Rozhovor s folkloristom Ondrejom Demom: Cez pieseň sa udržiava i reč

PhDr. Ondrej Demo, CSc., (14.1.1927 - 19.12.2020) bol významný slovenský etnomuzikológ. Štyri desaťročia pracoval ako redaktor v redakcii ľudovej hudby Československého, neskôr Slovenského rozhlasu v Bratislave. Takmer tri desiatky rokov pripravoval cyklus relácií Klenotnica ľudovej hudby, v ktorej predstavil stovky súborov a sólistov, venujúcich sa šíreniu slovenskej ľudovej hudby v jej autentickej podobe na Slovensku i v zahraničí. Jeho nahrávky autentického folklóru patria do zlatého dokumentačného fondu Slovenského rozhlasu. Na jeho podnet vznikla v roku 1970 aj medzinárodná súťaž rozhlasových nahrávok ľudovej hudby Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, do ktorej sa za 16 rokov jej trvania zapojilo 50 európskych rozhlasových staníc. Okrem množstva odborných etnomuzikologických štúdií a článkov je tiež autorom alebo spoluautorom viacerých publikácii a kníh o slovenskom folklóre. Rozhovor s ním pripravil pre Panorámu.sk / Slovakia Document Store redaktor Slovenského rozhlasu Vlado Franc.

1. časť rozhovoru vo zvukovej podobe
8:27 min. – 1,73 MB

Otázka: Pán Demo, toto je zvuk fujary, typického slovenského ľudového hudobného nástroja, ktorý je zapísaný aj do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Nie je to však nástroj, ktorý by bol typický pre celé územie Slovenska, ale len pre jeho istú časť.

Odpoveď: Áno, je to kraj pod Poľanou na strednom Slovensku v blízkosti Detvy. A ja si dovolím tvrdiť, že dostala názov kráľovná slovenských ľudových hudobných nástrojov pre jej jedinečný, krásny, majestátny zvuk, ktorý je prispôsobený prostrediu prírody, lebo ho používali pastieri oviec, ktorí si ho aj vyrábali a práve tým, že je najkrajší, najväčší, ale i hudobne najzvláštnejší svojou farbou zvuku, majestátnosťou, ale i tým, že má osobitú jedinečnú konštrukciu, odlišnú napríklad od iných druhov pastierskych píšťal. Fujara má dĺžku asi dva metre, má tri dierky, drevo, z ktorého je vyrobená, je z bazy a musí byť dobre vysušené. Tie tri dierky ju uspôsobili tak, že na fujare sa nedá zahrať ani teraz, keď sú už aj rôzne novšie konštrukcie, pieseň v durovej ani v molovej tónine. Ona má svoju tonalitu - tzv. mixolydickú - čiže ako durová stupnica so zmenšenou septimou.

Otázka: A približne na koľko oblastí by sa podľa špecifických znakov folklóru dalo asi rozdeliť Slovensko?

Odpoveď: Zhruba na východoslovenskú, stredoslovenskú a západoslovenskú. Ale v rámci východoslovenskej máme regióny Spiš, Šariš, Zemplín, Abov. V rámci stredoslovenskej máme napríklad Oravu, Liptov, Kysuce, Horehronie, Podpoľanie, Gemer atď. A každá tá oblasť má ešte suboblasti. Západné Slovensko napríklad Záhorie, Trenčín, Myjava, Požitavie, Ponitrie atď. Takže toto sú tri základné veľké oblasti a potom každá má oblasť, kde sa folklórne vyhraňujú ešte tieto suboblasti osobitne. Ľudovo sa hovorí, čo za vŕšok zájdeš, iný zvyk, inú pieseň, iný tanec, iný krok nájdeš.

Otázka: Vy ste sa narodili v rázovitom folklórnom regióne?

