Akže z charakteristiky obsahu a z názvu publikácie Etnická história Slovenska nie je dostatočne zrejmé jej etnologické zameranie, upozorňujem na to už v týchto úvodných poznámkach. Zároveň však poznamenávam, že to platí iba podmienečne, pretože v súčasnosti sa rozpracovávanie problematiky etnickej histórie a etnickej identity vlastne nedá ohraničiť iba na jednu či niektorú zo spoločenskovedných disciplín. Jednak preto, že táto problematika zahrnuje viac ako tisícročie trvajúci časový úsek, ako aj najrozličnejšie druhy písomných, hmotných, ikonografických, umeleckých, folklórnych, demografických a ďalších prameňov a informácií, ktoré spadajú do sféry bádateľských záujmov viacerých špeciálnych vied. Taktiež aj preto, lebo pri rozmanitosti najčastejších zložiek a atribútov toho, čo sa označuje pojmami etnicita a etnická/národná identita určitého spoločenstva ľudí (spoločný pôvod a historické osudy, vedomie spolupatričnosti, spoločný jazyk, etnické pomenovanie, osobitosti kultúrnych tradícií, náboženská príslušnosť atď.), špecialisti jedného vedného odboru by mohli preskúmať a osvetliť nanajvýš iba niektoré z aspektov takýchto komplexných a mnohovrstevných javov. Z týchto dôvodov sa zodpovedajúci obraz etnickej histórie Slovenska dal zostaviť iba interdisciplinárnym prístupom. Čiže zužitkovaním poznatkov, ktoré k danej problematike zhromaždila slovenská historiografia, archeológia, jazykoveda, etnológia, folkloristika, sociológia, psychológia, politológia, demografia, umenovedné a ďalšie vedné odbory. Nedá sa pritom, pravdaže, prehliadnuť, že publikácia bola koncipovaná z metodologických pozícií národopisnej vedy/etnológie. Prejavuje sa to hlavne v dôraze na tie sociálne vrstvy obyvateľstva, ktoré sú označované aj v súčasnosti bežným pojmom "ľud", ako aj na reálie tradičnej kultúry a spôsobu života, ktorých tvorcami a nositeľmi boli práve tieto vrstvy spoločnosti. Dominantná pozícia etnológie je zrejmá aj z využívania takých teoretických a metodických prístupov, ako aj odbornej terminológie, ktoré sú špeciálnou poznávacou výbavou práve tejto vednej disciplíny. Z interdisciplinárneho charakteru publikácie však vyplynulo, že sú v nej zužitkované nielen faktografické poznatky z rôznych sociálnych vied, ale aj ich metodologický a terminologický arzenál. Keďže teoretické a metodické postupy je najvhodnejšie konkretizovať tam, kde vstúpia do tvorivého procesu, na tomto mieste sa vyjadrím iba k niektorým najpodstatnejším koncepčným východiskám.
Hneď na začiatku chcem povedať, že obraz etnickej histórie Slovenska som nekoncipoval ako etnocentricky a izolacionisticky poňaté dejiny majoritného etnika či štátotvorného národa - Slovákov. Ponúkam obraz vytváraný kombináciou etnických a územných princípov. Čiže obraz Slovenska, ktorého dejiny a kultúra sú výsledkom dlhodobého spolužitia Slovákov s príslušníkmi ďalších etník - Maďarov, Nemcov, Rusínov, Židov, Rómov, Čechov atď. Z uvedených princípov vyplynulo, že do takto rámcovaných dejín Slovenska som začlenil aj slovenské ostrovy a komunity v zahraničí. Hlavne preto, lebo dokiaľ sa u týchto vysťahovalcov uchováva vedomie slovenskosti, alebo aspoň vedomie slovenských koreňov/pôvodu, ich vysťahovalecké osudy sú prirodzeným pokračovaním dejín Slovákov a ich synkretizmom poznačené subkultúry v rôznych krajinách sveta, sú organickou zložkou národnokultúrneho imania Slovákov. Napriek tomu, že to vo svojej knihe nebudem môcť podrobnejšie dokumentovať, nechcem však strácať zo zreteľa ani to, že Slováci a Slovensko sa formovali ako súčasť širšieho stredoeurópskeho regiónu. Takže do tohto ich procesu zasahovali aj viaceré civilizačné a kultúrne iniciatívy celoeurópskeho významu, akými sú kultúrny odkaz grécko-rímskeho antického dedičstva, duchovné princípy kresťanstva v jeho viacerých konfesionálnych modifikáciách, hospodársko-sociálne princípy feudalizmu, kapitalizmu a socializmu, osvietenstvo, priemyselné revolúcie, liberalizmus a demokracia, ale aj fašizmus a genocída. Všetky tieto veľké európske iniciatívy sa v nejakej podobe dotkli aj nášho národa a našej krajiny. V týchto súvislostiach renomovaný historik Ľubomír Lipták vyslovil zovšeobecnenie, že špecifiká dejín (a dodajme, že aj kultúry) európskych národov treba hľadať v rôznej štruktúre, v rôznej časovej následnosti spoločných prvkov. V tom spočíva tajomstvo najpodstatnejšieho rozlišovacieho znaku Európy - jednoty v rôznosti (LIPTÁK 1999:167).
