Zápisky z Tenerife: Ilúzia o kanárikoch a trsoch dozretých banánov

"Idorik prišiel k bezplatnému pobytu ako slepá kura k zrnu. Predstava plážovej dovolenky ho však vydesila. So smútkom predpovedal, že po návrate domov sa bude liečiť na piesočné preležaniny. Cestu na ostrov Tenerife napriek obavám nikdy neoľutoval. Nebyť reklamnej ponuky, azda nikdy by nestál tesne pod vrcholom najvyššieho štítu Španielska, neoberal sladučké figy na strmých svahoch ticho pozorujúcich šíre oceánske vody, necítil búšenie srdca v hmle strašidelných lesov, či prenikavo neštikútal do šumu nočných vĺn nežne hladiacich teplé pláže Atlantiku."

Autorom predošlých riadkov je sám Idorik, čo je pseudonym autora knihy zápiskov z Tenerife, Igora Kociana. Na Kanárskych ostrovoch sa mu tak zapáčilo, že im venoval celú knihu. Nazval ju Ilúzia o kanárikoch a trsoch dozretých banánov a v anotácii ju popísal takto:

Kniha "ponúka netradičnú spleť cestovateľských zážitkov, vtipných situácií a hĺbavých úvah. Svojským spôsobom popisuje ľudí, historické udalosti a pestré zákutia vulkanického ostrova Tenerife, jedného zo skvostných miest na západ od brehov Afriky. Pre čitateľov sa obsah knihy môže stať príjemným spoločníkom pre voľný čas, ba dokonca nečakanou a pútavou inšpiráciou, kde a ako stráviť svoju nasledujúcu dovolenku."

Z knihy prinášame niekoľko ukážok. Ak sa chcete dozvedieť o zážitkoch Idorika i o Tenerife viac, môžete si knihu OBJEDNAŤ.

Piatok - Deň príletu na neatraktívne znejúci ostrov (1. kapitola knihy)

"A to bude Fuerteventura," hovorím Rike tipujúc, nad ktorým ostrovom práve môžeme prelietať. Aj keď môj na mape založený odhad nemusí byť presný, kus osamotenej pevniny pod nami sa krásne ligoce v zapadajúcom slnku a postupne sa ponára do prstenca oparu, ktorý, ako neskôr zistíme, je taký charakteristický pre ostrovy niekoľko kilometrov od pobrežia západnej Sahary.

Je augustový piatok a takmer všetci naši spolucestujúci hovoria po anglicky. Letíme z Belfastu a poväčšine dokážem spolucestujúcich podľa prízvuku charakterizovať ako Severoírov. Mnohí z nich majú namierené do rezortov ako Playa de las Americas, Los Cristianos či Costa Adeje. Ten posledný, konieckoncov, okúsime aj my. Moje očakávania sú priam minimalistické. Predstava týždňa na Tenerife mi ako dobrodružnému turistovi naháňa strach z masového plážového úpalu. Moje obavy silnejú s príchodom na letisko Reina Sofia. Úzkosť mi sťahuje hrdlo, akonáhle badám množstvo lietadiel turistických operátorov, medzi ktorými nechýbajú najväčšie britské spoločnosti. Súhlasil som však s dovolenkou, ktorá si bezplatným ubytovaním prisvojila prívlastok "reklamná". A na výmenu musím obetovať svoje dobrodružné chúťky. Ach, ja úbožiak!

Letisko vyzerá na moje prekvapenie trochu vyľudnené. Sú síce večerné hodiny, čakal som však davy, ktoré sa zatiaľ neukázali. Chvalabohu, neostaneme zaseknutý v zápche ľudí niekde na eskalátore a z budovy budeme skôr vonku! Ako tomu býva na každom letisku, po pristátí nás čaká klasická príchodzia procedúra: nástup do letiskového autobusu, výstup, vstup do príletovej haly, priechod dlhou chodbou, odstátie si radu k policajnému úradníkovi kontrolujúcemu cestovné pasy, pozdrav, úsmev, cesta k batožine, čakanie, čakanie na batožinu, čakanie... obzeranie exspolucestujúcich... čakanie... pás s batožinou sa zapína a okamžite sa stáva stredobodom pozornosti... čakanie... debaty a dohady o krajine príletu... batožináááá!!!