Odpoveď: Ja som teraz vydal jednu publikáciu z mojej rodnej obce Branovo - to je Požitavská oblasť - a v nej konštatujem, že napríklad každá susedná obec už má odlišnosti v nárečí, ale aj v piesňach, v pohyboch, v krojoch i v tancoch. Branovo je taká rázovitá obec, ktorá si takmer dodnes udržala tradície, pretože bola dlho odrezaná od sveta. Tam nebola železnica, tam nebola hradská, tam nebola elektrina, tam nechodil autobus, až v druhej polovici minulého storočia. A práve preto sa tie tradície v obci jedinečne udržiavali. Ja som tam vyrastal a zúčastňoval som sa na svadbách, zábavách, fašiangových oslavách, pri stavaní májov, atď. atď. Čiže zžil som sa s tými tradíciami.

Otázka: Je vám folklór z vašej rodnej obce najbližším?

Odpoveď: Samozrejme, že je. Napríklad keď som už ako študent bol v Bratislave na predstavení opery Eugena Suchoňa Krútňava, v ktorej bola aj svadobná scéna, vtedy som sa v pocitoch vrátil do Branova, keď som ešte ako päťročný bol na prvej svadbe, keď sa vydávala otcova najmladšia sestra, kde som zažil tie jedinečné obrady: vinše družbov, reči starejších, vyvádzanie spoza stola, čepčenie atď. a to bolo ohromné divadlo. A tu som si to znovu premietol a vrátil som sa v myšlienkach znova domov.

Otázka: A nezostane v dnešnej pretechnizovanej dobe folklór už len v skanzenoch ako ukážka pre turistov?

Odpoveď: Chvalabohu, že tá tradícia je silná, tá zostáva v ľuďoch. Ja som bol aj počas tohto leta na viacerých folklórnych slávnostiach, ale aj v jednotlivých obciach. Napríklad v Terchovej. Táto obec mi udelila čestné občianstvo, pretože som jej tridsať rokov venoval pozornosť tým, že som odtiaľ prinášal nahrávky do rozhlasu. A v rámci medzinárodnej rozhlasovej hudobnej súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, ktorá sa pravidelne konala od roku 1970 až do roku 1993, Terchová získala za hudobné nahrávky 4 zlaté medaily. A keď som bol v Terchovej teraz a porovnal som si to s mojou prvou návštevou, tak som bol prekvapený. Ale pozitívne prekvapený. V obci nie je úbytok folklóru, ale taký jeho rozvoj, aký nebol vari nikdy. Novodobá letná i zimná turistika, ktorá sa tam rozmohla, sedačková lanovka na vrch Chopok... Terchovci sa prezentujú svojím folklórom dnes už nielen pred domácou, ale aj pred medzinárodnou verejnosťou. Každý rok organizujú vo svojej obci trojdňový folklórny festival tzv. Jánošíkovské dni, kde sa prezentujú v rôznych formách a podobách. Terchová, to už nie je len tá tradičná pastierska kultúra s píšťalkami a salašmi, ale je to už kultúra cez píšťalky, drumble, heligónky (harmoniky), sláčikové nástroje, od najmenších detí po najstarších. Sú to štyri generácie. Keď vám poviem, že dnes sú tam štyri detské hudobné, jedinečne hrajúce súbory, a ich členovia nemusia chodiť do hudobnej školy, ale všetko sa naučia od tých starších, tak klobúk dolu pred nimi. Sú tam mládežnícke zoskupenia, vysokoškoláci majú súbor Nebeská muzika, v ktorom si tú tradičnú terchovskú hudbu obohacujú aj vlastnými prvkami, pretože folklór je už taký, že hráč je i tvorca. A je tam i novodobá rocková kapela Arzén, ktorá používa rockové i džezové prvky, ale ich tvorba vychádza z terchovských melódii alebo textov. Čiže už ide o etno hudbu. Čiže pluralistická podoba Terchovej je dnes veľmi zaujímavá. Ale zahraniční hostia najviac obdivujú tradičnú terchovskú hudbu, ktorú robia súrodenci Muchovci. Tí pokračujú v štýlovej interpretácii svojich predkov, viachlasne hrajú i spievajú, nástroje majú prispôsobené: malá basička dve struny, kontra štyri struny, husle prispôsobené ich vlastnej technike hry – hrajú tak, že husličky majú položené na pravom ramene, sláčiky ohnuté, používajú struny z čriev, čím vytvárajú sýtejší zvuk a husle si ladia podľa spevu. Nie je to komorné „a“, je to o niečo nižšie. Ich spev a hra, to je jeden osobitý a len im vlastný archaický štýl prejavov na Slovensku. Tak ako je fujara typická na Podpoľaní, tak táto štvorčlenná sláčiková muzika v Terchovej. A ten terchovský štýl je jedinečný na Slovensku, ale dnes je to už aj reprezentant Európy. Muchovci pochodili už nielen Európu, ale boli aj v Afrike, v Austrálii, nedávno boli v Gruzínsku, atď. Slovenskí veľvyslanci ich pozývajú na reprezentáciu našej kultúry do sveta.

