The Danube River as a Gold Mountain River

Dunaj je horska rieka - na tento vyrok jedneho stavitela riecnych lodi som si spomenul, ked som sa doslova brodil v strku v meandri dunajskeho ramena nad madarskou dedinkou Asvanyraro. O tejto dedinke ako aj o susednych madarsky turisticky sprievodca uvadza, ze sa v ich okoli kedysi na Dunaji ryzovalo zlato. Teraz je pri tejto dedinke stary jachtarsky klub. Koncom leta 2008 vyzeral tak, akoby ho uz dlho nikto nepouzival. Aj ubytovna vytvorena zo starej lode premiestnenej na sus, posobila sice malebne, ale opustene. Na druhej strane ramena nad niekdajsim jachting klubom hrdzavel akysi lodny vrak. Nedali sme sa vsak odradit atmosferou zaslych cias a zamierili sme na kanojke proti prudu.

Zda sa, ze madarski vodohospodari zdvihli hladinu v dunajskych ramenach systemom umelych hati vyssie, nez sa to stalo na slovenskej strane. A tak ma voda prudiaca v ramenach väcsi spad. Aspon na useku nad Asvanyraro to nepochybne plati. Po par sto metroch sme narazili na meander, v ktorom voda prudila rychlo a navyse bola aj plytka. Najprv sme chceli vyuzit zatocinu v meandri na oddych, ale napokon sme zistili, ze asi bude lepsie, ked lod pretiahneme par metrov po susi.

Sliapali sme po strku, ktory pôsobil, akoby sa plavil na vode, natolko sme sa don zabarali. Akoby bol zriedeny Dunajom. Navyse sme v strku nasli stopy obrovskeho zvera. Kedze medvede v dunajskych ramenach neziju, tak to nemohlo byt nic ine len dunajsky pes baskervilsky. Nastastie - ci na nestastie? - sa nam neukazal, a tak sme pokracovali dalej.

Vodny protiprud bol stale rychly, ale voda uz bola hlbsia, a coskoro sme sa dostali k divokej hati, pri ktorej sme prenasali zlava. Plaholcili sme sa okolo prevrateneho stromu. Z priehlbiny, ktora ostala po jeho korenoch, sme pri troche stastia mohli vylovit nieto zlate zrnka, ale aj zopar nuggetov. Ale nas hnala dopredu tuzba objavovat novu vodnu cestu.

Hned nad hatou, ktoru sme obisli, je most pomenovany Halrekesztoi hid, po ktorom vedie lesna cesta. Znova prenasame a pokracujeme mierne doprava. Po vyse kilometri sa dostavame k dalsej hati oznacovanej ako Ujszigeti buko. Tu sme preniesli po jej lavej strane, ale mozno len preto, ze napravo sa o to iste pokusala ina kanojka. Jedina, ktoru sme pocas tejto vypravy zaciatkom jesene stretli. V tychto miestach uz prud nebol natolko silny. Ak budete tuto hat hladat na Google mape, je pomerne malo viditelna. Aktualne snimky su robene pri vyssom stave vody, nez bol pocas nasej vypravy.

Cela oblast je velmi pekna, az romanticka - vhodna na medove tyzdne. Zakratko sme sa dostali k miestu, kde sa napajame na nasu staru trasu, ktoru sme absolvovali pri madarskom variante Stefanovho kolecka. Cize, znova velmi pekne. Ideme uz dole prudom a padlujeme az po Farkaslyuki zaras. Prenasame. Okolo nas je uz pomerne siroka vodna plocha a na nej pristavacie koridory dunajskeho vtactva.

Nieco vyse kilometra pod prehradzkou pocujeme vyrazny hukot padajucej vody. Mal som nutkanie zacat zbesilo zaberat padlom, rozpalit to v ustrety hukotu. Ale dobre, ze som mu nepodlahol. Rameno rozcesava ostrovcek. Pristavame vlavo, a hoci je voda pomerne nizka, zistujem, ze pevnina je rozmocena mnohymi drobnymi struzkami. Priamo prenasat sa v krkolomnom mokrom terene neda. Nalavo je vsak lesna cesta, po ktorej treba preniest lod par desiatok metrov a potom je mozne ju cez kroviska zasa vratit na strkovu plaz a k vode. Obdivujeme paru, ktora sa zdviha nad hatou, z ktorej sa burlivo ruti voda. Je to ako vodopad, hovorime si. Turisticka kanojka by tu asi dobre nedopadla. Na druhom brehu nahadzuju udice madarski rybari. Pôsobia inspirativne: Co tak tu ostat a zabudnut na mesto? Musime vsak pokracovat dalej.

Na nase prekvapenie je za vybezkom napravo uz rameno, z ktoreho sme vyrazali. Voda znova pomerne plytka. Mozno to je dôvod, preco je za nou opusteny jachtarsky klub. Zobral mu vietor z plachat odkloneny hlavny tok Dunaja?

Je podvecer, na rozlucku nam ziaria tri dunajske slnka. To posledne z nich ziari zo spice kanojky. Bolo tu fajn, skoda len, ze sme si nenabrali trocha tych nuggetov. Ale vsak sa tu este vratime. (September 2008)

Pripojte komentár

AD: 2009

Tento okruh sme znova absolvovali v lete 2009. Nuggety sme nenasli, miesto, kde sa mohli nachadzat, bolo zatopene. Zaverecny vodopad sa vobec nedal obist po susi, natolko bol briezok po jeho lavej strane zadivoceny. Museli sme lode spustat po lavej strane vodopadu. Sikmy betonovy masiv prehradzky, po ktorom sme jednu po druhej spustali kanojky, bol cely porasteny vodnymi riasami. Keby to bolo na susi, povedali by sme, ze je to hunaty mach. Na nase prekvapenie zeleny rastlinny kobercek vobec neklzal.

V skupinke bola aj jedna dvojkanojka, ktorej osadenstvo sa pocas celeho trojhodinoveho vyletu nenaucilo kormidlovat. Hacik z tejto kanojky na zaver vyliezol z clna a zahlasil: Nikdy viac. My ostatni vravime: O rok znova.