Dolu Dunajom za sumcom ludozrutom

This fiction is in the Slovak only.

"Pamätáš sa, ako Zdenko vravel, že keď skúšali pádlom hĺbku vody, tak sa im nevrátilo?" opýtal som sa Olivera. Nečakal som na odpoveď a pokračoval som:

"Oni si to nevedeli vysvetliť. Ale vieš, čo sa tým pádlom mohlo stať? Mohol ho pochrúmať sumec..."

Malí chlapci, sa ničomu nečudujú. Ani keď sa stanú dospelými. Vedel som, že Oliver sa nezačuduje, ale vedel som tiež, že usilovne zvažuje, či si z neho strieľam, alebo, či to môže byť pravda, či naozaj vo vodách pred nami môže žiť ryba, ktorá sa pustí do kusu plastu, ktorý má v ruke.

"Neboj sa, to bolo dávno," pokračujem: "Vtedy sa ešte používali drevené pádla. V plaste by sumcovi uviazli zuby... Vtedy to ale bolo tak, že Fero torpédoval to pádlo šikmo pod čln, takže vyplávalo na opačnej strane člna a Zdenko si to nevšimol. A nad tým, ako zmizlo pádlo, bude hútať naveky. Fero mu svoj fígeľ neprezradí. Pre Zdenka je to záhada na celý život. Ktovie, na koľko záhad narazíme dnes pri našej výprave."

Oliver sa tvári nedôvečivo a chýba mu nadšenie. Navyše v ňom prehlbujem utajované znepokojenie nad tým, čo skrývajú neznáme vody. Teraz len jedno vie naisto - okolo nie je počítačová virtuálna realita - a preto je to nudné. Ja dúfam, že ho presvedčím o opaku. Ešte netuším, ako blízko budem k tomuto cieľu.

Oliver sedí v člne s Peťom. Hneď ako vkĺzavame do kánojok pod čuňovským vodáckym areálom, dáva si dole nafukovaciu vestu a Peťo mu to schvaľuje:

"Veď máme lode. Nepotrebujeme aj vesty!"

Nedajú si povedať. Hladina je pokojná, slnko páli. V tomto úseku Dunaja, to naozaj vyzerá tak, že vesta je len na obtiaž. Gumotextil na koži nie je príjemný... V druhej lodi sedím ja s Elenou.

Dolu sa! Po prúde!

Hor sa nadol k rýchlym vodám,
nedajme oddych svojim rukám.
To čo slnko spaľuje,
voda ochladzuje.

Sme uz vyse dve hodiny na vode. Clny sme uz po brehu preniesli okolo speneneho dunakilitskeho prahu. Trocha som sa ho obaval, mal som strach, ze rieka sa pred tymto usekom môze prudko zrychlit a vcucne nas do nesplavneho vrazebneho prudu. Ale voda pred prahom bola pokojna, bez problemov sme zakotvili.

Znova sa nalodujeme. Dunaj je az po Dunakiliti velmi pokojny a siroky, potom sa podchvilou rozvetvuje a zasa zuzuje, zrychluje a je mnohotvarnejsi. Zacinaju sa objavovat perejky.

Asi nie je vela Bratislavcanov, ktori maju chut sa okupat v tej velkej rieke, ktora pretina ich mesto. Väcsina obyvatelov mesta sa denne okolo Dunaja, ponad Dunaj prepravuje a pre väcsinu je to asi vodny prud, ku ktoremu neciti ziadne emocie. A predstava, ze by sa v nom dalo kupat, nie je velmi lakava. Po dvoch hodinach na kanojke v ostrom slnku vsak dunajska voda nadobudne ine vlastnosti.

Zacina byt lakava, osviezujuca a navyse po desiatich kilometroch pod Cunovom je aj akasi prirodnejsia, oprostena od civilizacnej spiny. Moja spolujazdkyna skace do vody. Dunaj uz nebude nikdy tym cudzim, nezaujimavym tokom, akym bol po dlhe roky, ked sme ho väcsinou pozorovali len z vozidiel huciacich po bratislavskych mostoch.

Plavime sa uz takmer tri hodiny. Hladam odbocku do dunajskych ramien. Odbocujeme do jedneho slubneho miesta, ale prud nas o chvilu vracia nazad do hlavneho koryta. Len co sme stratili cas.

