Panoráma.sk
Kníhkupectvo
Sprievodca
Noviny
Kontakty
Slovakia Document Store - Logo
Dnes je 23.5.2017
Vyhľadávanie / Search
Počasie
Kurzy: 1 EUR = 1.1179USD   26.503CZK   0.85908GBP   309.60HUF   4.2005PLN   7.4390HRK . . . viac

Výstup na Matterhorn

Štyria kamaráti v lete 2015 zdolali jednu z najkrajších a najznámejších hôr sveta - Matterhorn. Ako sa na výpravu vybrali, čo na hore zažili, o tom píše Matúš Znanec.
Matterhorn
Základné informácie

Matterhorn, ktorý dosahuje 4 478 metrov nad morom, patrí vďaka svojmu vzhľadu medzi medzi najpopulárnejšie vrcholy Álp. Po taliansky ho volajú Monte Cervino, po francúzsky Mont Cervin alebo Le Cervin. Známa skalná veža sa týči nad malebným švajčiarskym mestečkom Zermatt a nad talianskym mestom Breuil-Cervinia vo Val Tournanche. Najznámejší je pohľad na Matterhorn z Zermattu.

Názov Matterhorn vznikol pravdepodobne z nemeckých slov "matt" vo význame údolie, lúka a "horn" – roh. Matterhorn má na každú svetovú stranu obrátenú jednu stenu. Steny sú strmé a oddeľujú ich ostré hrebene. Najčastejšou výstupovou hranou je hrebeň Hörnli, známy tiež ako švajčiarsky hrebeň, ktorý oddeľuje severnú a východnú stenu a je v strede najznámejšieho pohľadu na Matterhorn od Zermattu.

Matterhorn bol poslednou zo zlezených vysokých alpských štvortisícoviek. Zdolať sa ho podarilo až 14. júla 1865, ale nebolo to zadarmo. Siedmi odvážni muži pod vedením jedného z najskúsenejších horských vodcov tých čias – Brita Edwarda Whympera – síce vystúpili na Matterhorn po hrane Hörnli, ale pri zostupe sa pošmykol devätnásťročný mladík D. Hadow, a do hĺbky 1400 metrov strhol aj ďalších troch svojich druhov. Ich telá neskôr našli na matterhornskom ľadovci.

(Podľa Wikipédie)

Keď som dostal otázku, kam máme namierené tento rok, nie každý o Matternhorne počul, pričom väčšina ľudí sa s ním už nepriamo stretla. Minimálne pri rozbaľovaní čokolády Toblerone. Obraz medveďa ukrytého v hore Matterhorn symbolizuje mesto, kde bola vyrobená prvá Toblerone čokoláda.

Na mňa táto hora nikdy nepôsobila magicky ako na väčšinu ľudí, išlo znova o jednu z Jančiho túžob dostať sa na vrchol. Pred 13 rokmi videl Matterhorn v plnej kráse a jednoducho mu učaroval. Odvtedy ho veľakrát spomínal, ale vždy sme sa napokon vybrali inde. Keďže v tomto roku uplynulo 150. výročie prvovýstupu, mal som pocit, že nadišiel ten správny čas.

Jančiho netrpezlivosť

Dokopy sme dali minuloročnú partiu z Dolomitov - Janči, Lucián, Mišo a moja maličkosť. Hoci na minuloročnej akcii bola ponorka celkom silná a chlapci sa po návrate zaprisahávali, že sa táto zostava už nikdy viac nezopakuje, nikto pozvanie na Matterhorn neodmietol.

Podľa plánu sme mali vyraziť v piatok večer 17. júla 2015, ale keďže nakoniec vznikol problém s požičaním auta, presunuli sme odjazd na sobotu ráno. Nikdy nezabudnem na balenie na túto výpravu, ako vždy som si to nechal na poslednú chvíľu. Som si istý, že ani Janči na to tak skoro nezabudne. Miša s Luciánom som poveril aby doniesli poriadny varič na benzín, keďže sme mali iba malý plynový (na katuše) a ja som nechcel riskovať, že to nebude stačiť. Chlapci zobrali auto v sobotu o pol deviatej, mali prejsť dokopy 100 km a doniesť varič. Dodnes nikto nevie, kde sa motali, ale nakoniec sa dostavili o pol tretej po obede. Ani netušia ,akú mi vlastne urobili láskavosť, keďže som sa ešte v sobotu ráno venoval veľmi dôležitým veciam, piekol som štrúdľu a pral som si veci, ktoré som bral so sebou. Janči mi vyvolával každú pol hodinku, že čo sa deje a myslím si, že keby mal auto k dispozícii, tak by na nikoho nečakal a šiel by aj sám. On už bol zbalený 3 dni a nedočkavo čakal na odjazd. Čas mu musel plynúť strašne pomaly, mne naopak veľmi rýchlo. Ešte sme sa zastavili v supermarkete, nakúpili veci a o pol štvrtej vyrazili smerom na Švajčiarsko.

