Na Dunaji pri Myse návratu

Po súši

"Však tu sme už boli. Vtedy sme vyplašili srnky," povedala Liana pri pohľade na les pod hrádzou.

"Len aby teraz niekto nevyplašil nás, poznamenal som pri pohľade na značku so zákazom vjazdu." Takých značiek bolo na hrádzi viac. Ale pod hrádzou viedla poľná cesta, na ktorej žiadne značky neboli: "Vždy môžeme povedať, že sme šli po tej vedľajšej ceste."

"Také chytráctvo si môžeš nechať pre chytrákov, nie pre policajtov," usúdila Liana, ktorá nemá rada značky so zákazom vjazdu. Ja značky tiež obvykle rešpektujem, ale keď mi majú prekaziť objaviteľské výpravy, tak ich poľahky obídem. Napokon vysvitlo, že to nerobím len ja. Na konci dunajského ostrova, na Myse návratu, tam, kde sa znova k sebe prinavracajú dunajské vody, stálo auto. Jeho vodič sa nevybral na objaviteľskú výpravu, ale nahadzoval rybársku udicu. Muž sa práve zaháňal udicou.

"Áúúú," vykríkol jeho priateľ, "áaaúúú," čo robíííš!!? Móóóójéé úúchóóóó!!!" muž zúfalo jačal a postupne sme - aj rybár i my - pochopili, čo sa stalo. Keď sa rybár rozháňal udicou, zachytil háčikom ucho svojho partnera. Rýchlo ho odháčkoval, mal v tom prax, a muž prestal jačať.

"Teraz budeš môcť nosiť náušnicu," utešoval uboleného chlapa rybár.

"Ty si to urobil naschvál," zahučal naňho zaháčkovaný muž.

"Nielen ryby tu dobre berú," poznamenala Liana.

V miestach, kde sa premiešavali vody z dvoch tokov Dunaja, krúžila v motorovom člne ďalšia rybárska dvojica. Keby sme tam šli na kánojke, sotva by sme zvládli súboj s víriacimi prúdmi. Pre nás sú lepšie pokojnejšie dunajské ramená, ktoré by mali byť povyše, v starom koryte Dunaja. Preto sme tu.

Opýtal som sa toho pozemského rybára, či nevie o nejakom dunajskom ramene na ostrove nad nami.

"Áno, tam povyše sa jedno končí, ale keď sme tam chytali ryby, voda sa tam valila veľmi rýchlo."

Pôvodne som uvažoval, že tu na Myse návratu nafúkame kánojku a vyberieme sa proti prúdu starého Dunaja hľadať ústie ramien. Ale informácia o rýchlej vode ma schladila. Voda je po daždivom septembri studená. Radšej pôjdeme k ramenám po súši. Sme na to vybavení. Máme nafukovaciu kánojku, ktorá sa prenáša ľahšie ako laminátová. S vakom na chrbte a s pádlami a pumpou v ruke sa dá celkom svižne kráčať.

Je to pravda odveká,
ruksak robí človeka.
Dobre zbalíš,
a si kráľ.
Ak pridáš čln,
tak si cár.

Z Mysu návratu sa vraciame nazad po hrádzi, ktorá kedysi mala ochraňovať pevninu pred vysokou vodou:

"Toto je zradená hrádza - kedysi mala kryť pred vysokou vodou, no podrazili ju, keď jej od chrbta pustili nové koryto Dunaja," uvažujem. "Stále však môže zachraňovať. Keď stúpne voda, zvieratká si na hrádzi robia happeningy."

"Pokiaľ sem stihnú dobehnúť," pochybuje Liana. "Čo ak sa vyberú opačným smerom?"

"Tak to sa musia plaviť až do Maďarska. Zvieratá už dávno majú Schengen."

"V rýchlom prúde asi veľa šancí nemajú... Keby prišlo dunajské cunami, ani by sme nemali."

"Divé svine a jelene na strom nevylezú, ale my áno," upokojujem Lianu. "Pri troche šikovnosti by sme sa utáborili na nejakom poľovníckom posede."