Spoznavame zakon masloveho chleba - zakon schvalnosti v jeho vodackej variante: Riecny prud sa vzdy zda byt rychlejsi na opacnej strane rieky, nez na ktorej prave si.

Stale castejsie vytahujem mapu a porovnavam ju s kilometrovnikmi na brehu. Uz by sme mali byt v Dobrohosti. Tu by bolo idealne vyliezt z vody, ak mam chytit jediny vikendovy autobus, ktorym sa môzem vratit po auto do Cunova. V Dobrohosti ma vsak Dunaj vyregulovany breh. Dlazdia ho strme betonove kocky. Nastastie, su v nich schodiky. Oliver a Peto k nim smeruju. Nasu lod prud zanasa nizsie. Skusame sa vratit, ale rieka je na tomto prude zuzena, nabera na rychlosti a nevladzeme ju prekonat. Po chvili to vzdavam:

"Pôjdeme dalej," volam na chlapcov.

Obvykle to v zivote byva tak, ze clovek nieco chce, a len nieco môze. Teraz by som uz mal hladat unikovu cestu z rieky, ale rieka ma opaja: Najkrajsie na Dunaji su miesta, kde sa rieka klukati do takej dialky, az sa straca v parnej dialave za oblinou Zeme. Najradsej by som sa tam nechal unasat. Je vsak cas zakotvit, slnko uz nie je az tak vysoko.

Splav Dunaja ma jedno spolocne so splavom Moravy. Pravy breh akoby bol zakazany. Nemame tam vstupit, aj ked v pripade oboch riek sa zda byt civilizovanejsi a obyvanejsi. My mame to stastie, ze akoby sme boli odtial, kde su levy - Hic Sunt Leones. Nas breh je omnoho menej obyvany, a to je na nom krasne. Pri nasej vyprave by som vsak privital co len naznak nejakeho kotvista.

Napokon predsa len znamka zivota! Na jednom mieste pod krovinami vidim zakotveny cln. Ideme tam, volam na chlapcov. Davam pozor, aby nas voda nepremohla a neuniesla, podobne ako v Dobrohosti. Aj tu je prud pomerne rychly. Pristavaci manever sa nam podaril. Ziadostivo hladim na sietku s plechovkami piva ponorenymi do vody. Tentokrat maju s pristavanim väcsie problemy chlapci. Okrikuju sa, kto urobil chybu a len takt-tak sa chytaju zakotvenej pramice. Na tychto miestach by uz zachranna vesta mala byt na tele. Vystupujeme z lode a po chodniku kracame za domacimi. Okolo cesticky v krovitej dunajskej savane su rozhadzane veci - flase, konzervy, tabornicke potreby, akoby ich vesela spolocnost roztrusila na znak svojej rozsafnosti. Je to panska jazda. Muzi v strednych rokoch sa zacinaju dohadovat, kde by sme mali zakotvit tak, aby sme sa mohli dostat aj s lodami, aj s autom. Nevedia nam poradit. Su tu zavory... S autom k vode neprejdeme. Nasucho preglgam, ved ani to auto tu este nie je. Chlapi uz maju dobru naladu a chystaju sa na komare. Tie sa zatial schovavaju pred slnkom. Aspon na slovenskom brehu. Ked sme pred chvilou vyhladavali tien pri madarskom brehu, komare zautocili. V strede rieky je lepsie.

Plavime sa dalej. Ramien na ostrove medzi lavym brehom Dunaja a umelym korytom Gabcikovskej priehrady je mnoho.

"Nie je mozne," uvazujem, "aby na nejakom useku neboli hned pri koryte rieky."

Dodatocne som sa o jednom takomto mieste dozvedel, ale keby som ho bol nasiel, neboli by sme stretli skriepiacu sa dvojicu, ktora ma tak poplietla, ze som prestal verit aj mape a zacalo sa nase dobrodruzstvo na dunajskom ostrove.

Plavime sa pomaly. Dvakrat kotvime pri brehu a vyliezam sa pozriet, ci nenajdem blizko pri brehu rameno, do ktoreho by sme mohli preniest clny, aby sme sa preplavili k civilizacii. Je to marne.

