Legendy z gymnázia

Ahojte, práve som si listoval v prekrásnej obrázkovej knižke o Dóme svätej Alžbety a konečne - po dlhších starostlivých úvahách - som sa odhodlal, že je čas, aby som Vám prezradil pravdu o tom, čo z našich gymnaziálnych výletov do košického Dómu urobilo tak trocha triednu legendu. A chcem Vám prezradiť ešte niečo viac, čo som dosiaľ nikomu nepovedal, pretože by mi to nikto neuveril. Ale kedže máme už päťdesiat rokov, môžeme svetu smelo hovoriť svoju pravdu o živote, a o tom, čo sme v ňom zažili. A keď nám niekto neverí, jeho škoda.

Takže, podľa spomínanej triednej legendy sa hovorí, že ma v košickej katedrále ťahal kostolník za nohu, keď som sa pokúšal vyliezť na točité dvojschodisko, ktoré niekedy volajú aj kráľovské, pretože vedie na Kráľovskú galériu, a ktoré je ozdobou košicého Dómu. Nebolo to tak, mňa kostolník za nohu neťahal. Ale ten, koho chytil, bol Stano Šalago. Ja som tam vtedy tiež bol a podľa mojich spomienok tam bol aj Marián Ružička a ešte niekto. My sme vtedy ušli a kostolník zlapal len Šalaga. Myslel si totiž, že chceme vykradnúť expozíciu pokladov košického Dómu, ktorá bola vtedy vystavená na spomínanej Kráľovskej galérii. Kostolník bol o tom natoľko presvedčený, že vliekol Šalaga na druhú stranu kostola k mreži , za ktorou sa skrýva Rákocziho hrobka. Chcel do nej Šalaga zavrieť, kým nepríde polícia. Podľa Šalagových slov sa kostolník otočil k mreži, že ju otvorí, aby za ňu mohol domnelého zlodeja strčiť. Keď sa to tak vezme, byť uväznený v Rákocziho hrobke, môže byť celkom pozoruhodný zážitok, ale Šalago o túto poctu nestál, a keď sa kostolník dôverčivo otočil k mreži, rýchlo zdupkal.

Tak toto sa stalo zrejme počas našej poslednej triednej výpravy do košického Dómu. Myslím si, že potom sme sa už vyhýbali stretnutiu s kostolníkom, ktorý vôbec nepochopil dôvod našich návštev v najväčšom košickom svätostánku. Aké to boli dôvody? Pokiaľ sa mňa týka, mal som jeden hlavný dôvod - dostať sa na vežu Dómu. Okrem toho som mal aj ďalšie dôvody - tie spočívali vo fascinácii touto stavbou, ktorej vežičky a veže, chrliče a farebné strechy, i tajomné kamenné zákutia som obdivoval už od detstva. Ako gymnazista som ale vzťah ku košicému Dómu formuloval jednoducho - skúsme sa dostať na vežu. Myslím si, že Mariána a Šalaga som na takúto výpravu nemusel veľmi nahovárať. Výprav s týmto cieľom bolo viacero, a žiaľ, žiadna z nich nebola úspešná. Ale aj tak sme sa dostali celkom vysoko. A okrem toho sme spustili lavínu drobných udalostí, ktoré som, pre ich nehodnovernosť, dosiaľ utajoval.

Treba povedať, že v tom čase - písal sa rok 1972 - nebola veža košického Dómu sprístupnená. Turistickou atrakciou sa stala až omnoho neskôr. A my sme ani netušili, ako sa na ňu dostať. Naše návštevy v Dóme spočívali v tom, že sme stláčali kľučky na všetkých dverách, ktoré sme vo svätyni objavili a vliezli do každej chodby, ktorá sa pred nami otvorila. Pamätám sa, že raz sme sa dostali k zatvorenej mreži na schodisku, ktoré viedlo na balkón s organom. Nad mrežou bol voľný priestor - možno 50 centimetrov. Prešmykol som sa ním akýmsi pomalým flopom, aby som zistil, čo je vo vnútri. Žiaľ, bola to len slepá miestnosť so zopár predmetmi, ktoré slúžili na nejaké neznáme cirkevné účely.