Zišli sme z hrádze do lesa. Hneď pod ňou mali byť podľa mapy ramená. Nejaké priehlbiny tam boli, ale v nich len nesplavné mláky, ktoré vyzerali ako pozostatky septembrovej vysokej vody. Musíme šliapať ďalej.

Na stromoch, v takmer dvojmetrovej výške dobre vidieť, ako vysoko voda vystúpila. Akoby všetky stromy mali svoju čiaru ponoru. Pravda, tá môže byť omnoho vyššie. Teraz už voda stihla klesnúť až ku koreňom stromov. A možno ešte hlbšie. Aj lesná cesta je už pomerne suchá.

Podľa mapy by sme čoskoro mali dôjsť k mostíku cez ďalšie ramená. Mapa neklame. Mostík je tu, ale ramená sú znova nesplavné. Je v nich viac krovísk a súše ako vody. Spodná voda je tu prinízko. Tak by to asi vyzeralo aj vo vyššie položených ramenách nad Gabčíkovom, keby ich nenapájala gabčíkovská vodná nádrž. Podľa mapy by pred nami malo byť ešte jedno rameno. Veríme jej a šliapeme ďalej. Lesná cesta sa krúti trocha ináč ako na mape, ale našťastie sú na mape vyznačené pravouhlé výseky, ktoré by mohli byť nezmenené. Jeden pravý uhol, ďalší pravý uhol, čoskoro by tu malo byť rameno. Na ceste pribúda blato. Tu sa vysoká voda udržala dlhšie. Nejaká zver tu zrejme príval vody prežila, v bahne sú stopy. A nie je ich málo. Tipujem to na divé svine. Ani sa mi nechce ísť do krovísk, kam vedie chodník. Namiesto diviakov však za krovinami nachádzame dunajské rameno. Cesta cez pravé uhly lesných výsekov nás doviedla presne tak, ako hovorila mapa, k strmému briežku, pod ktorým sa na slnku blyšťala voda. Fíjha! Také orientačné víťazstvo sme už dávno nedosiahli!

Na vode

Je zvlastne, na kolkych miestach na dunajskom ostrove smeruju do vody zanedbane schodiky, alebo tam chatraju stare drevene mola. Casto vidiet aj stare rozbite pramice. Akoby tu koncila jedna era. My vsak zaciname novu. Nafukujeme kanojku. Je to objavna cinnost, s touto nafukovackou sme este nemali tu cest. Ako som predpokladal, je to stara guma, no ako sa zda, ventily ma v poriadku, akurat jeden pri zakrucani trocha preklzava. Po klzkom brehu a spustnutych schodikoch sa zosuchujeme na vodu a hned sme zabahneni ako spravni vodaci. Na stromoch nad nami su zachytene vlasy dunajskeho deda vseveda. Velka voda priniesla aj vela travy.

Najprv padlujeme proti prudu Dunaja, aby sme zistili, ako hlboko je rameno splavne. Nalavo vidime odbocku, ale nechavame si ju na spiatocnu plavbu. Po chvili sme na konci ramena. Vraciame sa nazad a odbocujeme doprava. Ocitame sa v okruhlej dunajskej zatoke so stojatou vodou s aromou starej musle. Prirazame cln k popadanym stromom a po nich sa akrobaticky splham na breh. Za uzkym krckom pevniny uz prudi Dunaj. Ako mnohokrat v minulosti ma prekvapuje, aka ticha je rieka. Keby sa za briezkom, desat metrov od nas valili auta po autostrade, hluk by bolo pocut dodaleka. Rieka vsak pokojne, necujne, nesie dolu prudom svoje vody. Pokial nenaraza na nejaku prekazku, vôbec nepocut obrovsku energiu skrytu vo valiacej sa vode.