V rámci aklimatizácie sme mali v pláne vyjsť najprv vrchol Weissmiesu (4023 metrov), čo sa nám úspešne podarilo. Prečítajte si viac o našom aklimatizačnom výlete: >>

Keďže predpoveď počasia na nasledujúci deň bola celkom dobrá, neváhali sme a rýchlo sa presunuli do Täschu. Auto sme nechali na parkovisku (Fredy Taxi), za 6 euro alebo frankov na deň. Platiť sa dalo všade eurami v kurze 1:1 ale výdavok bol vždy vo frankoch. Za ďalších 6 frankov na osobu nás taxík odviezol do Zermattu. Malo by to byť lacnejšie, ako ísť vlakom, ale potvrdiť to neviem. Z parkoviska sme išli na opačný koniec Zermattu pešo k lanovke, kde to už bolo "no car city", jazdili tu iba elektromobily a koče. Všade bolo vidieť a cítiť oslavy a neutíchajúcu atmosféru 150. výročia prvovýstupu.

S melónom na chatu Hörnli
Matterhorn

K lanovke sme prišli pomalým tempom asi za 25 minút. Cez celý Zermatt som niesol v rukách desaťkilový melón, čo pôsobilo na okoloidúcich trošku zvláštne, najmä pri veľkosti batohu, v ktorom bola horolezecká výbava. Akoby tí ľudia ešte nevideli vodný melón. Môj pôvodný plán bol vyšliapať hore k miestu, kde končí lanovka, čo by trvalo asi dve hodiny. Podľa plánu mi mali chlapci zobrať batoh do lanovky, ale keďže bolo už veľa hodín a nikomu sa na mňa nechcelo čakať, bol som aj ja nútený ísť lanovkou. Za lanovku zaplatil každý 32 euro.

Lanovkou sme sa vyviezli na stanicu Schwarzsee. Matterhorn sa pred nami vypínal v plnej kráse a ja som začal chápať prečo tak magnetizuje všetkých okoloidúcich. Čakalo nás ešte 700 výškových metrov na chatu Hörnli, preto sme sa čo najskôr pustili do melónu. V tejto nadmorskej výške 2,583 metrov pôsobil melón ešte zvláštnejšie ako v Zermatt. Okolo nás prechádzali ľudia, ktorí sa vracali z Hörnli chaty, a keďže mali so sebou výbavu, tak sa ich Janči opýtal či boli na vrchole. Vodca nám dal info, že takýto Matterhorn ešte nevidel. Všetok ľad, ktorý bol v záverečnej pasáži, sa už roztopil, a že určite nepotrebujeme ani mačky ani čakany. Doplnili sme si ešte zásoby vody a vyrazili sme ku chate. Janči celý nedočkavý odišiel už pred pol hodinou, my traja sme mali čas ako vždy. S polovicou melónu sme si nedokázali poradiť, tak som ju zobral so sebou. Mohlo byť tak okolo pol ôsmej večer, keď sme došli na chatu Hörnli (3260 m) a vybalili sa na terase. Tu pôsobil melón ešte o niečo zvláštnejšie. Mišo poznamenal, že taký kus melóna tu ešte určite nebol, a keby pani, čo mu ho predala, vedela, kam sa až dostane, určite by mu ho dala zadarmo. Hore na terase sme povybaľovali proviant a čoskoro došla jedna mladá slečna, že či máme rezerváciu. Povedali sme jej že nie, tak sa nás opýtala či chceme izbu. Na otázku, koľko vychádza noc na osobu, nám odpovedala 150 frankov v osemposteľovej izbe. Tak sme jej povedali, že zatiaľ izbu nechceme, a že keď sa niečo zmení, dáme jej vedieť. Asi si myslela, že si robíme srandu, pretože ostala stáť a usmievať sa. Po chvíli pochopila, že sa z našej strany nejedná o žiaden žart. Dala nám rázne vedieť, že akýkoľvek camping je tu všade prísne zakázaný. Povedal som jej, že nemáme so sebou žiaden stan a hádam bivak nám zakázať nemôžu. Keď slečna odišla, niekto utrúsil, že ak bude dnes spať v posteli, tak len v tej jej. Vôbec som to neriešil. Na zákaz stanovania nás upozornila tabuľa povyše lanovky smerom na chatu. Asi 100 metrov pred chatou sme míňali jeden stan ktorý nebol ani postavený, len v ňom niekto ležal. Popravde som čakal viac stanov, keďže som vedel, že na stanovanie tu bolo kedysi vyhradené miesto. Tie časy sú ale dávno preč. Biznis je prosto biznis.

