Deň zemovky

Napokon to dopadlo celkom dobre. V sadre mám pravú nohu. To je tá silnejšia. Tak si môžem posilovať tú slabšiu. Nie je to zadarmo vyskackať na ľavej nohe niekoľko poschodí. Keď mi dajú dolu sadru, rozchodím pravačku a budem mať silnejšie nohy ako predtým. Nepadol som ja vlastne náročky?

Aj keby, tak teraz mám toho plné zuby. Cítim sa ako mucha lapená pod skleneným zvonom. Navyše krívajúca. Ako som sa do tohto klepca dostal?

Pilierik na skalách Technického skla je vlastne cesta bez mena. V starom sprievodcoci na stránkach Jamesáka je označený iba číslom 16, s náročnosťou 5 a s málo lichotivou jednou hviezdičkou, čo znamená, že za veľa nestojí. Ale pritom ponúka nad nástupom a až po druhý borhák (istiaci bod) zaujímavé lezenie.

Pilierik vo svojich kľúčových krokoch rozhodne nie je ľahká päťka. Napríklad populárna cesta Letecká, ktorá je oznámkovaná ako šestka, je celkom iste ľahšia.

Na pilierik ako prvá liezla Monika. Elegantne ho vybehla. Aj ja som ho už pred časom dal, ale na moje prekvapenie, mi to tentokrát nešlo. V kľúčovom mieste nad prvým borhákom som viackrát odsadal. Opýtal som sa Moniky, koľko mi dá pokusov.
"Koľko chceš," neponáhľala sa.
Napokon som sa, aj vďaka Monikiným radám, dostal nad prvý borhák. Naľavo, mierne nado mnou bol ďalší. Pravačkou som sa držal vyčnievajúceho hrotu a ako-tak som stál. Zavrhol som myšlienku chytiť sa expresky, aby som sa bezpečne zapol. Povytiahol som si lano, že ho pekne – čisto zapnem. Vtedy som sa pošmykol. Neviem, ktorá končatina mi ušla ako prvá, ale letel som. A kedže toho povytiahnutého lana bolo veľa, padal som až na zem. Nestihol som si ani pomyslieť, že ten pohrebný voz, ktorý mi pred hodinou na sídlisku zatarasil cestu, bol predsa len zlým znamením a pravou pätou som zadunel o zem. Aspoň sa mi zdalo, že to zadunelo. Zadkom som na zem nedopadol. Išlo o centimetre. Zabralo práve vtedy lano mojej spolulezkyne, alebo som ten pád jednoducho ustál? Možno oboje. Dopadol som na hlinenú rovinku. Šťastíčko v nešťastí. O pár centimetrov ďalej vyčnievala z rovinky skala.

Päta ma bolela, ale ešte som odistil Moniku, ktorá vyliezla pozbierať expresky a našliapujúc len na špičku pravej nohy som odkrivkal domov.

Na druhý deň mi lekár na pohotovosti identifikoval pod členkom jednu naštiepenú kosť.

Nie je to napuchnuté, väčšinou to nebolí, len nosím sádrovú a následne laminátovú čižmu, posilujem s barlami ramená a o lezení môžem len snívať.

Mám čas rozmýšľať, prečo som spadol... Zdá sa mi, že to bolo trocha hlavou a trocha aj nohami - a tiež lezečkami. Keď som sa stál na tom "zošmykovacom" mieste, nemal som bohvieakú stabilitu, ale neriešil som to. Ponáhľal som sa zapnúť. A potom som sa náhle zošmykol. Možno som mal ešte trocha vyvažovať pozíciu tela, položenie nôh, prípadne aj zovretie dlane a prstov na skalnom hrote – veď niekedy aj centimetrík zásadne zmení situáciu. Možno som to podcenil. Veď som to už raz úspešne dal...

Zdá sa mi, že táto chyba súvisela s celým tým dňom. Vlastne som si odskočil liezť len na chvíľku. Od rána som sa naháňal. Dvakrát som autom prebehol celú Bratislavu a večer ma čakalo v meste pracovné podujatie. Na celý lezecký výlet aj s nástupom sme mali len štyri hodiny. Možno som sa akosi vnútorne ponáhľal. Teraz viem - netreba sa ponáhľať. Potom môže nelezenie trvať aj mesiac. Či dlhšie? To ešte nie je isté.

Na lezenie treba mať psychickú pohodu. Vlastne to je jeden z dôvodov, prečo chodíme liezť. Obití každodennými starosťami sa otĺkame na skalách, či na umelých stenách. A tak báječne pri tom na tie starosti zabúdame. Je to taký únik za pomoci adrenalínového prepierania a prečisťovania mysle.

Ďalšou vecou, čo mi v deň zemovky nepomohla, boli moje lezečky z obrúsenými hrankami podrážok. Už som si ich dávno mal dať podraziť. Na kršlenickom vápenci mi síce držali, ale štokerauský vápenec pri Technickom skle je akýsi šmykľavejší - aj na ľahších cestách.

Teraz trčím doma a rozmýšľam, či sa nebudem po doliečení báť liezť, či ma strach zo zemovky neochromí. Na druhej strane sa mi zdá, že sumarizovanie uponáhľaného neporiadku v hlave, ktorý som mal v ten deň, by ma mohlo lezecky aj posilniť. Ale nepreceňoval by som to. Pretože, ako sa spytoval jeden nechcený klasik na Pajštúne po tom, čo absolvoval zemovku*:

"Zemovka - a to ako často býva?"

*Poznámka pre nelezcov: Zemovka je pád na zem pod lezeckou cestou. Hrozí z tých úsekov cesty, ktoré sú buď pod prvým istiacim bodom, alebo tam, kde je dynamické lano nad posledným istiacim bodom dlhšie než je vzdialenosť tohto istiaceho bodu od zeme. Zdanlivo paradoxne je potom pád v nižšej výške nebezpečnejší ako vo vyššej výške, kde lano môže lezca zachrániť od nárazu na zem.