Rychlo opustame staru muslu a plavime sa nazad ramenom. Cim dlhsie sedim na uzkej a sikmej drevenej lavicke nafukovacej kanojky, tym je to nepohodlnejsie. Presadam si dozadu na gumeny okraj clna. Miname dalsie vlasy deda vseveda. Podla mapy mame po pravej ruky Ostrov Heleny. Voda je uplne nehybna a usilujem sa v nej fotografovat zrkadlovy obraz jesennych lesov. Cln vzdy, skôr nez si pripravim fotak, zmeni smer, alebo rozvlni vodu. Co je horsie, do kanojky odniekadial prenika voda. Ked jej uz zacina byt privela, prirazame k malej klzkej plosinke vytvorenej korenmi stromov, aby sme dofukali cln. Povytahujeme kanojku na klzky breh, a s pobavenim zistujem, ze do clna zatekalo, pretoze ma vzadu otvor na vylievanie vody, Tym ze som si sadol dozadu, sa otvor dostaval na uroven hladiny:

"Dokonale pozname svoje plavidlo," konstatuje Liana.

"Viac dier uz tato kanojka nema," vravim a dofukujem lavy bok clna. Ked vytahujem hadicku pumpy z ventila, ventil velkym oblukom vystreli svoje tesnenie aj s objimkou do vody a lava strana clna s vysmesnym fucanim splasne. Picham padlom do vody na mieste, kde zblnklo tesnenie, ale dno neviem dosiahnut. V lete by som sa mohol potapat, ale teraz je uz voda prilis ladova. Usilujem sa pochopit, co sa stalo:

"Stroskotali sme na Heleninom ostrove."

"Chcel si povedat - vyfucali sme," opravuje ma Liana.

Sme vo vodnom klepci. Druhy "pevninsky" breh ramena je vzdialeny asi styridsat metrov. "Zviazeme si saty do batôzka a preplavame na druhy breh?"

"Nechcem do klubu ladovych medvedov," namieta Liana. "Skusme sa vratit po pravom brehu. Ten ostrov vyzera skôr na polostrov."

"Budeme sa padlami presekavat cez hustiny? To si radsej postavim plt!" Pri pohlade na spolovice splasnuty cln upresnujem: "Clnoplt."

Povyse lezal vo vode spadnuty strom. Kmen nebol velmi hruby, ale mal by udrzat jedneho vodaka. Vytiahol som nozik-pilku a postupne som spadnuty strom odfidlikaval od casti, ktorou bol este spojeny s korenmi. Potom som ho podsunul pod kanojku a sluckami spojil s drevenymi sedackami.

"Nasadajme, kym to drzi!"

Liana neverila môjmu lodiarskemu kumstu: "Najprv ho otestuj."

"Manevrovat sa s tym velmi neda, ak nenasadnes, mozno sa nebudem môct vratit."

V krovi nad nami nieco zasuchotalo. Liana radsej opatrne vliezla na clnoplt. Nohami sme pritlacali kmen na kajak a zlahka sme zaberali padlami. Clnoplt cerila vodu, ale posluchala nas. Nabral som na sebavedomi: "Co keby sme na tom sli az k Mysu navratu? Nemusime ist rovno na druhy breh."

Huste krovie a klzky vysoky breh nam ani nedavali velmi na vyber: Znova sa plavime dolu ramenom k Dunaju a jesenne listie sa opät zrkadli v pokojnej hladine. Nase zimprovizovane plavidlo je menej obratne, ale zatial nenabera vodu. Len obcas trocha zavrzga, ked raznejsie zaberieme padlami. Vtedy sa citime ako na starej namornej plachetnici.

Niekto sa v clne poti,
iny zasa na plti.
My pod sebou mame oba!
Horsa do vodackeho neba!

"Esteze nie sme otuzilci," vravi Liana, ktora si zjavne zvykla na clnoplti.

"Nechame si to patentovat. Aj vtaci bystrozraki sa nas teraz menej boja. Lebo som z kmena neodlamal vsetky konare. Keby v ramenach neboli prehradzky, mohli by sme ich splavovat maskovanymi pltami."

"To by nebol splav, ale fotopolovacka."

A preco nie? Hysteria okolo vtacej chripky uz upadla a prelstievat bystrozrakych dunajskych operencov môze byt celkom zabavne. Obvykle si od vodakov nechavaju odstup najmenej sto metrov, casto aj viac.

