Keď sa škaredá húsenica zakuklí, na jar z nej vyletí nádherný motýľ. Ale čo sa musí stať, aby sa čmudiaca a pomalá rachotina premenila na rýchle a elegantné auto? Odpoveď hľadajte u Ettore Bugattiho. Automobilový konštruktér a dizajnér talianskeho pôvodu to s autami naozaj vedel. Keď jeho modely na začiatku minulého storočia vyhrávali na autosalónoch a pretekárskych dráhach, priznal, že ich celé "vymyslel" sám – od motora až po poslednú skrutku.
Milovníci automobilových veteránov vedia, že Bugattiho stroje nie sú "iba" autá, ale skvostné kúsky, pri ktorých sa poteší aj zrak. Pohľad naň uspokojí triezvych znalcov motorov, ale aj obdivovateľov elegantných tvarov a preto majú okrem iného magickú silu vytiahnuť z vrecák boháčov, ktorí túžia vlastniť ich, závratné sumy. Golden Bugatti je práve také auto. Guinnessova kniha svetových rekordov ho vyhlásila za najdrahší automobil. Majiteľa, ktorý si želal ostať v anonymite, prišlo v apríli 1990 na pätnásť miliónov dolárov. Automobil z roku 1929, ktorý má typové označenie Bugatti 41 Royale, má na svojom konte ešte jeden rekord. Je najdlhším osobným autom, meria 6, 7 metra.
Bugatti plánoval vyrobiť 25 podobných exkluzívnych modelov, ale nakoniec montážnu halu opustilo iba šesť. Auto má osemvalcový motor a trojstupňovú prevodovku, na druhom rýchlostnom stupni dosiahne rýchlosť 145 km za hodinu.
Bugattiho umenie spojiť technickú kvalitu s originálnym dizajnom má korene v prostredí, v ktorom sa narodil a vyrastal. Na svet prišiel v talianskom meste Brescia 15. septembra 1881 v známej umeleckej rodine, ktorá mala zázemie v Miláne. Jeho otec Carlo bol úspešným dizajnérom nábytku a šperkov, dedo sa preslávil ako architekt. Umeleckú dráhu predurčili rodičia aj ďalšiemu synovi. Dali mu meno Rembrandt. Stal sa z neho, ako inak, maliar a najväčšiu záľubu mal v stvárňovaní exotických zvierat. Jeho slon sa neskôr stal vzorom pre emblém Bugattiho vozov.
Bugattiho kariéra sa spája najmä s továrňou v alsaskom meste Molsheim. Keď mu v roku 1909 španielska bankárska rodina De Vizcaya ponúkla úver na stavbu fabriky, bol Molsheim ešte nemecký. O tri desaťročia neskôr, keď firma dožívala, už mesto aj továreň stáli na francúzskej pôde. Prvé autá z Molsheimu boli mimoriadne rýchle a spoľahlivé. Bugatti T13 vyhralo druhé miesto na pretekoch v Le Mans. Úspechy zabrzdila prvá svetová vojna, od konštruktérov sa očakávali iné modely ako pretekárske autá. Bugattiho chvíľa prišla vtedy, keď Francúzi zistili, že ich lietadlá sú na fronte menej úspešné ako nemecké a preto navrhol letecký motor. Zarobil toľko peňazí, že po vojne bez problémov opäť oživil výrobu áut.
V 20. a 30. rokoch bola Bugatti značkou luxusných športových automobilov. Práve z toho zlatého obdobia pochádza aj Zlaté Bugatti. S ďalšou svetovou vojnou však do fabriky opäť prišli čierne dni . V auguste 1939 Bugattimu zomrel tridsaťročný syn Jean, keď ako skúšobný vodič testoval tank. Po tejto udalosti sa šťastena geniálnemu konštruktérovi obrátila chrbtom. Vojna firmu v Molsheime zruinovala, spoločnosť stratila nad majetkom kontrolu. Fašisti fabriku skonfiškovali bez akejkoľvek kompenzácie.
Po vojne továreň prevzal francúzsky štát, ktorý za vyvlastnenie odmietal zaplatiť. Francúzi sa ohradzovali, že Bugatti nemá na nič nárok, lebo je "Talian a Taliani kolaborovali s nacistami". Podlomené zdravie a strata majetku spôsobili, že v roku 1947 podľahol infarktu. Pred konaním súdu v Molsheime požiadal ešte šoféra, aby ho zaviezol do vyvlastnenej fabriky. Tam upadol do kómy. Zomrel v Paríži 21. augusta 1947. Súdy rodine majetky vrátili, ale u Bugattiovcov sa už nenašiel taký dedič, ktorý by autám vdýchol dušu. Automobilku zavreli v roku 1954. Bugatky však svojho stvoriteľa prežili. Odhaduje sa, že z osemtisíc áut značky Bugatti sa dodnes v dobrom stave uchovalo asi dvetisíc.
(ib)
Pripojte komentár
