Zmiznutá Maďarská Niagara

Septembrový výlet do ramien pri maďarskej dedinke Ásványráro bol našou poslednou letnou "pádlovačkou" v roku 2016. Mali sme namierené k mohutnej prehrádzke - Pókmacskási zárás - v ktorej sa voda penila ako vo vodopáde. Boli sme pri nej už viackrát a obdivovali sme, ako sa nad ňou vznáša vodný závoj a pri správnom uhle pohľadu aj žiari dúha. Jeden maďarský rybár o tejto hati písal ako o "Maďarskej Niagare".

Nalodili sme sa a smerovali k prehrádzke, ktorá mala byť schovaná neďaleko, za výbežkom porasteným lužným lesom. Väčšie hate v ramenách sa vyznačujú tým, že doďaleka počuť ako v nich hučí voda, ale tento hukot je hlasnejší, až keď hať už nie je schovaná za stromami.

Namiesto hukotu ticho

'Ešte pár záberov pádlom, oboplávame výbežok a zahučí to,' mysleli sme si. Namiesto toho sme však počuli len ticho. Mohutnej hate nebolo. Na chvíľu som zapochyboval o vlastných orientačných schopnostiach a dúfal som, že keď pôjdeme ešte ďalej, tak sa hať vynorí. No prehrádzky nebolo a tam, kde sa kedysi penila voda, sme len na jednom krátkom a plytkom úseku museli pádlovať proti prúdu. Hať zjavne od nášho posledného výletu v roku 2014 zbúrali. Škoda - bolo to pekné miesto. O pár dní neskôr, na stretnutí Dunajského fóra mi jeden slovenský vodohospodár povedal, že maďarskí vodohospodári na svojej strane Dunaja v Medziostroví - Szigetkőze - stále niečo prestavujú.

Plavili sme sa potom od zmiznutej prehrádzky k ďalšej nazývanej Farkaslyuky zárás. Tá sa nestratila, naopak - bola obnovená a zdalo sa nám, že ju prerobili a zvýšili.

Pri prehrádzke Farkaslyuky sme kanoe preniesli a vošli do úzkeho ramena, do ktorého prúdi voda cez hrozivo víriaci sifón. Toto rameno sa zatáča okolo ostrova Öntési, kde je vtáčia rezervácia. Rezerváciou označujú značky, ktoré upozorňujú na zákaz vstupu. Aj v tomto ramene sme našli len jednu hrádzu - mostík Gatyai híd. Podarilo sa nám ho podplaviť bez prenášania. Ubudla tam jedna prehrádzka (Gatyai fenékgát), ktorá bola zakreslená na ani nie veľmi starej turistickej mape. Potom sme sa dostali späť do hlavného ramena. Nevracali sme sa nazad, ale zaberali sme ďalej po vodnej šírave.

Napokon sme sa dostali k hrádzi nazvanej Árvai bukó, čiže Oravská hrádza. Prečo Oravská, to je záhadou. Žeby tu kedysi pristávali pltníci až z Oravy? To by sa ale museli plaviť proti prúdu Dunaja...

Za touto hrádzou je zvláštna pamätihodnosť - vrak starej lode zostrojenej z betónu v období druhej svetovej vojny. Teraz, v septembri 2016, bol takmer úplne pod vodou. Ďalej za túto hrádzu sme sa neplavili - zabočili sme doľava, kde sme očakávali ďalšiu hať, za ktorou už voda klesá na úroveň hladiny starého koryta Dunaja. Cez túto hať sa voda rúti nesplavnými perejami medzi veľkými balvanmi.

Napravo od divokého prietoku je novovybudovaný rybochod. Tieto "rybie schody" mi pripomínali pravidelné základy nejakej antickej zrúcaniny.

Pri plavbe nazad sme objavili prehrádzku - mostík, za ktorým sú jazerá vtáčej rezervácie. Pod korunami stromov je tam schovaná drevená pozorovateľňa. O tejto pozorovateľni som predtým nikde, v žiadnej mape, nenašiel ani zmienku.

Potom sme pádlovali nazad a ešte som potichu dúfal, že som to možno poplietol a napravo nájdeme rameno, z ktorého na nás bude hučať stratená "Maďarská Niagara". Ale videli sme len to rameno, v ktorom kedysi penila vodu zmiznutá prehrádzka. "Maďarská Niagara" - Pókmacskási záras - je definitívne a naveky fuč. (Pokiaľ to maďarskí vodohospodári znova neprebudujú do pôvodného stavu.)

'Tým, že odstránili strmý vodný prepad,' hútal som, 'zrejme zväčšili súvislé vody, po ktorých sa môžu pohybovať ryby bez toho, aby narazili na nepriepustné prekážky.' Akoby to mala byť súhlasná odpoveď na túto úvahu - popri našej lodi sa preplavil statný kapor. Takú veľkú rybu zazrieme z kanoe v ramenách len zriedkavo.

Archívna stránka s už historickými zábermi a videom z niekdajšej prehrádzky Pókmacskási: >>