Na arche

Les po pravej strane nahradilo tŕstie a na naprotivnom brehu sme zazreli kotvit lod - nevelku, pomerne modernu osobnu lod.

"Zakotvil tu nejaky milionar? Ako v jadranskych lagunach? Mozno nas pozve na pivo."

"Len aby si z nas niekto neurobil veceru," kontrovala Liana.

"Pirati to nebudu. To nie je obyvana lod. Pozri kolko vtakov na nej sedi."

Kŕdle operencov sme zjavne pripravili o pohodu. Obvykle cele kolonie skriekaju na plochych dunajskych ostrovoch. Z neznamych dôvodov sa zabyvali na jachte a teraz sa v celych kŕdloch zdvihli a odkruzili dolu vodou.

Prirazame k lodi z tej strany, ktora je obratena k brehu. Chytam sa zabradlia, ze sa vysvihnem na palubu a zrazu pocujem splaseny dupot. Z paluby pred nami skace na breh srnka, a za nou zajac. Zaujimave. Vyliezam na palubu a pod nohami mi viri perie.

"Pod sa pozriet, vonia to tu ako v ZOO."

"Radsej budem pridrziavat clnoplt," odpoveda Liana. Najprv nechcela nastupit a teraz zasa nechce vystupit.

Vosiel som do kabiny a vzapäti som sa prikrcil k jej stene. Ovial ma zavan kridel velkeho vyplaseneho vtaka, ktory so zlostnym hukanim vystrelil von dverami.

"Co to bolo?"

"Asi sova."

Na tej lodi som sa citil ako v kostolnom podkrovi, ktore obyvaju kŕdle vtakov.

"Tuto lod asi raz potopi tarcha vtacieho guana," povedal som Liane, ked som skoncil obhliadku plavidla. Okrem jelenieho paroha som na nej uz nic neobjavil.

Liana si obzrela jeleni paroh a uvazovala: "Mozno si ho tu odlozili pytliaci." Stale hladala ludsku stopu.

"Mne to skôr pripomina dunajsku Noemovu archu. Tie zvierata tu nasli zachranu pred vysokou vodou. Mozno sa tu pripravuju na tisicrocnu vodu. Ked pride, zaplavi aj vrcholky stromov a nad nimi sa bude plavit uz len tato lod. Aj ten paroh tu mozno stratil jelen, ktory sa pri obhliadke archy uviazol s parozim v jej zabradli."

Ako na objednavku sme z lesa zaculi rucanie.

"Pôjdeme pozriet, ci to je ten bez paroha?"

"Ak tu este chvilu pockame, tak pride za nami," Liana naraz nejavila najmensi zaujem o vystup na pevninu. Jelenie rucanie sa ozyvalo celkom blizko. "Podme radsej dalej."

Pocas zbytku plavby sa uz nic zvlastne nestalo. Prud Dunaja nebol taky rychly ako nam vravel rybar. Namiesto neho sedel na cipe Mysu navratu iny rybar s hunatou striebornou bradou. Vyzeral ako Noe.

Clnoplt sme uspesne prirazili k brehu. Kmen, ktory nam dobre posluzil, sme poslali dolu prudom.

"Co myslite, pride este tento rok velka voda?" opytal som sa rybara. Zasomral nieco, akoby po hebrejsky. Potom namosurene zakrutil hlavou.

"Mozno je napaleny, ze musel rozpustit svoju zvieraciu druzinu," povedal som.

"Skor vobec nerozumel a plasime mu ryby," zapochybovala Liana.

Zalovil som v pamäti a zlozil som lamanu madarsku otazku: "Van holnap nagy viz?" * opytal som sa striebrobradeho kmeta. Namiesto odpovede si odplul.

"Asi poznal, ze si ateista," utahovala si zo mna Liana.

Potom sa uz nic zvlastne nestalo. Auto sme nasli stat tam, kde sme ho nechali. Gabcikovski policajti nam nan nedali ziaden listok, ani papucu. Vsak sme ho aj dobre schovali do krovia.

* Preklad - cosi ako: Ma zajtra velka voda?