Vzdy len pustatina a kroviska. Nemame rychlost a dobieha nas cln. Zdialky pocujeme hadavy krik.

"Aspon ich uzmierime nasimi starostami," vravim si.

"Hadame sa o palestinskom konflikte," vravi jeden z muzov a tvrdi, ze sme uz na urovni Bodikov. Oni sa chcu nizsie niekde utaborit a radia nam, aby sme pokracovali az do Gabcikova, kde je elegantne kotviste. Pre nas je Gabcikovo prilis daleko, pretoze sa este za vidna potrebujem stopom vratit do Cunova. Mohol by som stopovat aj celu noc a nikto by mi asi nezastavil. Od skriepiacej sa dvojice neziskam ziadnu dobru radu. Zaberaju dalej a nestaraju sa o nas. Chvilu bezradne padlujeme za nimi, vtedy jeden vstava, a ukazuje nam holy zadok, akoby nam chcel ukazat: Nezaujimate ma. Cln sa vzdaluje v dialke.

Na Dunaji casto stretnete nahacov, ktori sa spolu s riekou prinavracaju k prirode. Prveho sme videli za ostrovom, kratko za spenenym prahom pri Dunakiliti. Nahy muz lezal na plochom strkovitom ostrovceku priamo v strede Dunaja.

Rozhadani muzi su uz v dialke a ja sa vraciam k povodnej taktike kotvenia a prehladavania dunajskej savany, za ktorou predsa niekde musi byt jedno z riecnych ramien, ktore nam poskytne moznost navratu do civilizacie. Najmä, ak sme uz na urovni Bodikov, toho carokrasneho systemu ramien, po ktorych sa moze aj suchozemec polahky plavit vdaka malo znamej pozicovni vodnych bicyklov. Som uz unaveny, a hoci mi mapa vravi, ze Bodiky su az nizsie, vyhliadnem si dalsie miesto, ktore zdialky vyzera ako pohodlna plosina pre vystup na breh.

Priblizujeme sa k zaslubenemu kotvistu, ale zblizka vysvita, ze je to plosina vytvorena z naplaveneho trstia. Vyliezam na breh. Trstie nie je homogenne, nohy sa prepadavaju, navyse musim pouzivat padlo a presekavat sa nim hustinou ako s macetou. Je to len par metrov dzungle, obcas nejake vyvrhnute brvno, ci ostry kamen. Ale uz som na pevnej zemi, v pravej dunajskej savane. Nie je to prijemna predstava, ze odtial budeme vynasat clny, ale otazne je, ci ich bude kam prenasat. Nastastie, asi po sto metroch je voda. Je to naisto vodne rameno? Co ak je to len zo vsetkych stran divocinou uzavrete jazierko? Dodatocne mi napadlo, ze som mal sledovat rychlost pohybu vody, ale to mi vtedy neprislo na um. Napokon, od hladiny ma oddelovala husta hustina.

Vytahujeme clny. Uvahy o tom, ze mozno vliezame do slepej ulicky, si nechavam pre seba. Spolu s Petom stastne vlecieme clny hustinou a na prekvapenie bez urazu ich vytahujeme na pevnu zem. Pred sebou pocujem fucanie. Vzdy som chcel vidiet v prirode divu svinu. Tato vsak nevyzera priatelsky a ruti sa na mna. Jedine co mi v tom okamihu napadlo, je zakricat:

"Peto, pod cln!"

Svina sa pred plastom zastavuje. Zvierata zijuce vo volnej prirode nemaju radi veci, s ktorymi sa v nej nestretavaju. Plast clna pachnuci neznamou vonou medzi ne asi nastastie patri. Mozno aj farba zohrava svoje. Ale nedam za to krk, mozno su dive svine farboslepe.

"Vylezte na stromy - je tu diviak!" kricim na druhu polovicu nasej vypravy. Citim pach divej svine v tesnej blizkosti clna a spolu s Petom pridrziavame cln nad nasimi telami, akoby to bol pancier korytnacky. Zda sa, ze diviak vyckava.

"Kde ste?" volam na Elenu.

"Na strome!"

"Vidite ho?"

"Ano."

"Co robi:"

"Hrabe nohou!"

