Hovorí sa, že kto nemá šťastie v láske, má ho v kartách. Staré úslovie chce naznačiť, že nemožno mať všetko odrazu. Znamená to, že byť milovaný a súčasne úspešný a bohatý, je nedosažiteľný ideál ? Príbeh bývalého britského ministra Davida Blunketta na položenú otázku vôbec nedáva radostnú odpoveď. A keby sa úslovia tvorili podľa jeho doterajších životných osudov, muselo by znieť: Kto nemá šťastie v láske, nemá ho ani v kartách.
David Blunkett je výnimočnou osobnosťou. Narodil sa ako nevidiaci, ale vážny hendikep vyvažovala jeho inteligencia, silná vôľa a neskrotné ambície. Vyštudoval politológiu a spočiatku sa zapojil do komunálnej politiky. Úspechy ho vyniesli až na vrchol labouristickej strany a premiér Tony Blair ho zapojil do každej zo svojich troch vlád - ako ministra školstva, vnútra a naposledy ho poveril vedením rezortu práce a sociálnych vecí.
Blunkettovu cestu nahor zahatal škandál koncom roka 2004, keď bulvárne médiá rozniesli, že 57-ročný minister mal tri roky intímny pomer so 44-ročnou vydavateľkou konzervatívneho týždenníka The Spectator, Kimberley Fortierovou - Quinnovou. Ich vzťah vyšiel najavo v čase, keď sa vydavateľka pokúšala s Blunkettom rozísť a chcela sa vrátiť k manželovi. Blunkett zareagoval nerozvážne, až zúrivo. Keď zistil, že jeho bývalá milenka čaká dieťa, poslal jej prostredníctvom právnikov desať listov, v ktorých žiadal, aby bola u nenarodeného plodu urobená skúška DNA, či je alebo nie je otcom očakávaného potomka.
Vyvolalo to kritické komentáre, ale Blunkettove postavenie ešte viac ohrozila ďalšia skutočnosť. Konzervatívny týždenník Sunday Telegraph odhalil, že minister zneužil svoje postavenie a zariadil vydanie víza pre filipínsku opatrovateľku dieťaťa svojej milenky. Obvinenia podkopali jeho postavenie a navyše sa objavili v čase, keď labouristická vláda potrebovala mať viac ako inokedy silného ministra vnútra, lebo chcela presadiť veľa nepopulárnych zmien v rámci nových protiteroristických bezpečnostných opatrení. Blunkett sa musel vzdať úradu.
Verejnosť ďalej sledovala melodrámu nevidomého exministra, už len ako zápas ohrdnutého milenca o uznanie otcovstva. Aj ten sa skončil jeho prehrou. Test DNA nakoniec ukázal, že Blunkett nie je otcom chlapčeka. Noviny Sun s odvolaním sa na Blunkettovho priateľa uviedli, že správu prijal "s veľkým smútkom".
Keď Tony Blair vyhral v máji 2005 voľby, nezabudol na Blunketta a opäť ho poveril ministerskou funkciou. Ambiciózny Blunkett však znovu nenaplnil svoje pracovné plány, a opäť pre škandál.
V čase, keď ešte nebol vo vláde, kúpil totiž akcie spoločnosti, ktorá sa uchádzala o štátne zákazky, a na niekoľko dní sa stal jej riaditeľom. Hoci sa neobohatil a všetko nahlásil parlamentným orgánom, porušil kódex, čo potvrdila aj organizácia, ktorá dohliada nad dodržiavaním týchto noriem. Bránil sa, že všetko robil otvorene, a zastal sa ho aj premiér. Možno by sa bol obhájil, ale ukázalo sa, že dostával peniaze aj od charitatívnej organizácie, ktorá chcela získať štátny grant. Blunkett najprv nepripúšťal rezignáciu, ale nakoniec si to rozmyslel: "Je jasné, že som spravil chybu," citovali médiá exministra, ktorý chybný krok zdôvodnil ako nedorozumenie, ako odlišné chápanie pravidiel. Aké budú ďalšie osudy nevidomého muža, ktorý sa odmietol stať ladičom pián? Prípad Davida Blunketta potvrdil dve železné pravidlá: vysokopostavení verejní činitelia nemajú právo na súkromie je to prvé, a to druhé zasa hovorí, že škandály bývajú začiatkom konca politickej kariéry.
(ib)
Pripojte komentár
