Krátko pred vianočnými sviatkami v roku 1912 usporiadal advokát a amatérsky archeológ Charles Dawson v Londýne prednášku o zaujímavom náleze úlomkov lebky, čeľuste a dvoch zubov. Našli ich robotníci pri oprave cesty neďaleko mestečka Piltdown v anglickom Sussexe.
Na prednáške sa zúčastnil aj vedúci geologického oddelenia Britského múzea sir Arthur Smith Woodward, ktorého nadchlo, že čeľusť má charakteristické opičie znaky, kým lebka sa tvarom podobá modernému človeku. Oba kúsky však patrili tomu istému jedincovi, ich vek sa odhadol na 500-tisíc rokov. Woodward nadšene prišiel so záverom, že piltdownský človek je chýbajúcim vývojovým článkom medzi ľudoopom a človekom a s prídychom patriotizmu hovoril o objave najstaršieho Angličana. Unesený nebol iba on, ale aj ďalší vedci a laici. Konečne bol na svete hmatateľný dôkaz evolučnej teórie! Nálezca Charles Dawson si zvyšok života užil v sláve a uznaní, o akých sa mu ani nesnívalo. Keď v roku 1915 zomrel, piltdownského človeka pomenovali ňom. Eoanthropus Dawsoni, bol takmer štyridsať rokov uznávaný pojem, ale po skúmaniach nálezu novými metódami na určovanie veku kostí, prišli vedci na to, že ctihodný Eoanthropus Dawsoni je prinajlepšom kanadský žartík, ktorý sa vymkol jeho autorovi z rúk, alebo je to kolosálny podvod. Čoskoro sa o piltdownskom človeku začalo hovoriť ako o najväčšom vedeckom podvode 20. storočia a state o ňom boli vyčiarkované z učebníc a encyklopédií.
Pravda o podvrhu vychádzala najavo postupne. V roku 1949 objavil britský geológ Oakley novú metódu určovania veku kostí podľa obsahu fluóru. Čím väčšie množstvo fluóru kosť obsahuje, tým je staršia. Oakley ju vyskúšal na ostatkoch z Piltdownu a prišiel k prekvapivému záveru: lebka obsahovala 0,1 % fluóru, čeľusť a zuby len 0,03 %. Rozhodne nepatrili jednej bytosti. O dvadsať rokov neskôr priniesla presnejšie údaje analýza rozpadu uhlíka. Podľa nej lebka pochádzala približne zo šestnásteho storočia nášho letopočtu. Čeľusť bola stará najviac sto rokov a nepatrila človeku, ale orangutanovi. Ďalší výskum zistil, že bola napustená železitým sulfátom, aby získala rovnaké hnedasté zafarbenie ako lebka. Povrch zubov bol umelo obrúsený, aby vyvolal zdanie opotrebovanosti. Vedci sa pustili do ďalších pozostatkov a nachádzali jeden podvod za druhým: slonie zuby pochádzali z Tunisu a dva hrošie zuby z Malty. V novembri 1953 Britské múzeum podvrh verejne odhalilo a vyvolalo tým obrovský rozruch.
Dodnes nie je však zodpovedaná posledná otázka okolo falošného piltdownského človeka. Kto bol autorom podvrhu? Horúcich kandidátov na páchateľa bolo niekoľko. Podľa francúzskeho časopisu Science & Vie, bol Charles Dawson ako nálezca lebky samozrejme podozrivým číslo jeden. O to viac, že nikdy nechcel presne označiť miesto, kde sa kosti našli. Verzii o podvodníkovi rovnako úspešne konkuruje verzia o obeti krutého žartu. Žiadne jasné dôkazy, ktoré by niektorú domnienku dostatočne presvedčivo vyvrátili či potvrdili, nejestvujú.
Medzi podozrivými sa ocitol dokonca aj sir Arthur Conan Doyle. Autor príbehov o Sherlockovi Holmesovi sa s Dawsonom osobne poznal. V roku 1911, tesne pred oficiálnym oznámením objavu piltdownského človeka, napísal román Stratený svet, v ktorom hrá dôležitú rolu práve "chýbajúci vývojový článok". Sir Doyle však v skutočnosti nemal také hlboké vedecké znalosti, aby dokázal vytvoriť vierohodný falzifikát.
Nech už je pravda o piltdownskom človeku akákoľvek, Dawsonov sen o sláve sa do značnej miery naplnil. Jednak preto, že sa hanebného odhalenia nedožil a jednak preto, že jeho nález je v paleontologickom svete všeobecne známy, a lebka aj čeľusť tzv. Eoanthropus Dawsoni sú dodnes vystavené v londýnskom Prírodopisnom múzeu. V novembri 2003 sa tam konala výstava pri príležitosti pätnásteho výročia odhalenia najväčšieho vedeckého podvodu 20. storočia.
(ib)
Pripojte komentár
