Letargia

Dnes sme s Mirom išli rozliezať na ľahúčku dvojdĺžku na Hámroch. Druhú dĺžku ťahal Miro a mne neostala iná úloha len pekne vyšliapať miestami rajbáskovú platňu až k ističovi. Zrazu na jednom mieste, kde som na prvý pokus nenašiel správny krokový variant a zadrhol som sa, ma prepadla taká zvláštna letargia. Naraz sa mi nechcelo ísť ďalej. Však mi je tu celkom dobre, hovoril som si. Slnko až tak nepečie. Ja tu ostanem... Tak si predstavujem sitáciu, keď lezci vysoko v horách v mraze, v Himalájach, sú unavení a povedia si, že tam ostanú, že nejdú ani dolu, ani hore. Len teraz to bolo tepelne naopak, nie letargia z mrazu, ale z tepla. Zakričal som Mirovi - ja tu asi ostanem. Je mi tu dobre. Miro odpovedal čosi v tom duchu, že on lano má a vie si teda poradiť, ale myslím si, že to veľmi vážne nebral. Vlastne ani ja. Ale chvíľu mi bolo tak zvláštne dobre...

Premohol som letargiu a doliezol zvyšné metre. Aj hore, na štande, mi bolo dobre. Ale ináč ako predtým v "rozpuku" letargie. Asi to netreba preháňať s lezením v extrémnych teplotách.