Polsko ocami slovenskych novinarov

Knizka Polsko ocami slovenskych novinarov prinasa vyber clankov slovenskych zurnalistov publikovanych v casopise Monitor Polonijny. Mesacnik vydava Polsky klub - Spolok Poliakov a ich priatelov na Slovensku a rovnomenna rubrika ma v nom uz dlho svoje stale miesto. "Niekedy mozno ani netusite, ze znacka Made in Poland je taka zaujimava..." pise v uvodnom slove sefredaktorka casopisu Malgorzata Wojcieszynska, ktora dodava, ze kniha vychadza pri prilezitosti 15. vyrocia zalozenia mesacnika.

Okruh tem je siroky a odraza nielen novinarske zameranie autorov, ktorymi su prevazne zname a skusene osobnosti slovenskej zurnalistiky, a obsah ich reportaznych ciest, ale aj ich cisto osobne, ludske dojmy a zazitky z Polska. Mozete sa o tom presvedcit aj v nasledujucich dvoch ukazkach.

Bol som Poliakom z vlastnej volby

Pri vsetkej skromnosti musim povedat, ze len v malocom som takym uspesnym samoukom ako vo vztahu k mediam, literature, kulture a verejnemu zivotu Polska. V mojom okoli sa totiz nevyskytoval clovek, ktory by mi v tomto smere isiel alebo mohol ist prikladom. V Presove, mojom rodnom i studentskom meste, som sa s nijakym Poliakom prakticky nestretol, ak neratam prazdninove priatelske futbalove zapasy s muzstvom z maleho polskeho mestecka. Nikto mi nedoniesol knihu, nepriniesol casopis v polskom jazyku a nepovedal mi, toto sa oplati precitat. Nechcem sa chvalit viac, ako je nevyhnutne, ale prisiel som na to uplne a celkom sam. Co povazujem za jedno zo zriedkavych, ale o to stastnejsich osobnych osvieteni.

Pretoze som studoval filozofiu a historiu, v Statnej vedeckej kniznici v Presove som pri viacerych temach narazil na mena polskych autorov, z ktorych najmä profesor Kotarbinski na mna zaposobil tak, ze som zacal citat jeho knihu v pre mna neznamom, ale vobec nie nepristupnom jazyku. Bola to zabava, lebo az vtedy som si uvedomil, kolko slov, spojeni a zvratov v sarisskom dialekte ma polsky povod. Neskor, uz ako ucitel na vysokej skole, som si knihy polskych filozofov poziciaval castejsie, ale este stale to bol iba kontakt obcasny a prilezitostny. Prudko sa to zmenilo, ked som zaciatkom osemdesiatych rokov zmenil profesiu, mesto i rodinny stav a ocitol sa v Bratislave ako redaktor spolocensko-politickeho tyzdennika. V Rusku, teda v Sovietskom zväze vtedy vladol Leonid Breznev a v Ceskoslovensku Gustav Husak s Vasilom Bilakom. Bolo to obdobie, na ktore sa daju pouzit rozne vyrazy ako napriklad stagnacia, Biafra ducha, ale podla mna pomery najviac vystihuje spojenie - v tomto meste skapal pes. Musim povedat, ze tie dlhe roky sa mi podarilo ako-tak so zdarom prezit len preto, lebo som zmenil identitu. Stal som sa Poliakom z vlastnej volby a sukromneho presvedcenia.

Kazdy tyzden som si kupoval v Polskom kulturnom a informacnom stredisku casopis Forum a cital ho tak, ako keby som mal z neho robit statnicu. Prinasal totiz vyber zo svetovych dennikov a tyzdennikov a hoci urcite nebol nekontrolovany, v porovnani s tym, co bolo dostupne na ceskom i slovenskom pseudotrhu, to bol posol z ineho sveta. Ked som sa uz naucil po polsky tak, ze sa mi v tomto jazyku zacalo aj snivat, cital som vsetko zaradom. Mozem povedat, ze osobne studium zurnalistiky som vlastne absolvoval na polskych autoroch. Keby som necital texty autorov ako Daniel Passent alebo Krzysztof Teodor Toeplitz, v zivote mi nenapadne, ze aj v novinach sa da pisat tak mudro a sarmantne zaroven.