Jednou z kľúčových otázok koncepcie tejto knihy bol časový horizont, presnejšie časový medzník, od ktorého by sa mala začať odvíjať etnická história Slovenska. Z viacerých možností (napr. od Keltov ako prvého spoločenstva na území Slovenska, ktoré poznáme podľa jeho etnického pomenovania, od etnogenézy Slovanov, od príchodu staroslovanských predkov do priestranstva na strednom Dunaji a ďalšie), priklonil som sa k vytýčeniu tohto východiskového predelu dobou raného stredoveku na prelome tisícročí. Hlavne preto, lebo práve v tom období sa formovali historické základy mnohých európskych národov a štátov. Do tohto obdobia spadá aj zrod Nitrianskeho kniežatstva, o ktorom historikovia usúdili, že ním boli položené národné, územné a historické základy Slovenska a Slovákov (STEINHŰBEL 2004:336). Koncepciu a obsah tejto knihy som kontúroval počas môjho pedagogického účinkovania na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. K jej napísaniu ma motivovala potreba sprístupniť študijnú príručku k rozvetvenej, značne neprehľadnej a v mnohom aj protirečivej etnickej problematike. Podobne ako u iných národov, aj u Slovákov národné dejiny boli, a ešte aj sú, nielen predmetom exaktného, vedeckého poznávania, ale aj predmetom mytologizujúcich obrazov a interpretácií. Spoločným úsilím vedcov aj mýtotvorcov bolo vplývať na sebapoznávací a sebauvedomovací proces Slovákov, aby napomohli zjednocovaniu národného spoločenstva, posilňovaniu jeho identity a v konečnom dôsledku aj k docieleniu jeho národnej svojbytnosti a štátnej zvrchovanosti. Keďže mýtotvorcom na dosiahnutie takýchto cieľov nepostačovali reálne historické fakty, nahradzovali ich fiktívnymi prostriedkami a tvorivou imagináciou, pričom sa opierali o čiastkové pravdy alebo aj úplné nepravdy. Za takejto situácie jedným z cieľov tejto knihy je prispieť k posilneniu poznávacích funkcií odbornej publicistiky. Jej ambíciou je pomôcť tým, ktorí sa odhodlali poznávať národnú minulosť aj za cenu toho, že nebude vždy taká, ako by si želali. Tiež aj za cenu toho, ako to už ktosi napísal, že ich takéto poznanie oberie o romantickú krásu a oduševnenosť mnohých milosrdných klamstiev.
Autor
O autorovi
Národopisný bádateľ, múzejník, publicista a univerzitný profesor. Začínal ako asistent na Katedre národopisu Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1963-1967). Najdlhšie pôsobil ako vedecký pracovník Národopisného ústavu SAV (1968-1988). V rokoch 1989-1990 bol riaditeľom Slovenského národného múzea - Etnografického múzea v Martine. Odtiaľ prešiel do Historického múzea SNM v Bratislave, kde pôsobil ako vedúci Dokumentačného centra chorvátskej kultúry a kustód pre úsek zahraničných Slovákov (1991-2005). Od roku 2001 je profesorom na Katedre etnológie a etnomuzikológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Prednáša k problémom etnicity, multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov.
Oblasťami jeho odborného záujmu sú tradičná rodina, ľudová architektúra a bývanie, teória etnicity, etnické minority na Slovensku a zahraniční Slováci. Ťažiskom jeho bádateľskej činnosti bol výskum tradičnej kultúry a spôsobu života v autentickom prostredí Slovenska. Absolvoval aj dlhodobé študijné pobyty v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Bulharsku, Argentíne, Spojených štátoch amerických a v Kanade.
Za svoju odbornú a pedagogickú činnosť získal viaceré ocenenia: dvakrát Cena Slovenskej národopisnej spoločnosti za najlepšie dielo roka (1988, 2001), strieborná Plaketa Ľ. Štúra udelená SAV za zásluhy o rozvoj spoločenských vied, Dopisujúci a potom aj Riadny zahraničný člen Maďarskej národopisnej spoločnosti (1988, 2005), Cena Predsedu vlády SR za tvorivý podiel pri spracovaní Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska (1996), Pocta Karola Plicku za tvorivý prínos k rozvíjaniu národného vedomia, udelená ministrom kultúry SR (1997), Cena Rektora UKF za dielo Slováci v argentínskom Chacu (2003) a ďalšie.
