Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Štúrovci a Námestie sôch v nemilosti

Súsošie štúrovcov

Malé, ale rušné bratislavské námestie, ktoré lemuje z jednej strany renesančný Esterházyho palác, z druhej neorenesančný Lanfranconiho palác, a zdola elegantná Reduta, sa sa kedysi volalo Korunovačné. Neskôr nieslo meno amerického prezidenta F.D. Roosvelta. Keď tam v roku 1972 vztýčili monumentálne súsošie štúrovcov, jeho názov sa zmenil na Námestie Ľudovíta Štúra. Každá zmena mena súvisela so zmenami režimnými, a sprevádzala ju ešte ďalšia - na pohľad očividnejšia skutočnosť, než namontovanie novej tabuľky s názvom. Striedačku tabuliek sprevádzala striedačka monumentov.

Na mieste, kde teraz stojí súsošie štúrovcov, bola za Rakúsko-Uhorska jazdecká socha Márie-Terézie. Zmizla s pádom Rakúsko-Uhorska. V roku 1938 ju vystriedal český lev na vysokom pylóne a bronzová socha generála Milana Rastislava Štefánika. Leva odstránili počas vojnového slovenského štátu, ale obišiel lepšie ako cisárovná, a dokonca aj ako Štefánik. Kým Máriu-Teréziu zniesli zo sveta kladivami a inými masívnymi nástrojmi českí legionári, a spoluzakladateľa československého štátu dali roztaviť (pravdepodobne v roku 1952 alebo 1953) komunisti, leva všetky režimy omilostili. Donedávna dôstojne trónil na vysokom pylóne, ibaže nie na Štúrovovom námestí, ale pred budovou Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží. V súvislosti s obnovením sochy Milana Rastislava Štefánika leva presťahovali pred novú budovu Slovenského národného divadla na novom bratislavskom nábreží.

Sťahovanie sôch je bratislavská špecialita. Nie je ich málo, ktoré vymenili adresu a dnes sa objavili názory, že by k nim mohli pribudnúť aj štúrovci, pretože na historické námestie by sa mala vraj vrátiť kópia historickej Márie-Terézie od Jána Fadrusza. Sochár Tibor Bartfay, ktorý je autorom súsošia štúrovcov spolu s architektom Ivanom Szalayom, sa takémuto názoru nebráni. Pri našom stretnutí v júni 2006 mi povedal, že sa mu vlastne od začiatku nepozdávalo miesto, na ktorom súsošie malo stáť, neladilo s historickou architektúrou. O tom, aké ťažké bolo zakomponovať nový monument do prostredia, sa možno dočítať v memoárovej knihe Tisíc a jedna žena sochára Bartfaya, ktorú zostavil publicista Ján Čomaj.

Bartfay spomína na spoluprácu s architektom Ivanom Szalayom a na čom sa pri príprave projektu súsošia zhodli: "Štúr by sa mal dívať smerom k Dunaju, ale ani pohľad od mesta - frekventovaného korza, Hviezdoslavovho námestia, budovy Slovenského národného divadla, hotela Carlton a Reduty by nemal byť iba pohľadom na jeho chrbát. Čo však s tým? Nemôže mať predsa Janusovu tvár alebo kohosi za sebou, kto je k nemu zadkom! Vyriešime, povedal som si. Ak bude Štúr obrátený k Dunaju a tým aj "do sveta" a do slnka, aj k lodiam, ktoré po Dunaji plávajú a ktorých bude azda rokmi viac a viac, potom by sme ho mali vyzdvihnúť, aby ho bolo vidno aj z paluby lodí a lodičiek, ktoré sú zväčša nižšie, ako je úroveň nábrežia, najmä ak má Dunaj obvyklú alebo v lete dokonca nízku hladinu svojho toku. Okrem toho bude stáť ďalej ako je promenáda na dunajskom brehu, treba, aby bol aj odtiaľ čitateľný, alebo aspoň aby patrične pôsobil. Zdvihnúť ho treba aj preto, že okolo sú samé rušné komunikácie, hustá automobilová doprava, niekoľko trás električiek..."

Vzniklo netradičné súsošie, ktoré "visí" nad námestím. Aj k tomu sa vyjadruje majster Bartfay: "Pravdaže, ako to už býva, bolo aj pár posmeškov, aj pár invektív. Vraj sme Štúra obesili, čo neurobili ani Maďari. Vraj sme ho vyzdvihli do výšky, aby mu pri povodni netieklo do topánok. Vraj som im tam dal aj jednu ženu, aby sa o ňu pobili...Vraj... Čo tam po tom. nazdávam sa, že sa nám podaril dôstojný pamätník veľkej osobnosti a veľkej generácie. Mám to súsošie rád."

Z memoárov som pochopila, v čom spočíva spolupráca sochára a architekta, a tiež, aké úskalia museli obaja tvorcovia štúrovcov prekonávať, aby monument vyznel tak, ako sa patrí. Spomenula som si aj na článok historika Štefana Holčíka v jednom z čísel Bratislavských novín, v ktorom popisoval strastiplný osud predchodcu štúrovcov - sochy generála Štefánika. Keď počas vojnového Slovenského štátu odstránili spoza neho pylón s levom, zrazu mu odkryli chrbát. Autor sochy Bohumil Kafka s niečím takým nerátal, a socha zozadu, od Hviezdoslavovho námestia, vôbec nevyzerala dobre.

Účastníci polemiky okolo možného návratu Márie-Terézie iste zvážia všetky okolnosti, ktoré by sprevádzali prípadné presťahovanie štúrovcov na iné miesto. Určite by malo byť také, aby zodpovedalo pôvodnému zámeru tvorcov. V čase prípravy projektu štúrovcov zámer zdvihnúť štúrovcov do výšky požehnal aj bard slovenskej poézie, Ján Smrek.. Neprekážali mu električky, vec videl inak. Jeho slová, citované z memoárov Tibora Bartfaya, sú pátosom hodné básnika. "Štúra treba vyniesť hore, nielen preto, aby ho videli z lodí, alebo až z rakúskej strany, ale pre základnú symboliku, veď štúrovci dvíhali národ..."

Poďme však opäť do prízemnej reality. S témou možného presťahovania štúrovcov sa chtiac-nechtiac natíska ďalšia téma - prípadné opätovné premenovanie námestia. Znovu na Korunovačné? Alebo úplne inak? Napadá mi jedno také riešenie: Námestie sôch v nemilosti.

Ida Bibelová

Súsošie štúrovcov

Pomník štúrovcov

Námestie Ľudovíta Štúra
Rok odhalenia: 1972
Autori: ak. sochár Tibor Bartfay, architekt Ivan Szalay

Monumentálne súsošie štúrovcov je zakomponované do prostredia s prevažne renesančnou architektúrou, stojí na malom, ale rušnom námestí s výhľadom na Dunaj. Tvorcovia súsošia tieto okolnosti zvažovali už pri príprave projektu. Ozvali sa návrhy na presťahovanie monumentu inam. Jeho miesto by vraj mala zaujať kópia sochy Márie-Terézie, ktorá tu stávala v časoch monarchie.

.Pripojte komentár

Viac informácií:

Bratislava: Príbeh Štúrovho námestia

Sochy a fontány v Bratislave

Vydané: 2007-08-06
Aktualizované: 2007-08-06