Hnedovláska príjemného vzhľadu nikdy nevzbudzovala dojem suchopárnej vedkyne. A naozaj ani taká nebola. Vedecké výsledky, ku ktorým sa dopracovala, dosiahla iba vďaka tvorivosti, zanieteniu a láske k poznaniu.
Meno Rosalind Franklinovej je úzko spojené so špičkovou vedou a súčasne s polemikami a spormi okolo autorstva objavu štruktúry DNA – nositeľky dedičnosti. Aj napriek zásluhám, ktoré mala pri objave "tajomstva života", sa jej nedostalo takého uznania, ako by si zaslúžila.
"Príbeh okolo objavu je príbehom vedeckého súťaženia, ale aj intríg," priznáva v knihe The Double Helix (Dvojitá špirála) James Watson, jeden z trojice vedcov, ktorým bolo priznané autorstvo objavu štruktúry DNA.
Franklinová si miesto medzi vedeckou elitou vydobýjala veľmi ťažko. Absolvovala jednu z mála londýnskych základných dievčenských škôl, na ktorých sa vyučovala fyzika a chémia. Keď mala pätnásť, bola rozhodnutá stať sa vedkyňou. V rodine ju nepodporovali, Rosalindin otec si myslel, že dcére by viac prospelo, keby si vybrala inú životnú dráhu, napríklad povolanie sociálnej pracovníčky. Rosalind mienila inak, odišla do Cambridge, kde študovala chémiu a fyziku. Po obhájení doktorátu sa venovala výskumu röntgenového žiarenia a začala pracovať v laboratóriu Johna Randalla, čo bolo prestížne vedecké pracovisko na londýnskom King`s College. Vedenie ústavu ju poverilo výskumom DNA. Deoxyribonukleová kyselina je druh nukleovej kyseliny, ktorá je základom dedičnej informácie. Tvoria ju dva dlhé reťazce navzájom špirálovito obtočené.
Základom neskorších sporov okolo autorstva objavu štruktúry DNA sa stali zlé vzťahy Franklinovej s jej bezprostredným nadriadeným Mauricom Wilkinsom. V čase, keď Franklinovú poverili výskumom DNA, nebol v Londýne. Keď sa vrátil, a uvidel v laboratóriu mladú príťažlivú ženu, nazdával sa, že patrí k pomocnému technickému personálu a tak sa k nej aj nejaký čas správal. Bolo to škandalózne. Nikdy sa Franklinovej neospravedlnil. V tých časoch to ženy na King`s College nemali ľahké. Nielen na poli profesionálnom, ale aj v bežnom živote. Nebolo napríklad zvykom, aby ženy spolu so svojimi akademickými kolegami navštevovali univerzitnú jedáleň, alebo kaviareň.
Franklinová pokračovala vo výskume aj napriek neprajnosti šéfa. A blížila sa k prvým výsledkom. Známy írsky fyzik jej röntgenové snímky DNA nazval "najkrajšími röntgenovými snímkami, aká kedy boli urobené". V rokoch 1951-53 ju od odhaleniu štruktúry DNA delilo iba niekoľko krôčikov. Koncom februára 1953 si Franklinová zapísala, že molekulu DNA tvoria dva reťazce. Krátko nato dovolil jej šéf Maurice Wilkins svojmu kolegovi Jamesovi Watsonovi v londýnskom laboratóriu, aby si prezrel snímky mladej kolegyne a neskôr spolu s ďalším vedcom Francisom Crickom svoje závery o modeli DNA publikovali. Podľa mnohých k nemu nedospeli iba brilantnou intuíciou a hlbokými teoretickými úvahami, ale aj vďaka cudzím laboratórnym výsledkom. Prelomový článok predstavujúci slávny dvojzávitový model molekuly DNA, sa objavil v apríli 1953 časopise Nature. Franklinovej práca sa javila iba ako pomocná.
Ešte predtým, 28. februára 1953 vstúpil biológ Francis Crick do univerzitnej krčmičky Orol v Cambridge a zvestoval štamgastom novinu :"Objavili sme tajomstvo života!" Už vtedy patrila sláva iba im. A nie hocaká sláva, veď za objav bola v roku 1962 trojica Wilkinson, Watson a Crick odmenená Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu. Rosalind Franklinová bola vtedy už štyri roky mŕtva. Zomrela v 37 na rakovinu.
Časopis Nature zverejnil v roku 2003, pol storočia po odhalení štruktúry DNA poctu všetkým, ktorí sa o poznanie DNA zaslúžili. Príspevky vedcov z celého sveta sa zhodli vo vízii, podľa ktorej by molekuly mohli vysvetliť podstatu života a že najdôležitejšia molekula je tá, ktorá je nositeľom genetickej informácie.
Prvú snímku práve tejto molekuly urobila Rosalind Franklinová.
(ib)
Pripojte komentar
