Ľadoborenie s labuťami

V nedeľu prvého marca malo svietiť slnko. Podľa dlhodobej predpovede. Krátkododobú sme si nepozreli, ale aspoň sme vytiahli päty z domu. Nielen päty, ale aj loď.

V zátoke pri bodíckej čárde nebolo nikoho. V čárde tiež nebolo nikoho, až na zlostného správcu. Ten najprv brýzgal susedovie mačkám a potom na ne vytiahol vzduchovku. Bál som sa, že začujem mačací plač, ale mačky boli šikovnejšie ako cholerický strelec.

Pri čárde sú dve ramená. To so stojatou vodou bolo zamrznuté, a tak bolo jasné, že nazad sa môžeme vrátiť len tou istou trasou, ako odchádzame.

Voda bola prvého marca krásne priehladná. Hoci je stav Dunaja vysoký, lebo snehy sa už topia, do bodíckych ramien sa tento príval ešte nedostal.

Doplavili sme sa k prvej prehrádzke. Hladina bola taká nízka a zároveň dostačne vysoká, že by sme sa mohli preplaviť aj cez jej priepuste. Ale neskúšali sme to. Každý kontakt s vodou môže byť v turistickej kánojke nepríjemný. Loď sme preniesli a pustili sme sa po širokých vodných pláňach Bodíckeho ramena. Na rozdiel od letných plavieb, nikde nežblnkla ani rybka. Nad hladinou v marci ešte nelieta žiaden hmyz.

Tŕstie pri brehoch je na sklonku zimy redšie, a tak v ňom vidno lietať pestrofarebných vtáčikov. A veľké kŕdle operencov sa podobne ako v lete v bezpečnej vzdialenosti pred približujúcou sa kánojkou zdvihnú, a trepot stoviek krídiel ich odnáša o kilometer ďalej.

Postupne sme sa priblížili k poslednej zákrute, za ktoru sme šípili prehrádzku, cieľ našej výpravy. Po oboch brehoch sa však objavil ľad, ktorý nam napokon zahatal cestu. Pustili sme sa doň a pádlami sme si presekávali cestu. Ľad bol už mäkký a pár desiatok metrov sme sa úspešne ľadoborilili. Ale zdalo sa mi, že ľad je stále hrubší. Bol už mäkký, ale mal hrúbku okolo troch centimetrov.

Oddychovali sme a hľadali slnko. Cez hmlistý opar sme z neho videli len studenú siluetu. Na horách je asi lepšie, konštatovali sme. Stačilo by byť o niečo vyššie a máme slnečný deň.

Pár stoviek metrov pred nami sa smerom k nám vyberal párik labutí. V tichu bolo počuť ako im pod nôžkami čvachce mäkký ľad. Z času na čas sa doň labuť preborila, ale potom vždy vyliezla nazad na ľad. Ale čím viac sa k nám približovala, tým viac sa prebárala. Napokon už vôbec nemohla vyliezť na laď a musela si prerážať cestu svojou belostnou hruďou.

'Že vraj vtáky,' pomyslel som si. 'Ale dobre lenivé. Prečo radšej neroztiahnu krídla a nepreletia ďalej?' - Labuť sa len hrdinsky borila s ľadom a približovala sa k nám. Napokon si skrátila cestu k vodnej hladine tak, že zamierila do vodného prieseku, ktorý sme v ľadovej kryhe prerazili kánojkou. Zdá sa, že labute sú celkom múdre vtáky a vedia odhadovať vzdialenosti. Keď sa labuť dostala až do našej vodnej cestičky, otočila sa k nám, akoby sa nám chcela poďakovať.

Mohli sme ešte pozorovať jej družku, ktorá sa opatrne vyberala v jej stopách, ale chlad nám už začal prenikať pod kožu. Vycúvali sme z ľadovej triešte a pobrali sme sa nazad. Cestou sme znova vyplašili kŕdel vtákov a labute. Keď som videl ako dlho labutiam trvá, kým sa odlepia od vodnej hladiny, a koľkokokrát pri tom do vody trepnú krídlami, pochopil som, že na ľade asi ťažko dokážu vzlietnuť. Tuhý mráz asi nie je ich priateľ. Takže si s nimi my vodáci celkom rozumieme.