Teta Eva a Dievča so srnkou

Moja teta Eva bývala v detstve na Ventúrskej ulici a chodievala na prechádzky do parčíku na neďaleké Hviezdoslavovo námestie. Matky s kočíkmi tam posedávali na lavičkách a menšie deti sa motali okolo drobnej fontány s dievčaťom a srnkou. "Ale ja už som vtedy bola veľká slečna," ohradzuje sa teta Eva, keď sa jej pýtam, či sa tam tiež hrávala. Prechádzky v blízkosti fontánky sa v jej spomienkach viažu s povojnovými časmi a preto sa domnieva, že tam stála až po roku 1945. Teta sa mýli, ale nemožno jej to zazlievať. Spomienky z detstva a ranej mladosti bývajú niekedy nepresné. V materiáloch Mestského ústavu ochrany pamiatok sa uvádza, že súsošie s fontánkou postavili na námestí v roku 1943, potom ako ho dokončil sochár Robert Kühmayer.

Zaujímavé je, že Kühmayer nebol jediným tvorcom diela. Bratislavský sochár iba dokončil začatú práca svojho kolegu, ďalšieho známeho umelca žijúceho a pôsobiaceho v Bratislave, Alojza Rigeleho. Rozpracovanej plastiky sa ujal v roku 1940, keď Rigele zomrel.

Súsošie z jemnozrnného, na červeno prifarbeného pieskovca prišlo za čias socializmu o fontánu, fontánové trysky boli zasypané zeminou. Dozvedela som sa to z rozhovoru s riaditeľom pamiatkového ústavu Ivom Štasselom. Popísal mi aj ďalšie osudy súsošia a fontánky.

Skulptúru načas presťahovali do Slovenskej národnej galérie a na podstavec postavili sochu antickej Diany. Situácia sa zmenila až v roku 1999, keď sa Diana vrátila na svoje pôvodné miesto do Primaciálneho paláca a uvoľnený podstavec zasa obsadila rozprávková dvojica, pri ktorej opäť tryská voda. Dievčatko so srnkou stojí po rekonštrukčných prácach na Hviezdoslavovom námestí asi o meter ďalej, ako bolo pôvodne. Nie je to veľký presun. Veď na námestí posúvali svojho času o niekoľko metrov dozadu aj veľkého Hviezdoslava a skladateľ Ján Nepomuk Hummel sa musel odobrať o hodný kus nabok, až za cestu, pred budovu nemeckého veľvyslanectva.

Fontánka vždy stála vo veľmi príjemnom prostredí. Krehko vyzerajúce súsošie aj dnes tienia stromy, ale prostredie už nie je také intímne, ako mi ho vykreslila teta Eva. Spomenula si aj na to, že povyše, pri Rybnom námestí bolo detské ihrisko s hojdačkami a malým plytkým bazénikom. Dnes sa stáva, že v týchto priestoroch sa tmolí oveľa viac turistov ako detí. Možno práve to spôsobilo, že mi nenapadlo spájať fontánku s rozprávkovým svetom. Ten opodiaľ zastupuje aj socha rozprávkara Hansa Christiana Andersena. Fontánové súsošie nie je však výjavom z niektorého jeho príbehu, ale z rozprávky bratov Grimmovcov o sestričke a bračekovi, premenenom na srnčeka. Aj napriek známemu motívu je fontána známa ako dievča so srnkou, a nie so srnčekom. Tak ju volá aj moja teta.

Obchádzam okolo fontánky, hľadím na ušká nežného červenkastého tvora a zisťujem, že bez obrázkovej encyklopédie zvierat som bezradná. Nazdávam sa, že srnčekovským znakom by mali byť rožky, ale zvieratko ich nemá. Tak len verím, že sochári, akými boli Rigele a Kühmayer vedeli, čo a ako robia. A nakoniec zisťujem, že viac ako ťažko identifikovateľné pohlavie pieskovcovej sošky ma prekvapuje iná skutočnosť: že pomerne krátka, len vyše šesťdesiatročná história súsošia s fontánkou sa spája s toľkými zmenami. Osudy sôch sa oveľa viac, ako som si myslela, ponášajú na osudy ľudí. Veď aj moja teta už nebýva na Ventúrskej ulici, od mladých čias vystriedala niekoľko bratislavských adries.

Ida Bibelová

Dievča so srnkou Hviezdoslavovo námestie Rok odhalenia: 1943 Autori: Alojz Rigele, Robert Kühmayer Fontánku začal tvoriť bratislavský sochár Alojz Rigele. Keď v roku 1940 zomrel, rozpracovanej plastiky sa ujal Robert Kühmayer. Námetom súsošia je rozprávka bratov Grimmovcov o sestričke a bračekovi, v ktorej sa chlapček premení na srnčeka, keď sa napije zo studničky. Aj napriek tomu je fontánka známa pod menom Dievča so srnkou.

Pripojte komentár