Bosorka pod hradom

This text is in Slovak only.

Pod Bratislavskym hradom byva bosorka s kŕdlom havranov. Mohla by mat aj cierneho kocura na hrbe, alebo zmiju vo vlasoch. Potom by vsak nebola taka mladistva a mila. A je to vôbec bosorka? Vsimnite si ju lepsie. Bosorka nie je socha nejakej vyznacnej osobnosti z historie, ktora je nedotknutelna. Casto na nu vyliezaju deti. Je to ich kamaratka. S historiou ma predsa len vsak cosi spolocne.

"Kedysi davno bosorky upalovali alebo topili v Dunaji," povedal mi sochar Tibor Bartfay. "Chcel som ich rehabilitovat," usmieval sa a hovoril o soche, ktoru vytvoril koncom 80. rokov, ked architekt Ferdinand Milucky v svojom projekte formoval novu podobu Hradneho vrchu.

Bartfayova bosorka je spomienkou na skutocne zeny. Stihla ich kruta smrt po nemiestnom obvineni z bosoractva, obcovania s diablom a inymi necistymi silami, z carov, ktorymi vraj poskodili susedov. Kniha priznani slobodneho kralovskeho mesta Bratislavy eviduje az styristo takychto rozsudkov. Pamätne bolo upalenie prvej bratislavskej bosorky Agaty Tootovej-Barnabasovej roku 1602 pred Michalskou branou. Agata sa pri muceni sa musela priznat, ze obcovala s diablom menom Pen, lietala na metle a oslepila istu zenu, ked ropuche zasila oci.

"Boli to mudre zeny," mysli si sochar. "Poznali liecive bylinky, boli sikovne kucharky, gazdinky. Ich jedinou chybou bolo, ze sa komusi znevideli, casto pre hlupu, malichernu pricinu," taka je Bartfayova obhajoba nespravodlivo odsudenych bratislavskych bosoriek.

Bosorky to kedysi dávno mali v Bratislave ťažké. Ani dnes nemajú na ružiach ustlané. Bronzovú plastiku sochárky Ľudmily Cvengrošovej, ktorá je spomienkou na nešťastnú Agátu Tootovú a má byť výstrahou proti náboženskému fanatizmu a netolerancii, sa nepodarilo umiestniť na mieste jej upálenia pri Michalskej bráne, je vraj pre túto lokalitu nevhodná. Aspoňže je tam inštalovaný do dlažby Cvengrošovej pamätný reliéf. Aj pri ňom ma raz smutne pobavil trefný postreh jedného zahraničného turistu, ktorý skonštatoval, že text pri reliéfe hovorí o mieste, kde bola upálená bosorka, a nie nespravodlivo odsúdená, nevinná žena.

Dievca pod hradom o miesto nemuselo bojovat. Jej otec, sochar Bartfay, by mohol byt spokojny. Pretoze vsak ma "bosorky" rad, celkom spokojny nie je. Ani v juni 2007, ked sme sa stretli, Hradny vrch este stale nevyzeral tak, ako by miesto vychadzok pod starobylym hradom malo vyzerat. Bartfayovi celkom pravom prekazalo tamojsie zanedbane, neupravene prostredie. Jeho bosorka, ktora vlastne bosorka nie je, by si zasluzila, aby k nej prisli upratat.

Ida Bibelová