Aj ked po nastupe Gorbacova a jeho perestrojky, ale najmä po novembri 1989 sa mi moja povodna identita vratila, polstina preto este neprestala byt mojim druhym rodnym jazykom. Vdaka internetu citavam polske noviny a casopisy denne. Obcas sa mi moze stat, ze si niekolko dni nepozriem ceske Dnes ci Lidove noviny, neprecitam ruske Izvestija ci Nezavisimuju gazetu, neposurfujem po dennikoch britskych alebo americkych, ale nestava sa mi, aby som den nezacal alebo neskoncil pri Gazete Wyborczej. Aby som si raz za tyzden nenasiel cas na staru, ale este stale dobru Polityku alebo nepreveril, ci Forum nema clanok, ktory si musim bezpodmienecne vytlacit. Deprimuje ma, ked vidim, ake knihy si mozu precitat polski citatelia, ale na Slovensku k nim nie je priamy pristup. Podla mna by bolo uplne prirodzene a normalne, keby aspon v niektorych knihkupectvach na Slovensku lezali vedla seba knihy v polstine, cestine a slovencine. Tieto tri jazyky, tak ako staty a narody, maju k sebe ovela blizsie, ako mnohi ludia tusia. Nemajte mi za zle moju smelost, ale dovolim si povedat, ze nieco o tom viem.

MARIAN LESKO, komentator dennika SME

Michał Wołodyjowski a kriz nad katolickou zemi

Hmla ustupila a pohlad do hlbokych dolin zatajoval dych. "Podivej, Duro, tamhle..." Jiri Rusnok, v osemdesiatom siedmom kamarat z vojenciny a o strnast rokov neskor minister financii Ceskej republiky, hodil gesto kamsi ponad severne zlaby Cervenych vrchov a vzrusene dodal: "Tamhle hluboko pod nami je Giewont a na nem kriz. Vidis? Kriz nad katolickou zemi." Ta chvila a tie slova skryvali v sebe cosi mysticke, akoby ich vyslovil cisi hlas zo stredoveku a ja som bol iba pocteny ich vypocutim. Dodnes tu vetu citim v sebe ako citat z mudrej knihy ci repliku z filmov, na ktore nikdy nezabudnem.

Jirko je rodak z Ceskeho Tesina a do Polska, ktore sa rozprestiera za humnami jeho mesta, chodieval tak, ako chodieva Bratislavcan z centra mesta do Race alebo do Podunajskych Biskupic. Ja som dovtedy, do osemdesiateho siedmeho, ked som s Jirkom prechadzal komplet hrebenom Zapadnych Tatier, bol v Polsku iba raz. V tom prvom osobnom dotyku s krajinou severnych susedov sa tiez skryval magicky okamih. Edo Decker, sef slovenskej casti medzinarodneho pionierskeho tabora, sa nas, strnastrocne deti, vtedy spytal, ci sme uz videli Balticke more. Nik na suhlas nezdvihol ruku. Stali sme v Mielno Uniesce pred vysokym piesocnym valom, ktory oddeloval pobreznu asfaltku od plaze, spoza valu sumeli vlny a nase srdcia bili vzrusenim. Kto prvy vybehne na vrchol a zakrici - Baltik - dostane tortu. Dodnes citim, ako sa mi v nohach napli struny a ako lakte zapasili v tom krkolomnom sprinte na vytuzeny obzor...

Avsak o vela rokov skor, ako som objavil Baltik a pocitil v ustach omamnu chut krowiek, zamiloval som sa do postav z legiend polskej historie. Dodnes poznam melodiu z televizneho serialu, v ktorom vitazili cest a odvaha, dodnes mam pred ocami fuzkateho Michala Wolodyowskeho, toho polskeho D'Artagnana, fesaka Ketlinga a korpuletneho Zaglobu, dodnes ich radim do timu mojich oblubenych hrdinov z detstva.

