V prvé slnečné marcové dni, keď teplota vystúpila nad desať celziusov, sme sa - ako ináč - vybrali liezť na skaly. Bol som zvedavý, či po mierne intenzívnom popoliezaní v hale budem mať znova pocit z minulých rokov, že skaly cez zimu narástli. Tentokrát sa mi toto koncozimné déja vu nezopakovalo. Ale, aby som bol úprimný, skaly síce nenarástli, no chyty sa trocha zmenšili. Takže, žiadne zázraky sa nedejú. Po tom, čo sa mi v hale podarilo konečne bez odsadnutia natiahnuť nejaké sedmičky, trúfal som si zvesiť aspoň jeden sedmičkový pytel zo skaly, ale... bez odsadnutia to nešlo. To ma primälo k týmto poznámkam o rozdielnosti halového a skalného lezenia.
Skalné lezenie je ťažšie - v konkrétnom prípade išlo o to, že som mal použiť dva kľúčové chyty, ktoré sú tak na dva-tri prsty, pričom sa treba udržať koncami prstov na ostrých hrankách s neveľkými dierkami. A popri tom pracovať nohami a zrejme aj telom, a na to, ako ho vyvažovať, a ako sa vykrúcať, som v konkrétnom prípade veľmi neprišiel.
Umelo vytvorené chyty sú jednoducho priateľskejšie, menej bolestivé, ako niektoré prírodné hranky, dierky, škrabky.
Druhá odlišnosť spočíva vo viditeľnosti chytov a stupov. V hale sú pekne farebne označené a len občas sa nám, majstrom sveta, stane, že si ich nevšimneme. Častejšie sa stáva, že na ne nedočiahneme.
Na skale niekedy ani nevieme, ani nezistíme, čo sme nepoužili, aké oporné body nám skala ponúka. Z tohto hľadiska sa mi zdá lezenie na skale objaviteľskejšie a je náročnejšie na orientáciu. Nechcem však znižovať radosť z vynájdenia správných lezeckých figúr a baletenia v hale a ani schopnosti potrebné na zdolávnaie najťažších halových ciest.
Treťou odlišnosťou je aj miera bezpečnosti. Na cvičných skalách bývajú istiace body poredšie než v hale. Pri páde na skale sa možno viac pootĺkať o rôzne prírodné nerovnosti než na hladkej umelej stene. Pevnosť chytov a stupov je v telocvični garantovaná správcami hál. Na skalách taká garancia nejestvuje. Po zime sa kdečo môže uvoľniť a múdre je overovať si znova a znova - tento chyt, stup drží, tento nie. A uvoľnené kamene v hale po zime tiež nepadajú.
Lezenie na cvičných skalách na sklonku zimy v porovnaní s halou ešte sťažuje aj teplota - vonku je stále ešte chladno, skala studí, čo by až tak nevadilo ako to, že v tienistých kútoch potom niekedy chýba v prstoch cit.
Z tohto výpočtu odlišností, ktorý možno nie je úplný, mi vychádza, že lezenie na umelej stene v hale je pre rekreačných lezcov a začiatočníkov lepšie ako lezenie na cvičných skalách. Napriek tomu na cvičné skaly viacerí vyrazíme hneď, ako ich slnko trocha zohreje. Žeby volanie divočiny? Trocha aj áno. Závisí to od skalnej oblasti, kam sa vyberáme za vertikálnym dobrodružstom. Ale iste je to volanie prírody. Otvorený priestor, výhľady, výška, stromy a vzduch, v tom sa skaly odlišujú od umelých stien v lezeckých halách.