Pri jednej návšteve v Dóme nás stihlo príjemné prekvapenie – vchod do kúzelného dvojitého točitého schodiska v južnej časti chrámovej lode nebol zamknutý. A my sme po špirále schodiska stúpali nahor. Toto dvoschodisko patrí k najelegantnejším architektonickým prvkom chrámu. Jeho ľavé vreteno sa končí už spomínanou Kráľovskou galériou. Na nej sme na svoje prekvapenie našli vo vitrínach poklady košického Dómu. Myslím si, že to sú tie, ktoré si môžete pozrieť v Jirouškovej obrázkovej knihe Dóm sv. Alžbety v Košiciach. V časoch totalitného temna zrejme stačilo poklady strážiť omnoho menej dôsledne, ako dnes. Expozícia pokladov košického Dómu však pre mňa nebola ničím v porovnaní s tým, čo sme našli po ďalšom výstupe druhým vretenom dvoschodiska. Naraz sme sa ocitli v podkrovnom priestore nad chrámovými loďami. Nebol tam nikto, len my - a holuby. Nad chrámovými loďami, medzi oblakmi holubieho trusu a peria prekrývali klenby drevené dosky. Po týchto lavičkách sme mohli obkráčať celý krížový pôdorys hlavných lodí Dómu. Najstrhujúcejšie pre mňa bolo, že v strede, tam, kde sa pretínali obe lode bol otvor. Dodnes si pamätám na tú závrať, keď som sa díval dolu na smrteľníkov v hĺbke pod nami. Okrem holubov sme na chrámovej povale nestreli nikoho, nenarazili sme na žiadneho Quasimóda. A žiaľ, vyššie sme sa už nedostali.

Do podkrovných priestorov sme takto vystúpili viackrát. S jedným výstupom sa spája legenda o rozbitom okne, na ktoré si niektorí pamätáte. To sa naozaj stalo, ale nebolo to okno, ale len sklenená tabuľka. Raz sme totiž našli dvere do dvoschodiska zamknuté, ale zistili sme, že sa stačí trocha natiahnuť a do kráľovského schodiska sa dá vliezť. Vtedy sa mi podarilo vykopnúť sklenenú tabuľku na južných vstupných dverách do kostola. Ale nevadilo nám to, v akcii sme pokračovali ďalej. Možno sa práve vtedy stalo to, čo spustilo reťaz udalostí, ktoré sa dnes zdajú byť najmenej hodnoverné.

Naše výpravy do Dómu sme robili obvykle popoludní, po skončení vyučovania. A vďaka tomu mal aj v ten deň mal Stano Šalago so sebou školskú aktovku, bola to taká žltohnedá taška a vidím ju ako dnes. Keď sme vystúpili na povalu, Stanovi to nedalo a chytil tam holuba. Neviem, aké s ním mal úmysly, ale rozhodol sa, že si ho odnesie a vložil ho do tašky. Trocha sme tam hore ešte blúdili, skúšali nejaké kľučky a zišli sme dole. Tam sa Stano chcel pozrieť, ako sa darí jeho holubovi. Pamätám sa, ako ustrnul - holub nejavil známky života. Čo sa už dalo robiť. Položil nebohého vtáka do kostolnej lavice a vzdialili sme sa. Na druhý deň som šiel do Dómu znova a - v chrámovej lodi lietal Stanov holub. Ten holub tam lietal dlhší čas. Z nedostatku iných príležitostí sa naučil piť svätenú vodu. Niektoré kostolné babky ho začali volať svätým holubom. Avšak, ako vieme, vtáctvo božie nie je veľmi inteligentné. Jedného dňa sa nezbedný holub vyšpinil na žehnajúcu ruku službukonajúceho kňaza. Asi by bol vo svojej guánovej aktivite pokračoval, ale jeho sväté dni už boli po spomínanom incidente zrátané. Sám som na vlastné oči videl, akú nevôľu ten Stanov holub v chráme spôsobil. To mi asi najmenej budete veriť, ale jedného dňa sa po ňom rukou zahnala aj neskorogotická Bolestná Panna Mária z južnej lode. Všimnite si, ako pôvabne má Sedembolestná preloženú ruku cez ruku, pravú nad ľavou - a tou vrchnou pravačkou sa po tom nespratnom špiniacom holubovi ohnala. Keby to nebolo v takej delikátnej situácii, bol by to zázrak, o ktorom by sa spievali ódy po celom svete a možno by to znamenalo návrat kultu Sedembolestnej, ktorý sa hojne pestoval v sedemnástom a v osemnástom storočí. Ale vzhľadom na okolnosti sa cirkevní hodnostári rozhodli zázrak ututlať. Prispela k tomu samozrejme aj dobová situácia - no len si predstavte zázrak v katolíckom chráme v čase vrcholiacej "normalizácie". Kvôli nespratnému holubovi napokon otvorili jedno z vitrážových okien a potom na pohyb Sedembolestnej potichučky spomínali len očití svedkovia. Tým tretím, okrem kostolníka, viazaného sľubom katolíckej mlčanlivosti, a mňa, bol Šalago, ktorý sa však asi nenávratne stratil v šírom svete.

Keď sa pôjdete pozrieť na Sedembolestnú, zistíte, že je maličká. Podľa Jirouškovej knihy meria len 112 centimetrov, a zdola ju je pomerne zle vidieť, pretože stojí na dekoratívnom točitom stĺpe. Ale keď si prelistujete Jirouškovu knižku a pozriete si na 90-tej strane detail jej tváre, zistíte, že sa veľmi podobá na jednu našu spolužiačku. A to už nie je legenda, ale fakt.