Prepáčte, pán architekt, ospravedlňte ma a nehnevajte sa, že Vás hneď na úvod budem spomínať v súvislostiach vôbec nie vhodných a primeraných Vašej osobe. Nemôžem však inak. Veď práve pre tú zábavnú okolnosť som nadobudla k Vašej soche láskavý a nezabudnuteľný vzťah.
Vracali sme sa s priateľkami onoho teplého májového večera z divadla a keďže bol piatok a na druhý deň sme nemuseli skoro ráno vstávať do školy, rozhodli sme sa, že sa ešte potúlame po nábreží. Promenádu len slabo osvetľovali pouličné lampy, stromy ševelili, rieka ticho hučala - bolo to také romantické! Sentimentálnu otupenosť myslí pretrhol dramatický výjav. Dívali sme sa na chrbát človeka, ktorý stál na dunajskom múriku a chystal sa skočiť do rieky. Samovrah! Samovrah? Najsmelšia z nás sa po prvom šoku rozbehla k postave. Zastala pri nej a uškŕňala sa. Nahrnuli sme sa tam aj my ostatné.
Tlmené svetlo, uhol pohľadu a vzdialenosť - to všetko boli jedinečné okolnosti, ktoré vyvolali temnú ilúziu. Stáli sme pri tmavej, bronzovej soche a pri sporom osvetlení sme slabikovali nápis na mramorovom podstavci: architekt Dušan Jurkovič 1868-1947. Dvojmetrová socha stála v skutočnosti dostatočne ďaleko od dunajského múrika. Do tváre sme jej dobre nevideli, bola obrátená k rieke, dívala sa kamsi doďaleka, až za jej brehy.
Viackrát som si kládla otázku, prečo socha architekta Jurkoviča stojí v Bratislave práve na dunajskom nábreží.
Dušan Samo Jurkovič, autor Štefánikovej mohyly na Bradle, secesných kúpeľných stavieb v Luhačoviciach, bratislavského Kochovho sanatória postaveného v štýle funkcionalizmu, alebo monumentu v Kremničke, nie je pri Dunaji osamelý. Spoločnosť mu robia pomníky ďalších význačných osobností, napríklad maliara Petra Bohúňa, bratislavského rodáka Jána Andreja Segnera, vynálezcu Segnerovej turbíny, či kartografa Samuela Mikovínyho. S Dunajom a s vodou však jednoznačne možno spájať azda len Segnera a z tohto hľadiska k Dunaju určite patrí pomník Dunajskej flotily. Ale prečo ste tu vy, pán architekt? Na Vašom mieste by som si viac vedela predstaviť inžiniera Gracioza Enea Lanfranconiho, ktorý spevňoval dunajské brehy a na jeho počesť je pomenovaný (hoci s chybou v mene) jeden z bratislavských mostov.
A možno sa veľmi mýlim. Tu ste viac na očiach - (dokonca aj večer!) a iste si Vás všimne oveľa viac ľudí, než keby ste, povedzme, stáli pri svojej niekdajšej bratislavskej vile na Lermontovovej ulici. Stadiaľ by ste nedovideli ani na terajší stavebný ruch v Petržalke. Ktovie, ako by sa Vám pozdával...
Vydané: 2007-08-03
Aktualizované: 2007-08-03
Kategórie: - Pamätihodnosti