Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Rybári na háčiku a komunisti na háku

Rybári na háčiku a komunisti na háku - obálka

Vydavateľ cudzojazyčných slovníkov a prekladateľ Ivan Krenčey vydal už niekoľko knižiek, v ktorých sú učebnou pomôckou vtipy. V predhovore k slovensko-anglickému titulu Vtipy - Jokes poznamenáva, že humoru nikdy nie je dosť. A že sa naozaj drží tohto presvedčenia, dokázal aj v ďalšej knižke, ktorá vyšla z jeho vydavateľskej dielne koncom roku 2008. Kniha je prvá z novej edície Čítanie na dlhú chvíľu a Krenčey v nej ponúka 29 poviedok, v ktorých využíva situačný humor, bonmoty a prekvapujúce pointy.

Posúďte sami, či autor vykročil s novou edíciou správnym smerom. Nasleduje ukážka:

Nádhera

"Tentokrát sa usmialo šťastie na teba. Nemusíš sa vracať sám. Odvezieš Marišu," povedal mi večer pred odchodom šéf.

Doriti, už len toto mi chýbalo. Od tej chvíle som mal po nálade. Za normálnych okolností sa človek poteší, keď má počas dvestopäťdesiatkilometrovej cesty v aute spolujazdca. Ale Mara Laukovičová, Mariša alebo Nádhera, ako ju ironicky volala väčšina kolegov, bola veľmi nepríjemným spoločníkom. A nielen v aute. Pritom nebola uvravená. Väčšinu času premlčala. Ale keď sa občas ozvala, vždy ostro podpichla. Mimoriadne ironicky a najradšej na najcitlivejšom mieste.

Bol to možno u nej obranný reflex. Alebo naučená reakcia extrémne nepeknej osoby, pri ktorej sa ženy i muži cítili trápne aj vtedy, keď sa na ňu museli čo len pozerať. Žila sama, nemala ani priateľky a bol som presvedčený, že keby boli odrazu všetky ženy na svete také ako Mariša, sex by sa stal veľmi rýchlo neznámym pojmom a budúca svetová populácia by už poznala iba oplodňovanie v skúmavke. A ja s takou budem musieť stráviť dvestopäťdesiat kilometrov.

Zopár koňakov mi pomohlo prestať na to myslieť a potom rýchlo zaspať.

Naštval som sa znova, až keď mi nasadla do auta a povedala:

"Dúfam, že si nebudete ku mne dovoľovať!"

Krava sprostá. Mohla si aspoň sadnúť dozadu, ale bolo mi trápne požiadať ju o to. Okrem pozdravu som nepovedal ani slovo.

Chodievam rýchlo, na hranici dovolených rýchlostí. Tentokrát som išiel rýchlejšie ako obyčajne. Na diaľnici miestami až dvesto, na ostatných cestách okolo stopäťdesiat, v obciach okolo stovky.

Moja žena by mi pri takejto jazde spravila škandál, vynadala by mi do idiotov, chcela by vystúpiť z auta, alebo by ma dokonca možno mobilom zahlásila na polícii.

Mariša nič. Tvárila sa, že je to pre ňu normálna jazda. Neukázala ani štipku strachu. Napadlo mi, že takto s ňou zrejme jazdia všetci, aby mali cestu čo najrýchlejšie za sebou.

Vchádzali sme práve do Dolných Štifárov. Je to taká krátka dedina, ktorá síce leží celá napravo od cesty, a je tam zrejme len preto prikázaná štyridsiatka, že v obci je sanatórium pre nepočujúcich. Bolo práve čosi po dvanástej. Po dlhom zjazde s 9-percentným klesaním som mal na tachometri vyše stoštyridsať. Ani som nepribrzdil v presvedčení, že všetci obyvatelia sanatória aj policajti práve sedia pri plných tanieroch.

"Teraz buďte hrdina," zahlásila Mariša. Vtedy som zazrel policajta s plácačkou aj ja.

V takej chvíli by človek najradšej zapol časostroj, aby sa mohol vrátiť aspoň o niekoľko minút späť.

Podarilo sa mi zabrzdiť niekoľko metrov za ním.

"Dobrý deň, pán vodič! Asi vám ani nemusím hovoriť, ako rýchlo ste išli," povedal fúzatý strážmajster prísnym hlasom, ktorý nepripúšťal žiadnu zľahčujúcu konverzáciu.

"Sme v obci s obmedzenou rýchlosťou jazdy. A my sme vám namerali stopäťdesiatku. Máte deti?"

Kývol som.

"A rozhodli ste sa, že z nich za každú cenu urobíte siroty, však? Dajte mi váš vodičský preukaz," povedal strážmajster.

"Je to debil. Rodený samovrah,"povedala svojím protivným hlasom Mariša.

Nádhera! Až vtedy som si opäť uvedomil jej prítomnosť. Podal som policajtovi vodičský preukaz a sám som zostal šokovaný slovami, ktoré sa mi rinuli z úst:

"Viete čo, len si ho vezmite. Vezmite si ho a už mi ho nikdy nevráťte. Aj tak sa so ženou stále iba dohadujeme, kto si vezme auto. A keď ideme spolu, je to ešte horšie. Len si ten môj vodičský preukaz zoberte navždy. Aspoň budem mať konečne pokoj!"

Policajt na mňa neveriaco pozrel. Potom strčil hlavu do môjho bočného okna a chvíľu si dôkladne obzeral moju spolujazdkyňu.

"Je to debil!" zopakovala mu zblízka Mariša.

V tej chvíli by som ju bol najradšej zabil.

Policajt odstúpil dva kroky od auta a prstom mi naznačil, že mám prísť k nemu.

Teraz mi dá ešte aj fúkať, pomyslel som si. Možno mi tie včerajšie koňaky ani úplne nevyprchali...

Ale policajt sa odrazu celkom zmenil. Črty tváre mu zmäkli a zdalo sa mi, že v nich zasvietila iskrička šibalstva.

"Vodičský preukaz vám tentokrát nevezmem."

Oči sa mi v tej chvíli zväčšili aspoň dvojnásobne.

"A nedám vám ani pokutu. Pretože vy," povedal a niekoľkokrát pokýval hlavou, "pretože vy ste už dosť potrestaný," dodal policajt a ukázal hlavou smerom k mojej spolujazdkyni. "Mám doma čosi podobné."

OBJEDNAJTE TU:Order
Rybári na háčiku a komunisti na háku
Autor: Ivan Krenčey
Cena: 3.95 EUR
Mierka: 0
Kategória: Humor
Vydavateľ: Vydavateľstvo Krenčey
Vydanie 1.
Rok vydania: 2008
ISBN: 978088861850
Počet strán: 120
Mäkká väzba
Rozmery: 12.50 x 19.50 cm
Nákupné podmienky
Pozrite ďalšie v kategórii
>> Humor

Vydané: 2009-01-14
Aktualizované: 2009-01-14

Kategórie: - Knihy, literatúra