Túto reprezentatívnu hudobnú skupinu súrodencov Muchovcov z Terchovej by sme si teraz mohli zahrať.

Áno, nech sa páči.

(Nasleduje skrátená hudobná ukážka, skupina bratov Muchovcov: A veď sme my bratia, bratia moji bratia, veď si zaspievajme...)

2. časť rozhovoru vo zvukovej podobe
12:16 min. – 2,51 MB

Otázka: Vašou zásluhou, pán Demo, je to, že ste nielen vášnivým, ale aj profesionálnym zberateľom a zapisovateľom slovenských ľudových piesní, čiže vy archivujete folklórne skvosty, ktoré zapisujete do zvukovej i notovej podoby. Koľko ľudových piesní ste zozbierali vy, máte to zrátané?

Odpoveď: Z mojich folklórnych nahrávok hudobných a spevných prejavov na Slovensku, ba i Slovákov žijúcich v zahraničí, ktoré som mal možnosť zrealizovať, je to asi 360 obcí. Ale ja som bol aj v bývalej Juhoslávii, v Maďarsku, ba i v Kanade v niektorých slovenských enklávach. Dovedna to je asi 16000 titulov, ktoré sú v našom archíve. Z toho mám transkribovaných, čiže prepísaných ľudových piesní, ktoré som aj vydal v spevníkoch, niektoré som dal do archívu Matice Slovenskej, niektoré mám ešte doma, asi 3000, možno aj viac, lebo to ešte nie je ukončený proces, ešte stále v tom pokračujem.

Otázka: Vy ste mnohé tieto piesne potom využili pri tvorbe relácie Slovenského rozhlasu Klenotnica ľudovej hudby, ktorú ste pripravovali niekoľko desaťročí.

Odpoveď: Vyše tridsať rokov. Tento cyklus Klenotnica ľudovej hudby, do ktorej som každý mesiac prinášal nahrávky z jednotlivých regiónov, ale aj z jednotlivých lokalít Slovenska, som archivoval. A toto je jedinečný materiál, z ktorého som ja potom ďalej čerpal. Jednak pre zápisy, ale aj pre Orchester ľudových nástrojov (OĽUN), ktorý vznikol na základe potreby Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, kde sa žiadala vysoká kvalita nahrávok a orchester nám túto kvalitu mal zaručiť. Ja som bol prvým umeleckým vedúcim tohto telesa, Miroslav Dudík bol koncertným majstrom a výkonným umelcom. A tam som využíval tento materiál z archívu ako ukážku, ale pre orchester bolo potrebné napísať do partitúry všetko, čo majú hrať. Hudobníci ukážku počuli a z nôt si potom už vedeli tie zvláštnosti interpretačne pretaviť. A tak som potom niektoré piesne pre nich vyložene komponoval, šil na telo. Môžem vám povedať jeden príklad. V Čičmanoch som nahral krásne Jánske piesne, čo spievajú dievky večer na Jána. V chotári pália jánske ohne, tam prichádzajú so spevom a sú tam také zvolania do dediny: „A Vojano, Vojano, lepší Ďuro jak Jano ...“ čo má byť výzva pre mládencov do dediny, ale je v tom aj čosi akoby strašidelné, tak to som spracoval pre OĽUN a dievčenskú skupinu Vajana a dostalo to novú podobu, ale je to takmer ako autentické, lebo to z toho autentického vychádza. Je to však s využitím rozhlasovej techniky i hudobných nástrojov, z ktorých niektoré v tradícii neboli, napríklad tam sú použité aj plechové nástroje. Takže takáto ukážka sa vrátila vlastne späť poslucháčom v novej podobe umocnená o to špecifické interpretačné, ale aj rozhlasové.

