Ako turkobijec Draškovič prišiel o hlavu

V čase, keď som ešte mávala prvé rande pri Dóme sv. Martina v Bratislave, ma osudy turkobijca Draškoviča vôbec neznepokojovali. Rytier na náhrobnej plastike, umiestenej na severnej stene Dómu, ma vtedy zaujímal menej ako ako môj priateľ. To až po rokoch, na jar 2007, keď som si muža v zbroji prezerala so synom, mi čosi nehralo do karát. Prekážalo mi, že na epitafe je len bezhlavé torzo. Matne som si spomínala, že v čase mojej gymnaziálnej mladosti mal rytier v brnení určite hlavu na pleciach. Ako a kedy o ňu prišiel? A to nebola pre mňa jediná záhada. Ďalšia, ktorú mi pripravilo pátranie po hlave kamenného muža, súvisela s jeho pôvodom.

Epitaf, čiže náhrobný kameň s plastikou, zamurovaný do steny, ktorý slúži na pamiatku a slávu zosnulého, sa nachádza nad rodinnou kryptou Pálffyovcov. Ako vyplýva z nápisu na krypte, rod pochovával na tomto mieste svojich príslušníkov od roku 1600 až do roku 1845. Vždy som si myslela, že aj epitaf je venovaný niektorému z Pálffyovcov, keďže okrem vyobrazenia postavy nie je na ňom nijaký nápis. Prekvapilo ma, keď som sa v publikácii Ivana Rusinu Renesančná a baroková plastika v Bratislave dočítala, že zobrazuje uhorského palatína Jána Draškoviča. Boli Draškovičovci a Pálffyovci nejako spríbuznení? Alebo nejaké iné blízke spojenie bolo dôvodom, že sa posmrtne ocitli v susedstve?

Spýtala som sa na to profesora Rusinu, a on mi dal veľmi jednoduchú odpoveď, takú jednoduchú, až som bola trochu sklamaná. Vyplynulo z nej, že epitaf Draškoviča bol až do 19. storočia vnútri dómu. V rámci úprav chrámového interiéru, ho spolu s niektorými ďalšími jednoducho premiestnili von. A to, že mu našli miesto práve nad kryptou Pálffyovcov, nabol žiadny zámer.

Dóm svätého Martina skrýva v sebe cenné umelecké pamiatky, na prvé miesto dávajú umenovedci súsošie svätého Martina, ktorý sa delí o plášť s žobrákom. Vytvoril ju Juraj Rafael Donner v roku 1735. Odborníci toto sochárske dielo považujú za jedno z najlepších v prvej polovici 18. storočia v strednej Európe. Epitaf Jána Draškoviča patrí zasa naopak, k tým najmenej oceňovaným umeleckým artefaktom. Historik umenia Ivan Rusina v už spomínanej knihe o ňom píše, že je iba ukážkou miestnej kamenárskej práce bez mimoriadnych umeleckých kvalít. "Jednotlivé články sú modelované ťarbavo, bez zmyslu pre jemnosť detailu a niektoré z nich, napríklad ruka, sú anatomicky chybné."

Po prečítaní týchto riadkov mi Jána Draškoviča - teda presnejšie povedané - jeho náhrobnej kamennej podoby - prišlo celkom ľúto. Nielenže ho vyhodili z Dómu a pod zem znosili umelecké zručnosti tvorcu jeho epitafu, ale ešte aj prišiel o hlavu. V knihe profesora Rusinu, ktorá vyšla v roku 1983, je fotografia epitafu, a na nej je telo kompletné. Žiaľ, pán profesor nevedel, odkedy je bezhlavé a nemožno mu to zazlievať, pretože kauza okolo hlavy už nespadá do kompetencie historikov, ale strážcov verejného poriadku. Potvrdili mi to na farnosti svätého Martina. Ani tam si síce nespomenuli, kedy presne neznámy vandal sochu poškodil, ale ubezpečili ma, že o incidente bol spísaný policajný záznam. Hospodár farnosti inžinier Pavol Porázik udalosť datoval na koniec 90. rokov. Hlava bola nezvestná tri či štyri mesiace, kým sa našla úplne náhodou v jednej krčme vo Vrakuni. Za pár stovák sa ju tam pokúšali predať mladiství narkomani. Našťastie sa dostala do správnych rúk (údajne ju od nich kúpil bratislavský sochár - inžinier Porázik nevedel, kto to bol), a vrátil ju farnosti. Niekoľko rokov pobudla v trezore farnosti, ale napokon ju vrátili naspäť, kam patrí, na Draškovičov krk.

Hľadanie a nájdenie stratenej hlavy ma však odpútalo od problému, ktorý som si nezodpovedala už na samom začiatku. Veď ja vlastne neviem, komu tá hlava patrí! Uhorský palatín Ján Draškovič nie je práve taká historická postava, ktorú by slovenské učebnice dejepisu, či publikácie popularizujúce históriu v našich zemepisných šírkach priam často spomínali. K jeho identifikovaniu som sa priblížila, keď som si uvedomila, že meno Ján je totožné s menom Ivan - čo je nielen ruská, ale aj chorvátska podoba Jána. Na martinskom dóme visí teda epitaf Ivana Draškoviča - chorvátskeho bána, ktorý sa narodil v roku 1550 na rodovom zámku v Trakoščane v Chorvátsku a zomrel v roku 1613 v Bratislave. Rozvetvený rod bohatých Draškovičovcov mal majetky a tiež vplyvné úrady aj na území vtedajšieho Slovenska. Ivan Draškovič bol dôverníkom cisára Rudolfa II., robil mu komorníka, bol bánom, čo je chorvátske pomenovanie pre kráľovského správcu, u nás sa používa výraz palatín. Obraz tohto muža dotvárajú jeho bojové zásluhy. Preslávil sa vo viacerých slávnych bitkách proti Turkom, napríklad v bitke o chorvátske mesto Sisak v roku 1593, v ktorej otomanská armáda utrpela zdrvujúcu porážku.

Iróniou osudu turkobijec Draškovič neprišiel o hlavu v sedemnástom storočí na bojisku, ale o niekoľko storočí neskôr v hlbokom mieri.

Priznám sa, že nemám rada kamenné torzá, ktorým chýba hlava. Možno mám pocit, že sa o nich (od nich?) nič nedozviem. Preto sa teším, že Draškovič už nie je bez najdôležitejšej komunikačnej výbavy. Aj keď jeho epitaf nie je najcennejším skvostom martinského dómu, a má anatomicky chybnú ruku, pôsobí v svojom chrámovom výklenku nad mramorovou kryptou trošku tajuplne, trošku strašidelne, je príjemným spoločníkom, dokonca aj pre zamilované dvojice.

Ida Bibelová

Epitaf Jána Draškoviča Severná stena Dómu Sv. Martina Epitaf pochádza z roku 1613, je ukážkou miestnej kamenárskej práce. Často je omylom považovaný za epitaf grófa Pálffyho, pretože sa nachádza nad rodinnou hrobkou Pálffyovcov.

Pripojte komentár