Básnik Pavol Országh Hviezdoslav sedí oproti Slovenskému národnému divadlu, v rukách drží knihu a brko, ale nepíše. Ani nečíta. Akoby načúval.
Dňa 26. septembra 1937, keď mu slávnostne odhalili pomník, hrali v divadle jeho drámu Herodes a Herodias. Literát, mierne naklonený smerom k divadlu, naozaj akoby dával pozor, či herci správne prednášajú text a či diváci tlieskajú.
Podľa správ dobovej tlače, ktoré uchováva Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice, bolo vtedy všetko tak, ako malo byť. Noviny nešetrili chválou, vysoko hodnotili hru, a pomníku venovali veľa pozornosti. Denník Slovák 27. septembra 1937 napísal, že "na slávnosti pri jeho odhalení, ktorej žičilo i počasie, sa za krásneho jesenného dopoludnia zúčastnilo vari vyše 15-tisíc ľudí, ktorí zaplnili priestranstvo pred Slovenským národným divadlom a priľahlé ulice".
Denník sa zmieňoval aj o účasti predsedu československej vlády Milana Hodžu a ako to už pri takých príležitostiach býva, bilancoval, a zásluhu o postavenie pomníka pripísal prvému zboru americkej Slovenskej ligy: "Myšlienka postavenia pomníka bola nadhodená ešte 4. augusta 1926 na schôdzke zboru. Potrebný kapitál zohnal sa verejnými zbierkami, ktoré vyniesli 194 000 Kčs. Krajinský výbor dal na tento cieľ 100 000 Kčs a tak pomaly sa prekonávali všetky ťažkosti. Prvý súbeh bol vypísaný 4. decembra 1931, po ktorom nasledoval užší súbeh. Zvíťazil návrh akademických sochárov Ihriského a Pospíšila."
Koncepcia pomníka, ktorú vytvoril Vojtech Ihriský a Jozef Pospíšil v spolupráci s architektom Júliusom Lehockým sa však od jeho konečnej podoby líšila. Pôvodne mali za sochou básnika v nadživotnej veľkosti stáť na polkruhovom pôdoryse kamenné stĺpy a tie mali niesť kamenný architráv s textom z Hviezdoslavovej básne. Namiesto nich za sochou vysadili rad tují.
Iný bol aj použitý materiál. Hviezdoslav mal byť z bieleho talianskeho mramoru, ale sochu odliali z bronzu. Ohlasovaná zmena zaujala verejnosť už pri skúšobnom postavení modelu v auguste 1937. Slovenský juh 13. augusta 1937 napísal., že od talianskeho mramoru sa ustúpilo pre "pre sankcie počas taliansko-habešskej vojny", a že je to na úkor pomníka. Ešte väčšmi sa nad bronzom rozhorčoval redaktor revue Slovenské pohľady Koloman K. Geraldini: "Zvykli sme na bronzové sochy politikov, vojvodcov, robotníkov padlých pri práci, atď (ak sa hodia k okoliu), ale čo má s týmto básnik Hviezdoslav, ktorý pre nás značí bytosť čisto duchovnú, tomu nerozumieme! Vzhľadom na osobnosť básnika Hviezdoslava je teda biely mramor jedine prípustný, o tom nemusí byť sporu.... Že by tu hrali rolu financie, o tom pri prvom pomníku Hviezdoslavovi (v 18. roku našej samostatnosti!) nemôže byť ani reči a bol by to priam kultúrny škandál, keby sme mali vzhľadom na financie odkrágľovať len tak hala-bala sochu muža, ktorý nám prerazil okno do sveta ešte za poroby."
Škandál-neškandál, popri politikoch, vojvodcoch a robotníkoch si Slováci zvykli aj na bronzového Hviezdoslava.
Od päťdesiatych rokov sa poetovi ťažšie načúva, čo hrajú v divadle, pretože pomník posunuli ďalej od divadla, smerom do stredu námestia. Neskôr pred ním vybudovali betónovú nádrž podkovitého tvaru s fontánovými tryskami.
Básnikovi už dlho nerobia spoločnosť zelené tuje. Nedávno mu z každej strany pristavali stĺpiky s veršami. Nie je to však pokus o návrat k pôvodnej koncepcii pomníka. O skutočnom zámere tohto doplnku sa veľa diskutovalo, a padla kritika, že stĺpiky nie sú dotvorením pomníka, ale iba ďalšou zábranou v prístupe na pešiu zónu a k už aj tak oplotenému americkému veľvyslanectvu. Po sedemdesiatich rokoch sa v slovenských médiách v súvislosti s Hviezdoslavovým pomníkom opäť ocitlo slovo škandál.
Vydané: 2015-01-15
Aktualizované: 2015-01-15
Kategórie: - Pamätihodnosti