Bivak nad chatou Hörnli
Matterhorn

Na terase boli taktiež dvaja Taliani, s ktorými sme sa dali do reči. Dozvedeli sme sa že sa o výstup pokúšali už druhý deň, lebo prvý deň poblúdili, keďže hore je vyšliapaných veľa chodníkov a nič nie je označené. Stratili veľa času blúdením, tak sa pre istotu rozhodli vrátiť. Vraveli, že najistejšia cesta na vrchol je zavesiť sa na vodcov a ísť za nimi. Toto bol aj náš prvotný plán a myslím, že takto to rieši väčšina ľudí, ktorí nepoznajú cestu, alebo si neberú horského vodcu.

Po chvíli som si šiel obzrieť nástup, ktorý bol vzdialený od chaty do 5 minút chôdze. V stene pri nástupe bola umiestnená socha panny Márie s Jezuliatkom. Zadíval som sa na nich a poprosil som - hlavne o šťastný návrat pre všetkých, ktorí zajtra nalezú do stien Matterhornu. Ešte som trochu pohladkal skalu a dúfal, že nás zajtra veľmi nebude trápiť.

Medzi nástupom a chatou som našiel dva bivaky ktoré by v prípade dažďa mohli pomôcť. Vrátil som sa na terasu a chlapci mi vravia, že už ich stihol riešiť aj chatár, a že ten vôbec nebol milý ako slečna pred ním. Vravím im, že hore je celkom pekná plošinka a pod ňou 2 bivaky, tak sme sa tam išli zložiť.

Prišlo mi divné, že v takú neskorú hodinu sa ešte stále nájde niekto, kto zlieza Matterhorn. Posledná dvojka nás minula niečo pred desiatou. Bol to ázijský pár. Keď sme sa ich pýtali, kedy ráno vyrazili, odpovedali, že o pol piatej. Svetla bolo ešte stále veľa, obloha bola čistá, vietor takmer žiaden a teplota vzduchu vysoká. Nešlo mi do hlavy, ako je možné, že je v takejto výške tak teplo.

O desiatej sme mali pekné prekvapenie. Pri príležitosti matterhornského jubilea vodcovia z Zermattu osvetlili pôvodnú cestu a Matterhorn sa postupne rozsvietil zdola nahor. Do hlavy som si ukladal líniu, keďže to bola aj naša výstupová cesta.

Zváranie na nebesách

Keď som si chcel odfotiť osvetlený Matterhorn, zistil som, že baterka na foťáku je skoro vybitá. Hneď som ho vypol a dúfal som, že zajtra vydrží aspoň niekoľko fotiek. Po niekoľkých minútach svetlá zhasli. Povedal som chlapcom nech idú spať, lebo budíček bude o pol druhej ráno. V tú noc som si trochu zdriemol, ale nespal som skoro vôbec, usiloval som sa počúvať horu. Raz rachotili padajúce kamene v južnej stene, potom o chvíľu v severnej. Napriek tomu sa mi Matterhorn zdal celkom pokojný. Vôbec sa nezatiahol, stál tam nad nami ako bdejúci obor. Obloha bola jasná a pomaly sa začali ukazovať hviezdy. Ďaleko na horizonte vo vrcholoch štvortísicoviek boli mračná. Celý čas sa tam blýskalo. Ako keby na nebesách celú noc zvárali.