"Radsej pockajme," vravim Petovi.

"Co robi?" pytam sa znova.

"Nevyzera mierumilovne," odpoveda Elena.

Olivera, vobec nepocut. - To bude zle, vravim si. Slnko pali do clna a ja nasucho preglgam. Nahmatol som flasu.

"Drz pevne cln, musim sa napit," vravim Petovi. Prave v tej chvili diviak prekonal bazen pred neznamym predmetom a prudko strcil rypakom do clna. V tej chvili som dostal sprchu do tvare. Zo spice clna sa vyliala voda, ktoru sme vyniesli z Dunaja. Naraz mi vyrazil z ruky flasu, ale co tam po nej, hlavne ze cln vydrzal. Napäte ticho. Vyckavame.

"Uz odisla," vola Elena.

Jemne nadvihujem nas korytnaci pancier. Je to ako sen: Na mieste, kde predtym stala diva svina, panackuje akysi podunajsky hlodavec.

Elena zo svojej pozorovatelne videla celu prihodu takto: Ked svina vrazila do clna, odkialsi vybehla ta mys. Svina sa zhacila, zaspätkovala a odisla. Cuvla podobne ako koza v horarni v Horskom parku, ked sme jej do chlieva pustili mysku, ktorej sme darovali slobodu. Lenze ta koza vtedy nemala kam ujst.

"Mozno sa nam mysaci rod takto rozhodol vyjadrit vdaku za to, ze sme oslobodili jednu z nich a vyslal mysaciu carodejnicku, aby odohnala zlu svinu," spekulujem.

"Blbost," zastavuje ma Peto, "tu mys sme vyplavili vodou vyliatou z clna."

"Mozno si svina pri pohlade na hlodavca, spomenula na svoje opustene mlade," uvazuje Oliver. "To by vysvetlovalo, preco bola taka zla. Bala sa o ne."

Potrebujeme preniest oba clny k k dunajskemu ramenu. Je to napinave, co ak sa diviak vrati? Oliver sleduje okolie a ja pre istou este spustam indiansky pokrik. Potom rychlo prenasame prvy cln a zastavujeme sa az pred hustinou, ktora nas oddeluje od vody. Z padiel sa znova stavaju macety: "Boj!" - Padlomacety mame pripravene. O chvilu je uz prva kanojka na vode. Teraz sa musime vratit pre druhu.

Padlo je nasa zbran,
pred nou cuvne kazda san.
Padlo nam otvara dialky,
prekona zbabele otazky.

O chvilu su uz obe kanojky so svojou posadkou znova v bezpeci na vode. Nohy, ruky doskriabane po zapase s dzunglou, ale coze je to oproti diviacej hrozbe, ktoru sme prekonali.

Co teraz - ktorym smerom? Proti prudu, alebo dole prudom? Zda sa, ze smerom nadol sa vodne koryto konci v hustine popadanych stromov. Prud je tu velmi slaby, akoby voda stala. Vyberame sa proti prudu Dunaja. Smerom nahor nas ale po chvili tiez cakaju useky, ktore vyzeraju nepriechodne.

Vari to len nie je pasca - nalavo diva svina, a vsade inde nepriechodna dzungla luzneho lesa... Nastastie, po par metroch padlovania zistujeme, ze rameno sa v hustinach len klukati - da sa nim pokracovat. No rameno sa pod korunami majestatnych luznych velikanov zuzuje a prud znenazdajky silnie. Je taky rychly, ze nim padlujeme len s vypätim vsetkych sil. Ideme nevedno kam, a este ani to nevladzeme. Miname rozboreny dreveny cln. Vtedy ma prvykrat napadli titulky v novinach: Rodina Kantorovcov zahynula v dunajskych ramenach.

Prud sa zrychluje a rameno je coraz uzsie. Padlujeme zo vsetkych sil, ale dosahujeme len to, ze kedva stojime na mieste. Ked si na chvilu oddychneme, stracame drahocenne metre, ktore sme predtym lopotne ziskali. Dalej uz nevladzeme. Peto skace do vody a taha cln za sebou. Nasledujem ho a postupujeme rychlejsie. Brodime sa v tieni luznych velikanov. Voda nam siaha po pas, chvilami az po hrud.