Ďalší taký príklad je zo šarišskej obce Hanušovce nad Topľou, kde som nahral takých starých mužov, ktorí mi rozprávali ako boli počas prvej svetovej vojny v Taliansku na fronte. Rozprávali zážitky ako im guľky svišťali okolo uší, ako zažili verbovačky doma a keď rozprávali, začali aj spievať. Tento obrázok ma tak uchvátil, tak ich rozprávaním, aj tým, že som ich spoznal priamo v živote, že som potom spracoval tie ich piesne i s tým verbovaním pre mužskú spevácku skupinu Rodokmeň z Bratislavy i pre orchester, že vznikol nový hudobný obrázok alla: „A my chlapci zverbujme še, bo nám cisár šablu neše...“. A to je opäť nový hudobný obraz, ktorý sa vytvoril v tomto rozhlasovom prostredí, ale je totožný s tým autentickým, s ktorým sa oni prezentovali, s tým čo oni v tom čase zažívali.

Otázka: Jednu z týchto dvoch ukážok, o ktorých ste teraz hovorili by sme si mohli zahrať. Pre ktorú sa rozhodnete?

Odpoveď: No, odporučil by som z každej kúsok. Aj z tej čičmianskej aj z tejto verbovníckej šarišskej.

(Skrátená hudobná ukážka - Jánske piesne z Čičmian - Dievčenská skupina Vajana - CD Z mojej klenotnice.)

Odpoveď:To bolo to čičmianske s OĽUNom a teraz pôjde to šarišské, to verbovnícke zase s OĽUNom a mužskou speváckou skupinou.

(Skrátená hudobná ukážka - A my chlapci zverbujem še, spevácky zbor Rodokmeň.)

Otázka: Pán Demo, vy ste cestovali často aj za zahraničnými Slovákmi. Kde všade si udržujú Slováci svoje ľudové tradície mimo Slovenska?

Odpoveď: Najbohatšie v bývalej Juhoslávii vo Vojvodine. Tam je možno okolo 70-tisíc Slovákov, ale tie jednotlivé lokality boli čisto slovenské. Sem tam boli niektoré pomiešané aj so Srbmi. Dodnes hovoria krásne po slovensky, majú slovenské kroje, hrajú si divadlá, majú svoje piesne, spievajú, tancujú, majú súbory slovenské, takže je tam taká bohatá a vzácna enkláva, ktorá v mnohých prípadoch je i naším vzorom. Napríklad tak krásne hovoria mäkké „ľ“, boľi, videľi, išľli, atď., to je to, čo si oni odniesli pred tými dvesto rokmi, keď tam ich predkovia odišli a udržali si to v tej enkláve v tejto podobe. Ale to je v tradíciách, to je v rečiach. V Rumunsku som napríklad v prostredí Bihorských hôr veľmi prekvapil najmä rečou: V lokalitách Bojovské, Bodonoš... hovorili nádherne čisto po slovensky. Spievajú tiež staré typy archaických piesní, napríklad na svadbe spievali jedinečné vzory týchto tzv. štrukturálnych archaických typov, to sa zachovalo práve tam. Málokde ich nájdeme na Slovensku.