Prvý vodca o 0:50

Znovu som na chvíľu zadriemal, keď ma zobudilo silné svetlo. Najprv som si myslel, že nás došiel riešiť chatár alebo policajti, ktorými sa vyhrážal. Nakoniec sa ukázalo, že je to prvý vodca. Bolo presne 0:50. Chcel som sa zavesiť už rovno na neho, ale kým by sme všetko poupratovali a ešte niečo zjedli, asi by sme to nestihli. Tak vravím, že spíme ďalej. Asi po desiatich minútach som si predsa povedal, že je čas stávať a niet už na čo čakať. Väčšinou pri týchto akciách budí Janči všetkých navôkol, ale tento krát to bolo ináč. Budíček považoval Janči za skvelý nápad, ale Mišo a Lucián vôbec nie. Zahlásil som, že ideme aj bez nich a ak chcú, nech si ešte počkajú, čo ich presvedčilo, aby vstali.

Výbava na výstup

Spacáky, karimatky a všetky nepotrebné veci sme si skryli pod skalu a zobrali len nejaké keksy, vodu, nepremokavú bundu, 50m lano, 6 expresiek, 3 friendy, ktoré sme vôbec nepoužili, 5 odsedákov, nejaké karabíny a kýble na istenie a zlaňovanie. Na hlavách prilby s čelovkami. Mišo s Luciánom mali približne rovnakú výbavu.

Štart o 1:46

Tak skoro nikomu nechutilo, tak sme zjedli len trochu syra a išli skúsiť šťastie. Vodcu pred nami už nebolo vôbec vidieť. Mrkol som ešte dole na chatu a tam to vyzeralo akoby všetci stále spali. Bolo presne 1:46, keď sme vyrazili. S Jančim sme sa naviazali na jedno lano a ja som vyrazil ako prvý. V rukaviciach mi bolo teplo, a tak som si ich odložil do batohu hneď na nástupe a už som ich nevybral.

Všade navôkol vládlo ticho a tma a my sme stúpali za svetla čeloviek. Nástup bol lemovaný fixnými konopnými lanami. Po chvíľke sme sa dostali na vyšliapaný chodníček, po ktorom sme pokračovali. Z chodníka išla odbočka doprava, kde som našiel aj dve navŕtané skrutky. Stratili sme tam trochu času, ale nakoniec sa ukázalo, že toto nie je naša cesta. Pokračovali sme po chodníku ku skale, kde som si všimol nejakú starú značku. Občas sme našli nejaký zlaňák a stopy, preto som sa spoliehal, že ideme správne. Orientoval som sa hlavne podľa kameňov, ktoré boli poškrabané od mačiek. Mišo s Luciánom nás nasledovali. Išli sme celkom pomaly, pretože som všetko poctivo preisťoval. Asi po hodine a pol sme došli na hrebeň, kde to bolo pekne exponované. Klasický hrebeň, priepasť z jednej aj druhej strany, ale v tej tme to nepôsobilo vôbec desivo a bolo tam navŕtané istenie.

Svetelný had pod nami

Zhora sme zbadali vláčik ktorý sa rútil smerom od chaty. Každý vodca mal so sebou jedného klienta. V svetle čeloviek tvorili svetelného hada. Asi po pol hodine nás dobehli tí najrýchlejší. Celkom som sa tomu potešil, lebo to znamenalo, že už nemusím hľadať cestu. Dobehli nás v tej ľahšej pasáži, kde istenie nebolo skoro žiadne, len veľa vychodených cestičiek. Veľmi rád som ich pustil pred seba.

Chata Solvay

Horský vodca na Matterhorn nie je vôbec lacná záležitosť, a keď som tak pozoroval tých klientov, chcel som vedieť, čo sa im momentálne ženie hlavami. Pot sa z nich doslova lial, jazyky mali vyplazené až po skalu a po dychu len tak lapali. Povedal som Jančimu, že toto by mohlo byť aj naše tempo, načo som dostal odpoveď, že on tu je na dovolenke, ale ak chcem, môžem sa odviazať a ísť sólo. Tento nápad sa mi nepozdával. Pomaly sa začalo rozvidnievať a hore nad nami sa objavila chata Solvay. Odhadoval som to tak asi na hodinu cesty. Najťažší technický úsek asi za III+ bol posledných 25 výškových metrov pod chatou. Tu by mi pasovalo tiež konopné lano, ale vyliezť to nebol žiaden problém.