A potom prisli ine roky. Polsko v nich bolo odo mna daleko a predsa tak blizko! Boli to roky, ked komunisticky totalitny system dostaval prve udery od Solidarity, ked sa strajkovalo v Gdansku, ked predak Walesa nevedel prist na meno armadnemu aparatnikovi Jaruzelskemu... Spravy o pohybe v polskom disente prudili z rozhlasovej stanice Hlas Ameriky a v prvej polovici osemdesiatych rokov zneli v Husakom a Jakesom normalizovanej gubernii ako relacia zo sfer sci-fi. Krajina Michala Wołodyjowskeho, Adama Michnika, Andrzeja Wajdu, ta krajina, ktoru si Hitler so Stalinom vo vojenskych mapach porciovali ako syr, akoby mala v genotype zakodovany imperativ: Aj ked padnes na kolena, lebo ini ta zradili, aj ked sa ta budu chciet zbavit v plynovych komorach a vapennych jamach, lebo ta budu nenavidiet, a bude sa dokonca zdat, ze uz nemozes dalej, ty napokon vstanes, aby si si opät vychutnala vlastnu hymnu...

Obrazy Polska glorifikovaneho dejinnymi zvratmi sa mi v pamäti striedaju s Polskom beznym, kazdodennym. Ked som pred troma rokmi v Slovenskom kulturnom centre vo Varsave otvaral vystavu prac siestich legiend svetovej fotografie z New Yorku, ktore poskytli svoje dielo ako sucast kniznej publikacie Interview s fotografiou, sala sa zaplnila vnimavym auditoriom. Az neskor vysvitlo, ze len niekolko zvedavcov si prislo odbornym okom prehliadnut prace Arnolda Newmana, Brucea Davidsona, Elliotta Erwitta a ostatnych a ze väcsinu, tak ako aj na ine akcie v kulturnom centre prilakalo znamenite slovenske vinko a pagaciky. Vlastne, priatelsky mi to prezradil jeden z polskych pracovnikov kulturneho centra, aby slusne predbehol moje pripadne rozcarovanie. "Je to v poriadku, ani na Slovensku to nie je ine," ubezpecil som Poliaka, ktoremu ocividne odlahlo. "Ludia su rovnaki na celom svete," tlapkali sme sa napokon nad poharom znameniteho vinka...

O rok neskor som v Krakove stretol zenu, pri ktorej sa mi roztriasli kolena. Sedeli sme spolu v taxiku a ja jej vravim: "Viete, ze ste prvy clovek, ktory ma presvedcil, ze Leonardo DiCaprio je skvely charakterovy herec? Vas film Uplne zatmenie ma ocaril." Agnieszka Hollandova, hollywoodska reziserka polskeho povodu, sa iba usmiala. Ten usmev ma ubezpecil, ze vsetky moje doterajsie dotyky s Polskom boli magicke vdaka ludom, ktori mi krajinu s krizom na Giewonte spritomnovali...

JURAJ MRAVEC, reporter STV

Zoznam novinarov, ktori prispeli do publikacie Polsko ocami slovenskych novinarov

Zora Kalouskova, Roman Bombos, Slavka Boldocka, Jozef Hübel, Alexander Sotnik, Juraj Mravec, Peter Balla, Peter Turcik, Jan Füle, Zuzana Kohutkova, Igor Rabatin, Juraj Marusiak, Lubos Jurik, Dana Cikelova, Peter Stano, Marian Lesko, Brano Ondrasik, Milos Nemecek, Robert Zitnansky, Vahram Chuguryan, Stefan Debnar, Miroslav Zatko, Tana Rundesova, Viliam Hauzer, Denisa Cimova, Bianka Stuppacherova-Popovicova, Miro Majlath, Marian Jaslovsky, Stano Stehlik, Petra Hublova, Ondrej Gajdos, Zuzana Cizmarikova, Dasa Sebanova, Jozef Mriz, Lubica Hargasova, Maria Mikova, Jana Cevelova, Jozef Majchrak, Andrej Tuser, Ivana Labudova, Tomas Vasilko, Bohumil Urbanik, Juraj Alner, Anna Weidlerova, Renata Durisova, Stanislava Cechova, Zuzana Belkova, Stefan Hudec, Miriam Zsilleova, Boris Filan, Marek Horecny, Jana Horecna Budinska, Miro Blazek, Hana Dojcanova, Iveta Malachovska, Alzbeta Capkova, Jana Muchova, Michaela Conzarova, Tina Corna, Luba Kolova, Stefan Hrib.