Otázka: A nie je poznačený tam ten ich slovenský folklór práve istými vplyvmi toho domáceho prostredia?

Odpoveď: Čiastočne áno. V Rumunsko som si napríklad všimol, že betlehemské hry hrali oveľa rýchlejšie, temperamentnejšie, čiže ten prvok tanečnosti rumunského sa tam prejavil. V Maďarsku je zase asimilácia rečová. Asimilovali mnoho vokálov z maďarčiny. Hoci text je pekný slovenský, ale je poznačený maďarskou vokalizáciou, a to je veľká škoda, lebo to je veľmi cítiť tak v hovorovej reči, ako pri speve, pri piesňach.

Otázka: Myslím si, že pre zachovanie, udržovanie a šírenie slovenskej ľudovej piesne sú aj festivaly, ktoré sa pravidelne organizujú na Slovensku. Tie najväčšie sú v Detve a vo Východnej, a potom je ešte aj množstvo ďalších na iných miestach Slovenska. A na ne často zavítajú aj slovenské folklórne súbory zo zahraničia, plus sa samozrejme prezentujú tie naše najlepšie. Myslím si, že sa máme čím pýšiť pred svetom, že takto tie tradície udržiavame...

Odpoveď: O Slovensku hovoríme ako o malej krajine na malom území, ale tá členitosť, ten hornatý kraj Slovenska, tá regionálna členitosť, tá írečitosť, to, že ten každý kraj má iné nárečie, iné zvyky, iné kroje, iné piesne, dáva Slovensku bohatú rozmanitosť prejavov hudobno-spevných i tanečných. Práve to nám závidia iní. To nemajú Maďari, to nemajú Poliaci, to nemajú Nemci, ani v Čechách to nie je také bohaté ako u nás. Preto je slovenský folklór taký vzácny a jedinečný a dovolím si tvrdiť, že v strednej Európe hádam najbohatší. A nie je to len vo vokálnej piesňovej tvorbe, ale aj v inštrumentálnej. Toľko hudobných nástrojov ako máme na Slovensku, tým sa nemôže pochváliť žiaden národ v našej blízkosti. Napríklad etnomuzikológovia z Slovenskej akadémie vied konštatujú, že máme okolo 120 druhov pastierskych píšťal, teraz bola výstava slovenských pastierskych ľudových nástrojov v Paríži v UNESCO, tam bol profesor Elschek, a tam sme vystavovali všetky druhy nástrojov, čo na Slovensku máme. A toto robí Slovensko obzvlášť zvláštnym a jedinečným v európskom prostredí. Ak sa každý národ má prezentovať aj vlastnou kultúrnou identitou, tak my si naozaj máme na čom zakladať, máme z čoho žiť a čo rozvíjať. To poznačilo aj našu kultúru v umeleckých profesionálnych podobách. Cez tvorbu a skladateľov ako bol napr. Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, Ján Cikker a celý rad ďalších.

Otázka: Mohli by sme si túto bohatosť zase dokumentovať nejakou hudbou.

Odpoveď: Napríklad piesňami Goralov. Najarchaickejší typ slovenských ľudových prejavov na hornej Orave. Gajdy a husle a pritom spev, dodnes to žije v takejto podobe, ale pritom samozrejme, že sa to rozvíja do mnohých iných umeleckých podôb.

(Skrátená hudobná ukážka - Oj, spoza Babej Gury, spieva Anna Rusnáková a spevácka skupina z Oravskej Polhory, gajdy Jozef Zboroň, husle Štefan Zboroň - CD Z klenotnice ľudovej hudby.)

3. časť rozhovoru vo zvukovej podobe 8:17 min. – 1,67 MB

Otázka: Pán Demo a vy ako poslucháč osobne inklinujete náladovo k akej hudbe? Dynamickej, temperamentnej?..