Na chate Solvay, ktorá leží vo výške 4,003 metrov, sme si urobili prestávku a čakali sme na Miša s Luciánom. Na chate spalo niekoľko ľudí. Kapacita chaty je 10 miest, nachádza sa tam solárne rádio pre núdzové spojenie s Bergrettung Air Zermatt. Podotýkam, že sa jedná výlučne o núdzovú chatku pre bivak a pri výstupe na vrchol by sa tam nemalo prespávať. Dokonca je to zakázané, pretože v prípade nepriaznivého počasia do nej môžu traverzovať premrznutí horolezci zo severnej steny, ktorí by sa nemali kam zložiť.

Vodcovia s klientmi prechádzali popri chate, dovnútra nikto nevošiel. Asi po 15 minútach prešla okolo aj naša druhá dvojka, tiež sa nezastavovali. Dali sme im trochu náskok a celkom som bol prekvapený, že Mišo drží tempo.

Pod vrcholom prehustené
Matterhorn

Nad chatou sa išlo z ľavej strany kolmo hore. Cesta išla viac zľava, ale miestami sme išli priamo po hrebeni, čo sa mi zdalo trochu náročnejšie. V záverečnej pasáži už boli znova natiahnuté fixné konopné lana. Lucián tvrdil, že lana sa ani nedotkol a celé to dal iba po skale. Dohnali sme ich asi 150 metrov pod vrcholom. Počasie bolo stále nádherné, kochali sme sa výhľadmi na všetky strany a vrchol sa približoval čoraz viac. Na mieste kde sa obúvajú mačky a používa cepín, to začalo byť celkom prehustené.

Niektorí vodcovia sa už zhora vracali a zároveň pred nami bolo stále veľa tých, čo smerovali nahor. Terén bol nespevnený, neprečistený a nie div, že šutrov tam lietalo viac ako dosť. Každú chvíľu bolo počuť krik, že sa valí nejaká skala. Dve si to namierili aj rovno na mňa. Jedna stočila smer dva metre predo mnou. Druhej som sa musel uhýbať. Zvláštne, že som pri tom nepociťoval žiaden adrenalín. Asi preto, že v kolmej stene padajú skaly oveľa rýchlejšie a ani priestoru na manévrovanie tam toľko nie je. Lucián spomínal, že chytil menšiu skalu, ale rozchodil to v pohode.

Vrchol
Matterhorn

Niečo pred pol deviatou sme už stáli na vrchole. Žiaden pocit úľavy na mňa nedoľahol. Práve naopak, ešte viac som si uvedomoval, že Matterhorn je podľa štatistík šiestym najväčším zabijakom. Everest je v tomto hodnotení na desiatom mieste. Chlapcom som nepodal ani ruku lebo dobojované ani zďaleka nebolo. Napriek tomu, že som ešte nikdy "neotočil" žiadnu horu, nie je pre mňa dôležité stáť na vrchole. Jediné na čom mi skutočne záleží, je vrátiť sa späť po svojich. Zostup z Matterhornu je minimálne taký náročný ako výstup.

Väčšina vodcov to hnala späť hneď po vrcholovej fotke a kratučkej prestávke na občerstvenie. My sme sa na vrchole zdržali hádam aj trištvrte hodinu. Chlapci si pripili domácou. Bol som chvíľu v napätí, či foťák ešte urobí nejakú fotku ale nakoniec sa to podarilo. Urobili sme vrcholovú fotku a dali sme si vrcholovú maškrtu.

Padajúce skaly v rozbitom teréne pod vrcholom

Pri zostupovaní z vrcholu sme boli dohodnutí, že sa počkáme na Solvejke. Najväčší pozor sme museli dávať v rozbitom teréne, kde znova padalo množstvo skál. Jedna sa uvoľnila aj pod mojou nohou, ale kým stihla nabrať rýchlosť, Janči ju pohotovo zastavil. Vydýchol som si, lebo pod nami boli ľudia. Potom sa znovu valilo niečo zhora, ale minulo nás to v bezpečnej vzdialenosti. V pasáži, kde sú fixné lana, sme sa vôbec neistili, aby sme boli čo najrýchlejší. Stále sme boli naviazaní na jedno lano. V tomto úseku už nič nepadalo. Zlaňovali sme iba dvakrát.

Na Solvejku sme došli okolo dvanástej hodiny. Teraz tam bolo viac ľudí, keďže aj vodcovia si tu dávali pauzu. Tu sme sa dali do reči s Rumunmi, ktorí tu spali cez noc. Vyšli z talianskej strany cez Lionský hrebeň, späť išli cez Hörnligrat, ale keďže mali veľké batohy a boli unavení, ostali na noc. Dvaja vyzerali celkom O.K., ten tretí trpel očividne výškovou chorobou. Bolo na ňom vidieť že má dosť a pri zostupe sa ešte potrápi.