To bola prvá. Rikina. Pás krúži dookola. S ním dva náhodné kufre, ktoré nikto nevyzdvihuje. Možno mali namierené do Paríža, akurát ich naložili do nesprávneho lietadla. Aký "milý" príbeh! Priletieť v piatok na víkend pod "Eiffelovku" a romanticky čakať dva dni na svoje kufre v nevymenenom spodnom prádle a augustovej horúčave veľkomesta. Batožina priletí v lepšom prípade v nedeľu, chvíľu pred odletom späť do chladivého upršaného Belfastu. Chvalabohu, aspoň to spodné prádlo by sa dalo pred odletom prezliecť na letištnej toalete.

"Ááá!" Na páse sa k nám priviezol druhý kufor! Chvalabohu! Ja po Tenerife v tých istých trenírkach nebudem musieť týždeň behať!

Za dverami z batožinového priestoru stoja dvaja ľudkovia s letákmi. Pomenšia dievčina mi podáva farebnú brožúrku so slovami: "Tu je mapa pre Vás." Ako správny Slovák nepohrdnem a, čuduj sa svete, nie je to žiadny reklamný papierový odpad. Po rozbalení poskladaného papiera sa na mňa pozerá skutočná mapa! Nie veľmi podrobná, ale celkom ujde. Pri hľadaní haly B v širokých a dlhých príletových priestoroch by sa nám však teraz zišla skôr mapa letiska namiesto tej tenerifskej. V hale B by na nás totiž mal čakať pracovník spoločnosti prenajímajúcej autá. Tu však všetko vyzerá ako jedna hala a nemám potuchy, kam sa pohnúť.

"Hala B je v tamtej časti," vysvetľuje mi nakoniec zamestnanec letiska. V tej chvíli mi "trkne", že tá veľká hala je rozkúskovaná na menšie haly A, B, C a ktoviekoľko ďalších. Čiže hala je časťou haly! Viac hál rovná sa jedna hala! Toto znie v neskoršiu večernú hodinu pre moju hlavu ako trochu ťažká rovnica. Byť úprimný, nevenujem jej veľmi veľa pozornosti. Som rád, že sme našli halu alebo priestor B. Vieme, kde sme! Navyše nachádzame pracovníka autá prenajímajúcej spoločnosti Record, ktorý nás ohlasuje cez vysielačku svojmu kolegovi a, poťahujúc a ukazujúc svoje tričko, nám oznamuje: "Môj kolega má červené tričko ako ja. Vidíte ho?" Letmo sa pozriem do diaľky dlhej haly. Zbadám v diaľke červený fľak pripomínajúci siluetu postavy a prikyvujem. "Nasledujte ho," dodáva chlap. Sebaisto vykročím. Keď po niekoľkých krokoch pozriem do tej diaľky, čo dočerta nevidím? Dve postavičky v červených tričkách! Na sekundu mi prebehne mysľou, či sa mi po dlhej a únavnej ceste pred očami nerozdvojujú postavy a veci. Hala je však stále iba jedna. Rika sa ma v tom momente neisto spýta: "Vieš, ktorý je ten náš?" Po tom, čo sa obzriem a vidím, že náš informátor už stihol zmiznúť, odpovedám Rike s cieľom upokojiť situáciu: "Jasné, ten v tom červenom tričku napravo. Poďme za ním!"

V skutočnosti však nemám "šajnu", ktorá z tých dvoch "karkuliek" je tá pravá. Pachtíme sa s kuframi dobrých päťdesiat metrov za nimi. Náhle jedna z nich zabočí a stratí sa za líniou obchodov. Mierna panika zachváti moju maličkosť. Ísť za ňou, alebo držať krok s tou druhou? Náhle zabočí aj druhá na tom istom mieste. Ponáhľame sa za nimi k východu, kadiaľ vyšli. Vonku s úľavou zisťujem, že jedna "karkulka" je zamestnanec spoločnosti a druhou je turista, ktorý nasleduje "karkulku" prvú.

