Podnetom pre napísanie knihy Šľachtické rody bola pre jej autora, publicistu Drahoslava Machalu myšlienka, že "je tu zvrchovaný čas, aby sa slovenské šľachtické rody, ktoré bránili kresťanskú civilizáciu a skutkami sa zapísali do dejín Uhorského kráľovstva, stali súčasťou slovenského historického vedomia". Autor v úvode menuje šľachticov, ktorí pomáhali Slovákom v boji za ich národnú slobodu, ale pripomína, že "medzi šľachticmi sa našli aj takí, ktorí zrádzali zápas Slovákov za sebaurčenie". Je k nim veľkorysý: "My im tieto omyly odpúšťame, lebo aj my sme sa mýlili, keď sme vzdelaných šľachticov vyháňali z kaštieľov a zo zámkov, ako nepriateľov ľudu. Verím, že podanú ruku na zmierenie prijmú, a začneme éru vzájomného rešpektu."
Autor priznáva, že obmedzením v koncepcii knihy bol počet vybraných rodov - 39, a tiež podrobnosť genealógií. Preto zvolil selektívny prístup, vyberal iba šľachticov, o ktorých sú dostupné a overené informácie. K tomu treba dodať, že Machala sa prejavil ako skúsený novinár a autor literatúry faktu, pretože vybral osobnosti, s ktorými sa viažu pútavé príbehy.
Rody zoradil podľa abecedného poradia a každému venoval dvojstranu. V ľavom stĺpci sa začína rubrika Z rodu, v ktorej je stručná genealógia. Podrobnejšie sa históriou rodov, ich sídlami a najpozoruhodnejšími predstaviteľmi a ich počinmi venuje v kurzívovom texte otitulkovanom názvom rodu. Poznamenávame, že názvy rodov sú v slovenskom prepise, ale pod hlavným titulkom je meno rodu uvedené v pôvodnej historickej podobe, prevažne maďarskej. Autor používa slovenské prepisy aj v texte, čo môže byť predmetom sporov, lebo najmä súčasní nositelia týchto mien, ale často aj historici obhajujú názor, že mená by mali ostať v pôvodnej podobe.
Pravú stranu venuje autor portrétom jednotlivcov, alebo zaujímavým príbehom a historkám. Dozvieme sa, že dcéra jedného z posledných Aponiovcov Gerladina sa stala albánskou kráľovnou, ako sa František Andráši zamiloval do neurodzenej Františky Hablavcovej, tajne sa s ňou zosobášil , a otec ho za to vydedil, prečítame si príbeh muránskej Venuše Márie Sečianskej, a veľa ďalších, aj menej známych príbehov. Text sprevádzajú dobové portréty, fotografie a erby rodov.
Čitateľ sa možno pozastaví pri edičnej poznámke za zoznamom použitej literatúry, v ktorej vydavateľ priznáva možné sporné miesta pri spracované témy. "Napriek tomu sa rozhodol knihy vydať, aby inšpiroval ďalšie práce na túto tému, pretože ide doteraz o nedostatočne spracovanú časť našej histórie."
Palúdzskovci (Palugyay, Paluczky, Pallugyay, Kis-Palugyay, Nagy-Palugyay)
Podhradskovci (Podhradszky, Podhradczky)
Podmanickovci (Podmanínsky, Podmaniczky)
Pongrácovci (Pankrác, Pongrácz)
Príleskovci (Prileszky)
Radvanskovci (Radvánszky, Radvanszky)
Révaiovci (Révay)
Rutkaiovci(Ruttkay)
Sečianskovci (Széchy, Szécsy, Zéchy)
Stiborovci (Stibor zo Stiboríc)
Svätojánskovci (Szentiványi)
Turzovci (Thurzo)
Zápoľskovci (Zápolya, Szapolyai, Zapoljski)
Zičiovci (Zichy)
Zmeškalovci (Zmesskal)
Ukážka z knihy
Príbeh lásky Františky a Dionýza
Dionýz Andráši (1835 - 1913) bol človek, ktorý sa rád pohyboval v umeleckom prostredí. Tak sa vo Viedni zoznámil aj s dcérou riaditeľa konzervatória, herečkou českého pôvodu Františkou Hablavcovou (Hablawetz). Vznikla obojstranná láska plná vzájomného pochopenia. Keďže rodičia Andrášiovci nesúhlasili so sobášom s neurodzenou ženou, Dionýz sa s Františkou tajne zosobášil v Pise v Taliansku a vzdal sa šľachtického titulu. Otec Juraj ho za to vydedil. Hoci bol Dionýz členom Uhorského parlamentu, žil skromne. Keďže s Františkou nemali deti, podporovali dobročinné aktivity. Dionýz po smrti brata prevzal rozsiahly andrášiovský majetok a po smrti manželky Františky (1902) sa vrátil na Krásnu Hôrku. Sústredil sa na to, aby z hradu vytvoril múzeum, v ktorom by vystavil dokumenty aj historické predmety rodiny Andrášiovcov zachované po požiari (1817). Dinonýzovi záležalo na zachovaní pamiatky a pietnej spomienky na Františku a tak jej postavil Mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, kam vlakom po železnici previezli manželkine telesné pozostatky. Dionýz zomrel v Palerme, aj jeho telo pochovali vedľa Františky.
Mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí postavili v rokoch 1903 - 1904.