Zlaňovanie pod chatou Solvey

Čakanie na Miša a Luciána bolo nekonečné. Všetci vodcovia sa už vytratili a my sme dostali telefonát, že počasie sa má pokaziť. Južná strana Matterhornu sa zvrchu zatiahla a do toho začalo hrmieť. Chlapci došli niečo pred druhou a ja som už mal celkom nervy. Mišovi som povedal, že na prestávku už nie je čas, keďže počasie sa má ešte zhoršiť. Napil sa vody, dal si trochu čokolády a začali sme zlaňovať. Išlo nám to veľmi pomaly, do toho začali padať drobné krúpy. Hrmelo stále hlasnejšie. Po chvíli zrážky prestali. Zlaňovali sme súčasne na dvoch lanách, jedno sťahoval Janči, druhé Lucián. Ja som hľadal cestu a zlaňáky. Stále som mal pocit, že sme veľmi pomalí, a že najrýchlejšie by to bolo zliezať, ale Mišo si vôbec neveril a podľa všetkého by bol ešte pomalší.

Hľadanie zostupovej trasy v daždi
Autor článku pri zlaňovaní z Matterhornu
Autor článku pri zlaňovaní z Matterhornu.

Dostali sme sa do miesta, ktoré sme si vôbec nepamätali cestu a žiaden vodca už pred nami nebol. Lucián chcel ísť žľabom napravo, načo som mu povedal, že tadiaľto určite nie, nech ma počkajú, že skúsim nájsť správnu cestu. Keď som zliezol dole, zbadal som miesto, ku ktorému sme sa potrebovali dostať. Pamätal som si to úplne presne, lebo tam bola drevená plošina, na ktorej bolo jedno zo svetiel osvetľujúcich hranu Matterhornu. Začal som to zliezať kolmo dole po hrane, ale bolo to celkom náročné, preto som to traverzoval smerom do severnej steny, kde mi to prišlo schodnejšie. Keďže sa mi nechcelo ísť späť hore, zakričal som na chlapcov, že tadiaľto cesta nevedie, ale že sa potrebujú dostať dole, lebo miesto nižšie spoznávam. Začalo pršať a dážď naberal každou chvíľou na intenzite. Podo mnou začínal byť nespevnený povrch so zmiešanou hlinou a šotolinou. Občas nejaký veľký kameň. Celý podklad bol rýchlo premočený a mne bolo jasné že riziko pošmyknutia je stále väčšie, a ak by k tomu došlo, mal by som problém sa o čokoľvek zachytiť. Preto som sa radšej rozhodol traverzovať späť na hranu. Cesta späť hore mi prišla rovnako riskantná ako nadol. Všetko už bolo úplne mokré a mne bolo viac ako jasné, že tu nie je miesto pre žiadnu chybičku. Na výčitky nebol čas, preto som sa plne koncentroval na každý chyt, stup a koordináciu pri zliezaní. Myslím si, že mi dosť pomohlo to množstvo odlezených kilometrov na skale, pretože som nepociťoval skoro žiaden strach ani stres. Keď som sa konečne dostal do bezpečného miesta, kde pokračovala cesta dole, bol som do nitky mokrý. Nepremokavú bundu som mal so sebou, ale v exponovanom teréne som nenašiel bezpečné miesto, aby som si ju obliekol. Dážď sa miešal so snehom a ja som bol rýchlo na kosť premrznutý. Čakal som na chlapcov, a keď dlho nechodili, začal som na nich kričať a pískať. Nikto sa neozýval. Stále pršalo a ja som si uvedomoval, že som v dosť nelichotivej situácii. Síce som na správnej ceste, ale nemám lano.