Napokon prud slabne a koryto sa rozsiruje. Nasadame nazad do lodi a zasa zaberame padlami. Konecne nejaka znamka civilizacie! Sme pred prehradzkou, po ktorej vedie lesna cesta. Je to jedna z mnohych prehradzok, ktore nasleduju jedna po druhej na dunajskom ostrove medzi starym korytom velrieky a umelym korytom vodneho diela. V strede prehradzky je otvor, cez ktory umelym vodopadom prudi voda. Neviem, co mi to napada, obvykle sa to robi uspesne opacne, clny sa spustaju nadol cez otvor v prehradzke, ale zda sa mi pohodlnejsie vyruckovat betonovym otvorom nad vodopadom, ako vliect cln z vody po sikmej betonovej hradzi. Elena vystupuje z clna, ja zboku vliezam do otvoru v hradzi. Prve kroky su uspesne, voda mi len trocha podtrhava nohy. Hladam vhodny chyt, ale prud je silnejsi, ako sa zdalo. Stracam rovnovahu a padam do speneneho toku. Pustam povraz, aby som cln netahal dolu prudom. Voda sa kruti a ja s nou. Este nikdy som sa nestretol s riecnym virom. Je to taky prijemny pocit lahkeho opojenia z krutiacej sa hlavy, ako ked vo vode robite kotrmelce. Pravda, nie je to az take prijemne, ked zistujem, ze neviem, kde je hore, a kde je dole. Napokon ma voda vypluva napovrch, citim sa ako vystrelene torpedo. Chytam padlo, ktore sa vynorilo vedla mna. Prud ma unasa do tone mohutneho stromu.

"Drzte cln," kricim. "Budeme ho musiet preniest."

Akoby sa okolo mna vyrojili krdle zubrienok. Na zubrienky su trocha privelke. Su to asi male rybky. Naraz som na stehne citim, ze mi nieco chyta nohu. Aj cez neoprenove sortky prenika tlak niecoho ostreho. Stovky ihiel vo vodnom raji. Znova pouzivam padlo a odrazam nim nim mohutne slizske telo. Mecem sa smerom k brehu. Nachadzam pod nohami pevnu zem. Ryba je tazka, potkynam sa, ale dari sa mi vyliezat z vody. Je to ozrutny sumec. Bez pomoci padla by som bol bezmocny. Jeden rybar mi raz ukazoval, ako mozno zabit sumceka plesnutim rukou po hlave. Na tuto velku potvoru to skusam padlom.

Sumec sa vzdava a nechava ma na pokoji. Su chvile, ked aj stipanie komarov moze byt vykupenim. Ale plati to len chvilu.

"Co to bolo?" pytaju sa ma vydeseni spoluvodaci.

"Sumec, pan luzneho ramena, si branil svoje potomstvo. Nie je dobre rusit ho v hlbocine, kde sa plavia jeho dietky. Kym zabudne na to, ze su jeho a zacne ich sam pozierat, meni sa asi pri ich ochrane na ludozruta."

Dobre, ze som v horucave vydrzal v hrubych neoprenovych sortkach. Bez nich by som mal od sumca na kozi suvenir.

Vytahujeme clny na hradzu a sprejujeme sa repelentom. Ten sice zabera na komare, ale nie na muchy, ktore svojou tvrdohlavou samovrazednou utocnostou pripominaju ovady. Od ovadov sa odlisuju tym, ze su pokryte zltooranzovymi bodkami.

Proti komarom vraj zabera, ak sa clovek natrie zltymi kvetmi, ktore rastu pri Dunaji. Ktovie, ci zlte kvety zaberaju aj proti zltym mucham. Dufam, ze tu nebudeme az tak dlho, aby sme to museli riesit.

Uvazujeme, co dalej. Sme na lesnej ceste, to znamena, ze sa tu da dostat autom. Navrhujem Elene a Petovi: "Vy tu ostante a my s Oliverom pojdeme po auto."

O chvilu sliapeme luznym lesom. Po polhodine usilovnej chodze vysvita, ze sme sa ocitli nedaleko Sulianskeho jazera. O chvilu pred sebou vidime vykupenie z podunajskej dzungle - bufet, kde nam ponuknu kofolu za zbojnicke ceny.