Odpoveď: Najviac inklinujem k vokálnej zborovej, náladovo komornej, zádumčivej. Kde sa dá meditovať, rozmýšľať, vychutnávať bohatstvo krás farieb nielen hudobných nástrojov, ale i harmónii, lebo práve slovenská ľudová pieseň a vôbec vokálny prejav na Slovensku sú i harmonicky veľmi bohaté. Zvlášť viachlasné spevy či už na Liptove, Horehroní, v Šumiaci, v Telgárte, na Orave, na Zeplíne... A tieto harmónie v piesňových prejavoch sa potom prenášajú aj do inštrumentálnych štruktúr najmä ľudových hudieb a orchestrov. A bohatstvo harmónie v krásnych ťahavých piesňach, tie ma upútavajú aj vo vážnej hudbe. Preto mi je blízka hudba Eugena Suchoňa i Alexandra Moyzesa, lebo oni zakladali svoju tvorbu práve na tonálnych a modálnych prvkoch slovenskej ľudovej hudby, a to je znakom pre svet, že to je slovenské.

Otázka: A keď ste chodievali do slovenských regiónov, vedeli ste za čím idete, alebo často vás domorodí ľudia niečím prekvapili, s čím ste hudobne nerátali?

Odpoveď: Mnohokrát ma prekvapilo, že tí ľudia spájali toto umenie aj s vlastným životom. Oni to, čo spievali, vlastne prežívali. Napríklad taká Monika Kandráčová na Šariši svadobnú pieseň spieva pri odoberaní čepca. A ja som tam bol na tradičnej svadbe, kde hrali muzikanti a naraz nastalo ticho a ona išla snímať partu mladej neveste. A to tak spievala, ako by to bolo v kostole. V absolútnom tichu a takým jedinečným hlasovým prejavom, ale i prežitím, že to bol pre mňa naozaj obrad. A práve ten obrad ma prekvapil. Ten spev pri takejto príležitosti som nečakal.

Otázka: Máme tu ukážku?

Odpoveď: Máme.

(Skrátená hudobná ukážka – Ket se budu čepic, spieva Monika Kandráčová z Krásnej Lúky, Ľudovú hudba zo Šarišských Draviec vedie Ján Laci - CD Z klenotnice ľudovej hudby.)

Otázka: Pán Demo, slovenský folklór sa delí, ako ste už povedali v tom základnom členení na východoslovenský, stredoslovenský a západoslovenský, ale západné Slovensko je už typické tým, že tu už nedominujú tak husličky ako v tých ostatných dvoch regiónoch, ale skôr veľmi často dychové nástroje.

Odpoveď: Áno, presne tak. A to som aj ja bol kedysi veľmi prekvapený, lebo som od nášho operného speváka Janka Blahu, ktorý sa venoval aj interpretácii ľudových piesní, počul, že jemu hrala taká a taká muzika, dnes na Záhorí niet takých muzík, sú iba dychové hudby. Ale i v trenčianskej oblasti vytlačili za posledné dve storočia tie tradičné sláčikové muziky dychové hudby. To poprinášali vojaci – hrávali vo vojenských kapelách – a v Trenčíne bola vojenská posádka a tam boli schopní muzikanti a naučili hrať ľudí aj z okolitých dedín. Hoci tí väčšinou ani neovládali noty, ale hrali spamäti. A oni tak často hrávajú dodnes. Napríklad v Kubrej by ste mali vidieť na fašiangy, aká je tam nálada. Muzikanti idú po ulici, za nimi ľudia, maškary atď. pri tanci vystrájajú, ale muzikanti hrajú tak, ako kedysi hrali ľudové hudby sláčikové, oni to preniesli do dychovej hudby a vytvorili si vlastný interpretačný štýl dychovej hudby, ktorá je v Trenčíne taká jedinečná, ako je povedzme terchovská v Terchovej, podpolianska v Popoľaní, zemplínska na Zemplíne... Trenčianska dychovka je číslo jedna na Slovensku a mnohé moravské hudby zo susednej Českej republiky preberajú ich piesne a ich hru.