Úvahy o núdzovom bivaku

Ak by bola skala suchá, tak by som sa pokúsil ísť ďalej. Čakalo ma ďalšie zliezanie hrebeňa, ale bol som presvedčený, že za týchto podmienok, na mokrých skalách a bez lana, by to bolo bláznovstvo. Bolo síce iba niečo po tretej hodine poobede, no čierňava nado mnou vyvolávala iný dojem. Predstavil som si najhorší scenár, že tu budem musieť vydržať cez noc. Stále som mal pocit že počasie sa zhorší a ozajstná zábava sa len začne. Poistenie som mal aj pre prípad zásahu horskej služby, ale vravím si že na helikoptére som sa tu voziť neprišiel, a ak tu ostanem na noc tak si to "krásne užijem". Keď som sa psychicky pripravil na najhoršie, napadlo mi zavolať Jančimu. Mišo s Luciánom telefón nemali. Keď telefón zazvonil ôsmykrát a ja som to už chcel položiť, ozval sa Janči. Hovorí mi, že začali zlaňovať žľab, ale vyzerá to tam všetko zle, takže idú späť a pôjdu dole mojou cestou. Upozornil som ho na to, že toto nie je správna cesta a je to dosť nebezpečné, tak nech dávajú mega pozor.

Moja myseľ zablúdila do Malej Fatry, kde som bol presne o takomto čase pred desiatimi dňami. Bol krásny deň a ja som zbieral čučoriedky. Pomyslel som si, že taká hrsť čučoriedok by nám teraz urobila náladičku.

Zhora som sledoval helikoptéru, ktorá niekomu asistovala. Bolo to ďaleko, takže som nemal tušenie, aké to bolo vážne. Predstavoval som si aké to asi bude, keď mi jedného dňa poletia na pomoc. Nie, dnes to určite nebude. Asi po pol hodine na mňa zakričal Janči. Už ani neviem, či som sa viac tešil že vidím jeho, alebo to lano ktoré niesol... Keď zišiel ku mne, tak som mu povedal o mojich plánoch na noc, na čo mi povedal, že to už nejako dobojujeme. Zhodnotil, že tento zostup bol dosť nebezpečný a ešte k tomu naňho Lucián pustil takú skalu, že musel urobiť dvojmetrový skok aby sa uhol, a keby to bol chytil, tak by bol vybavený.

Lucián bol tiež celkom rýchlo pri nás, ale na Miša sme znovu čakali. Kým k nám prišiel, tak zrážky prestali.

Potom sme už zlaňovali skoro všetko. Keď sme sa dostali na vyšliapaný chodníček, z ktorého sme ráno zle odbočili, vedel som že to bude celé v poriadku. Čakala nás posledná pasáž, kde boli fixné laná. Janči s Luciánom išli sólo po fixoch. Ja aj Mišo sme zlanili aj tento úsek. Keď som zlanil dolu a pod nohami som mal pevnú zem, Lucián mal už vyčarovaný úsmev. Zlanil aj Mišo a vtedy zo mňa úplne všetko opadlo. Podal som im ruku a pogratuloval. Bolo niečo pred pol piatou večer. Pozrel som znovu na sochu panny Márie a v duchu som poďakoval. V batohu som mal pripravenú maškrtu presne na tento účel. Bol som rád, že sa nám podarilo zopakovať tento výstup vo výročnom termíne. Ako som sa od Matterhornu vzďaľoval smerom k veciam, ktoré sme mali odložené, ešte som sa otočil a usmial. Dnešné večerné rande ani nočná romantika nevyšla. Pomyslel som si, že ak sa tu ešte niekedy vrátime, tak sa pokúsime o prelezenie severnej steny...

Na záver

Všetky informácie uvedené v tomto článku majú iba informatívny a orientačný charakter a autor sa zrieka akejkoľvek zodpovednosti za ich využitie. Vlastné rozhodnutie, či ísť alebo nie, by malo vždy záležať na aktuálnych poveternostných podmienkach, vašej kondícii a schopnostiach. Matterhorn patrí medzi kopce s najväčšou mierou úmrtnosti v Alpách. Je to spôsobené viacerými faktormi, najmä ťažkou orientáciou aj za dobrého počasia, padajúcimi kameňmi a množstvom ľudí najmä počas hlavnej sezóny. Veľa šťastia všetkým, ktorí sa pokúsia o výstup...

Autor: Matúš Znanec

Vydané: 16. 9. 2015
Aktualizované: 16. 9. 2015
Mailujte adresu stránky

<< Back / Nazad  
© Copyright 1998 - 2016, Panoráma.sk
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo dalšie šírenie textov a fotografií zo stránok Panorámy.sk bez predchádzajúceho písomného súhlasu Panorámy.sk je porušením autorského zákona.
Partneri Panorámy.sk používajú cookies. Používaním stránok dávate súhlas s ich zapisovaním do Vášho zariadenia.