Je to tak: Na ostrove je este dalsi ostrov. Teda, presnejsie - na ostrove medzi umelym korytom dunajskeho vodneho diela a starym korytom je asi viacero ostrovcekov. Jeden z najväcsich je ponize Sulianskeho jazera. A na ten ostrov sa moze autom dostat len majitel kluca od zavory, ktora prehradzuje cestu. Zavora je postavena tak dosledne, ze sa autom nijako neda obist. Z toho vyplyva, ze aj ked sa mi podari dostat auto k Sulianskemu jazeru, budeme sa musiet vratit peso k druhej polovici nasej rodinnej vypravy a dostat clny az k jazeru.

Od Sulianskeho jazera do Cunovskeho vodneho arealu, kde mam zaparkovane auto, je okolo pätnastich kilometrov. Stopujeme a berie nas asi dvadsiate vozidlo. Mohlo by to byt aj horsie.

O polhodinu parkujem auto pri Sulianskom jazere a rychlo kracame nazad do luznych lesov.

Elena a Peto sa zatial utaborili na prehradzke na luznej ceste a opiekli si parky. Stretli len jednu zivu dusu:

"Ako ste sa tu nabrali?" pytal sa ich lesnik, ktoremu sa vobec nepacil ich sposob taborenia.

Obaja su zjavne sklamani, ked prichadzame bez auta. Peto ma dokonca presviedca, ze lepsie by bolo pokracovat dalej suchozemskym sposobom a prenasat kanojky v rukach. Aj ja mam uz padlovania plne zuby, ale odmietam: Bude pohodlnejsie tych par kilometrov prepadlovat, ako vlacit clny v rukach. Vsak sme vodaci...

"Ako dlho to este bude trvat, ved to uz nemozeme vydrzat," vzdychne si Elena.

Pomaham si starou rabinskou odpovedou: "Len aby to netrvalo tak dlho, kolko este mozeme vydrzat."

A tak sa zacina vyvrcholenie nasej vodackej vypravy. Prenasame clny do jazierka nad prehradzkou.

Co to bolo? pyta sa Elena, ked, ked zacuje mohutne clupnutie v ramennom jazierku, ktorym sme sa priplavili. "Sumec starigan sa s nami luci," hladkam si stehno, kde stale citim jeho zovretie.

Nastastie, teraz je uz voda lenivsia a prud sa nevali proti nam. Blizi sa sumrak a mame naponahlo. Napravo, v hustom lese, sa na stlpoch tycia opustene rybarske chaty.

"Prinajhorsom v niektorej z nich prespime."

"Ano, niekto sa o to uz pokusal," Oliver ukazuje na rozbite, schatrale clny pod chatami.

Pohlad na rozbite clny neposobi povzbudzujuco, o to viac, ze o chvilu sa ukazuje, ze ani tato cast nasej vypravy nebude jednoducha. Voda je podchvilou prehradena popadanymi kmenmi stromov. Plavime sa ako ladoborce. Ak chceme postupovat dalej, musime odsuvat drevo padlami. Opakuje sa to znova a znova, ale napokon sa vzdy medzi prekazkami prekluckujeme a pomaly postupujeme divocinou, ktora uz davno predcila nase ocakavania. Hlavne, ze vieme, kde sme a mozeme s istotou okracovat dalej. Konecne je jazero na dohlad. Uz nas deli len kratky usek. No ked sa zda, ze nas priroda konecne prepustila zo svojho objatia, zastavuje nas clovek. Posledne metre su zatarasene spilenym stromom, ktorym nepohneme. Napokon sa prebrodime zradne klzkym bahnom cez vysoke rakosie. Konecne nas od auta deli len par sto metrov padlovania. Sme tu, pri Sulianskom jazere, kde sme mohli skoncit omnoho skor, keby sme boli nasli to spravne miesto pre odbocenie z dunajskeho veltoku. Ale takto sme aspon o zopar dobrodruzstiev bohatsi.

"Oliver, tak ako sa Ti pacilo nase dobrodruzstvo? Uz si bol bol v takej divocine?" pytam sa syna.

"V pocitacovych hrach som bol aj na divokejsich miestach," odpoveda Oliver: "A neboli tam komare."