V tej Kubre je pekné to, že napríklad speváci a speváčky zaspievajú časť piesne, muzikanti to v rýchlom tempe zahrajú, speváci zase zaspievajú, zatancujú, zastanú, muzikanti počkajú, zase zahrajú, atď. Striedajú spev s tancom a je to jedinečná krásna forma.

Otázka: Vy žijete v časti Bratislavy, ktorá sa volá Vajnory a to je tiež časť, ktorá je typická dychovkou...

Odpoveď: Vajnory majú naozaj bohatú históriu tým, že to bola čisto slovenská obec tu v bývalom Pressburgu, kde žili Nemci, Maďari a v blízkosti aj Chorváti. A dychová hudba sa tam traduje od roku 1866, dodnes žije, vystriedalo sa v nej sedem generácii kapelníkov. Ja som tam aj istého času zaviedol aj také sviatky ľudovej hudby, kde sme v rámci hodov pozývali najlepšie muziky zo Slovenska, ale aj z Moravy, aby sme túto tradíciu udržiavali. Doteraz tá muzika žije, ale už tie podmienky nie sú také, ako boli voľakedy, keď to bola uzavretá dedina a žila si svojským spôsobom. Dnes je to už súčasť mesta, ľudia majú rôznorodé záujmy, ale kultúrne vyžitie je tam bohaté.

Otázka: A na vašom dome je na prvý pohľad vidno, že ste folklorista?

Odpoveď: Myslím si, že kto prejde okolo, má to možnosť zistiť. Vonku je záhradka, ktorá súvisí s tradíciami, kvety, trávnik, okrasné kríky i ovocné stromy, ale kto vkročí do môjho domu, tak hneď zistí: píšťalky, fujara, obrazy, maľby od Sybily Greinerovej, i „malá výstava“ hudobných nástrojov, ktoré mám doma, ktoré aj používam. Ešte aj goralské husličky – zlobcoke mám, to je taká malá zbierka, ktorú som zozbieral na mojich cestách za folklórom po Slovensku.

Otázka: Západné Slovensko a aj Vajnory sú aj vinárska oblasť, tu majú veľkú tradíciu piesne o víne, máte pre toto naše posedenie pripravenú aj takúto ukážku?

Odpoveď: Možno vás prekvapím, ale mám. Nie z Vajnor, ale z Horných Orešian, kde majú takú tradíciu, že v tomto čase si chodia ochutnávať vína. A kamaráti i mládenci sa stretávajú v pivniciach. Ale i vo Vajnoroch tie ochutnávky bývajú v pivniciach a tam sa to neraz naladí i do spevu. A z Horných Orešian mám naozaj takú nahrávku z pivnice, pri harmonike a pri speve a pri ochutnávke vín. Si štrngajú, pripíjajú a spievajú. Môžeme si to vypočuť.

Takže štrngnime si.

Na zdravie.

(Skrátená hudobná ukážka - V orešanskej pivnici, mužská spevácka skupina zo Smoleníc a Orešian, vedie a na harmonike hrá Pavol Novák.)

4. časť rozhovoru vo zvukovej podobe
5:28 min. – 1,14 MB

Otázka: Pán Demo hovorí sa, že čím vyššie do hôr, tým je ostrejšia pálenka. Na Záhorí víno a potom čím vyššie do kopcov, tuhšie...

