Divný Janko v sade sa premenil na Kráľa

Básnika Janka Kráľa som si vždy predstavovala ako pochmúrneho človeka. Mohli za to jeho smutné balady a pohnutý životopis. Poet, revolucionár, burič, a nakoniec odstavený človek a alkolholik, ktorý zomrel relatívne mladý, v päťdesiatichštyroch rokoch na týfus. Hrôza! Možno je to voči najtalentovanejšiemu romantickému básnikovi štúrovskej éry neúctivé, ale Janko Kráľ ma aj napriek emotívnosti svojich balád pre všetky tie depresívne veci vždy skôr odstrašoval ako lákal. To bolo dovtedy, kým som neprišla do petržalského sadu, ktorý je po ňom pomenovaný. Približne v jeho strede, tam kde sa križujú aleje pôvodného hviezdicového parku, stojí vysoká, trojmetrová, biela kamenná socha básnika. To však nie je "divný Janko", akého mi do pamäte vložili učebnice slovenskej literatúry a dejepisu. Je to štíhly, čiperne vyzerajúci švihák, v pravej ruke drží paličku (pozor ! - neslúži mu ako opora pri chôdzi, je to elegantný doplnok pánov tej doby). S chuťou kráča vpred, akoby už-už chcel opustiť sivý žulový podstavec a vydať sa na potulky zeleným parkom.

Petržalský Janko Kráľ je dielom akademického sochára Fraňa Gibalu. Veľmi rada by som od sochára dostala odpoveď na otázku, čo ho motivovalo k takej radostnej podobe básnika, notoricky spájaného s revolučným pátosom a búrlivými spoločenskými i osobnými drámami. Určite to neboli jeho podobizne, veď je známe, že po básnikovi sa nezachovali takmer žiadne - ani obrázky, ani fotografie.

Sochár Fraňo Gibala už nie je medzi živými, a tak som odpoveď musela hľadať v publikácii venovanej jeho tvorbe. Monografia Viery Budskej z polovice 80. rokov mi čiastočne odpovedala celkovou charakteristikou Gibalovej sochárskej tvorby, podľa ktorej sa snažil po celý život vyrovnávať monumentálne zacielenie osviežovaním v komornej polohe. Monografia sa samozrejme zmieňuje aj o soche Janka Kráľa. Budská píše, že sadrový model sochy získal v roku 1960 v Prahe Čestné uznanie a vtedy aj padlo rozhodnutie, aby bola socha umiestnená v sade Janka Kráľa. Stalo sa to v roku 1964.

Výtvarná teoretička cituje sochára: "Postavu a portrét obľúbeného búrliváka, nadaného básnika a bojovníka som vytváral s veľku láskou, pretože som nechápal jeho osobnosť len ako historickú postavu, ale aj ako etický ideál dnešného človeka, ktorý si uvedomuje spoločenský stav svojho národa, podmienený práve historickým vývojom a dosiahnutými výdobytkami."

Citát je dosť ťažký, akoby tie slová ani nevyslovil človek, ktorý stvoril takú pôvabnú, ľahkosť a šarm vzbudzujúcu sochu. Majstrovi Gibalovi to však nemôžeme mať za zlé, jeho hmotou neboli slová, ale kameň. A z toho dokázal vyčariť zázrak! Pochmúrnemu divnému Jankovi dal krásnu podobu, velikána slovenskej romantickej poézie a buriča z rokov meruôsmych premenil na Kráľa - kráľa vitality, sily, ducha...

Ida Bibelová

Pripojte komentár