Po prvej dobrodružnej túre (a možno poslednej, ak si predstavím hodiny sa vlečúce masové plážové ležanie) sa "naloďujeme" do minibusu, ktorý nás odváža z letiska do pobočky spoločnosti Record nachádzajúcej sa pri výjazde z diaľnice číslo 62. Odtiaľ sa už povezieme na našom prenajatom "tátošovi". Po menšom čakaní, podpísaní zmluvy a priplatení si poistenia spoluzodpovednosti za škodu máme k dispozícii, celí šťastní, malú oranžovú Kiu Picanto. Vyzerá ako zlatý subtropický pomarančík a disponuje klimatizáciou, ako stvorenou do tenerifského horúceho podnebia. Do rezortu sa nám podarilo doraziť s približne dvojhodinovým meškaním. Trpezlivo a s úsmevom na nás čakal Dave, zamestnanec nášho ubytovateľa. Sediac na pohodlnej sedačke v uvítacej hale zariadenia nám veľmi dobre padlo nechať sa pohostiť na účet podniku. Podávala sa sangria, známy španielsky nápoj, respektíve zmes nápojov. Príprava trvá nejaké tie hodiny. Večer pred servírovaním sa najprv na kocky nakrájajú jablká, melón, pomaranč a iné druhy ovocia. Ponoria sa do misy s červeným vínom, kde postupne nasávajú šťavu a mäknú. Príprava pripomína niečo na spôsob u nás známeho bowle. Na druhý deň sa do zmesi pridá vodka a sprite s fantou. Toto je sangria, ako ju poznám ja. Príprava a prísady sa však môžu líšiť. Ako poznamenala moja známa z Madridu, fantázii sa medze nekladú.

Dave nám opísal rezort a jeho príslušenstvo, česť jeho aktivite a sústredenosti po jedenástej večer. Tento chlapík v stredných rokoch s mierne prešedivelými vlasmi a fúzobriadkou vyzeral byť v neskutočne dobrej kondícii. Ako správny predajca nám počas príjemného večera ponúkol denný víkendový zájazd okolo západnej časti ostrova a dohodol s nami termín reklamnej prezentácie, ktorá bola podmienkou nášho bezplatného pobytu v rezorte. Náš apartmán číslo 54 znamenal príjemné prekvapenie. Úzka predchodbička ústila do izby s kuchynkou a barovým pultom, z jednej strany určeným na servírovanie, zo strany druhej na sedenie na barových stoličkách. Miesto ako stvorené pre honosný večer obohatený ľahkým, starostlivo na tanieri naaranžovaným jedlom a chutným koktejlom. Naša neskorá večera sa však napriek všetkým túžbam a ilúziám skladala zo syra a zeleniny poctivo privezených z Belfastu. Narýchlo spracovaný syr a dovážaná nedozretá zelenina z chladného Severného Írska sa chuťou a kvalitou nemôžu rovnať španielskemu syru rozmanitých chutí a paradajkám, papričke a uhorkám riadne dozretým na teplučkom slnku. Vyhladovaní po dlhej ceste sme si na skromnom pokrme napriek tomu prekvapujúco pochutili.

Z apartmánu sa vychádzalo na veľký balkón, respektíve terasu so stolom a stoličkami prispôsobenými tak na stolovanie, ako aj na slnenie v sklopenom stave. Odtiaľ možno vidno mesiac a zrejme i more, to bolo však v danej chvíli skryté v tme. Izba mala dva gauče, z nich jeden v úlohe postele pre jednu osobu s vysúvacou posteľou pre osobu druhú. Vytiahnutá posteľ sa dala postaviť na nožičky a pričleniť k sedačke tvoriac dvojposteľ v rovnakej výškovej úrovni. Skvelé!

Hodnú chvíľu po polnoci sme unavení po dlhej ceste zaspali ako dve bábätká. Noc sa obliekla do tichého, tmavého šatu. Veľká väčšina živočíchov dávno spala a snívala svoje ťažko zapamätateľné sny...

Pripojte komentár