Odpoveď: Áno, napríklad vrchárska oblasť nepozná vína, alebo dodnes sa im vyhýba. Keď som prišiel do Detvy na festival, tam ma jeden, ktorý sa tiež volá Ondrej, volal, poď, čo si vypiješ? Ja hovorím víno. Víno? Víno piješ? To dlho trvá, kým sa opiješ... U nich sa pije len tvrdá pálenka. Alebo na Šumiaci, tam je "hriato“. Tam som to prvý raz pil. To chlapi keď išli ráno do hôr do práce, tak si pripravili hriato. To bola pálenka, do nej sa dala slaninka alebo aj oškvarok, aby to bolo mastné, doliali rumom ako čaj, ale bolo to viac rumu ako vody a toto hriate teplé im premastilo hrdlo. Aj mne to dobre robilo, lebo ja som taký citlivý, hneď na hrdlo prechladnem... Tak vtedy som pochopil, že prečo si tí chlapi, keď išli do hôr, dávali kus slaniny veľkej ako dlaň, chlieb, cibuľu, hriato a tak vykročili. To boli chlapi, ale to cítiť aj v ich hlasoch, v ich spevoch, že to sú chlapi.

Otázka: Pán Demo, vy už dnes vediete aktívny život dôchodcu, vychovali ste aj svoje tri deti v láske k folklóru?

Odpoveď: K láske áno. Mám dve dcéry, ktoré boli tanečnice v ľudových súboroch. Jedna v Techniku druhá v Dimitrovci. Syn, ten hral na klavíri ako študent, ale keď sa rozhodoval, čím bude, tak sa rozhodol pre techniku, ale mám teraz vnúčatá, ktoré tiež pokračujú v tradícii ako tanečnice aj speváčky a myslím si, že generácia bude pokračovať.

Otázka: A manželka mala tiež blízko k folklóru?

Odpoveď: Manželka je z Vajnor a vajnorské tradície sú dodnes aktívne, živé, mala i má porozumenie pre toto i pre mňa, a to chvalabohu bolo i šťastie pre mňa.

Otázka: A tradičné slovenské sviatky vianočné, veľkonočné dodržiavate doma?

Odpoveď: Vianočné a najmä veľkonočné sviatky, kým boli dievčatá slobodné, tak prichádzali mládenci najmä zo súborov, v ktorých tancovali a spievali a u nás končili. U nás bolo vždy odpoludnia polievania v záhrade i vo vnútri, takže posedeli si aj dve – tri hodiny až do večera a potom odchádzali so spevom domov. Všetky tieto tradície dodržiavame. Naučil som napríklad aj vnuka pliesť šibáky, spievať vianočné koledy, mám aj fotografie s vnúčatami, ako hráme a spievame pod stromčekom, a to sa im rátalo, že si mohli s dedkom zahrať a zaspievať. No a iné príležitosti narodeniny alebo meniny oslavujeme tak, že deti prídu, niečo zaspievajú alebo zarecitujú a zabávame sa s nimi celá rodina.

Otázka: A neobávate sa, že v dnešnej dobe naozaj tá ľudová pieseň zahynie?

Odpoveď: Že zahynie, to sa nebojím, lebo musela by zahynúť i naša reč. A keď nezahynie reč, nezahynie ani pieseň. Ba naopak. Naši ľudia, Slováci vo svete, v Amerike, mnohokrát už neovládajú reč, ale ešte ovládajú pieseň. A spievajú slovenské ľudové piesne. Ale cez pieseň sa udržiava i reč. A keď bez reči nemôžeme existovať ako národ, tak nemôžeme existovať ani bez piesne. Je súčasťou nášho cítenia a komunikácie. Všimnite si i dnes, keď sa zíde nejaká spoločnosť a začnú si spievať, čo si spievajú? Predovšetkým ľudovú pieseň. Tam je to korenie života.

Pán Demo, ďakujem vám veľmi pekne za zaujímavé rozprávanie i za krásnu muziku, ktorou ste toto svoje rozprávanie popretkávali a čo si zahráme na záver?

Odpoveď: Na záver by som použil orešanskú pieseň, ktorá je spojená s vínom, prípitkami alebo aj oslavou našej rodnej zeme.

Aj toto je pozvánka na Slovensko.

(Skrátená hudobná ukážka: Pime vínečko, dobré je, spevácky zbor Rodokmeň, hrá OĽUN, vedie Miroslav Dudík.)

Vyberte si nahrávku ľudovej hudby