Mušľový výlet v dunajských ramenách - stretnutie s rybárikom

Príroda je mocná (a možno najmocnejšia) čarodejka, a môže pripraviť kadejaké prekvapenia. Presvedčili sme sa o tom, keď sme sa v tropickú septembrovú sobotu 2008 vplavili do dunajských ramien v ich novej, pre nás dosiaľ neznámej "konštelácii". Tú spôsobil pomerne nízky stav hladiny Dunaja. Už po príchode k Gabčíkovskej čárde sme si všimli, že voda rieky je nezvyčajne priehľadná. Obvykle sme navyknutí na sivobielu kávu, teraz mal Dunaj jadranský šmrnc, čo spôsobil práve nízky stav vody. Na našej obľúbenej pláži pod prvou prehrádzkou v Gabčíkovskom ramene sme namiesto príjemného štrku cítili pod nohami ostré mušličky. Vysvetľujem si to tak, že mušle, veľké ako nechty na palci, boli predtým schované v hlbšej vode, a tak sme po nich predtým nešliapali, pretože v miestach , kde okupujú dno, sme už plávali. To je jedna možnosť. Druhá je taká, že mušle sú v ofenzíve a okupujú dno aj v miestach, kde predtým neboli. Dlho som ich cítil na chodidlách. Ale to bolo iba mušľové prelúdium.

Ďalšie stretnutie s mušličkami nás čakalo na prehrádzke, na ktorej sa zachytil obrovský kmeň spadnutého dunajského velikána. Vlny ho asi vyobracali, a tak sa mušle, ktoré sa zabývali na jeho podvodnej časti, dostali nad hladinu. Zrejme nemajú potrebnú inteligenciu, aby sa spustili do podvodnej časti svojho hostiteľa, a preto zahynuli. Možno sa medzi nimi našla taká, ktorá kmeň opustila a založila nový druh životaschopnejších dunajských mušlí. Im by mala patriť budúcnosť - ako to už v evolúcii býva.

Ale ani toto mušľové stretnutie nebolo posledné. Plavili sme sa ďalej, a keďže bol nízky stav vody a voda nádherne priehľadná, dostali sme sa na miesto, kde sme mohli sledovať ílovité dno, v ktorom sme podobne, ako na morskom dne, mohli sledovať čiarovité stopy. Keď sme ich sledovali pozornejšie, videli sme na konci krivolakých čiar veľké mušle, oproti ktorým tie, ktoré sme našli dovtedy, boli len drobčekmi. Tieto mušle boli veľké ako dlaň. Na dunajských plážach sme už videli viaceré prázdne mušle, ale tieto boli omnoho väčšie.

Ktovie, aké ďalšie prekvapenia pre nás skrývajú dunajské ramená. Rodinka labutí nimi asi nie je. Môžeme ich predsa stretnúť aj v bratislavskej Petržalke. Ale ďalšie prekvapenie sa predsa konalo.

V závere výpravy sme zabočili do málo známej dunajskej lagúny, ktorá vedie k ešte menej známemu pavúčiemu tunelu. Sedeli sme na štrkovitom briežku, ktorý by za vyššieho stavu vody bol schovaný pod hladinou. Vtedy nad nami prefrčal párik "dunajských papagájov" – vtáčikov, ktorých chrbátik, alebo chvostík(?) žiaril oceľovo-tyrkysovou farbou. Tá farba bola očarujúca. A čo nás potešilo, stretli sme sa s nimi aj pri plavbe dolu Dunajom.

Dva roky sme chodili do dunajských ramien, kým nás rybárik, ako sa tento vtáčik volá, poctil svojou prítomnosťou. Asi je to tak, že všetko si musí človek v živote zaslúžiť, skonštatoval som pôvodne na záver tohto článku o stretnutí s rybárikom. Ale vysvetlenie je aj prozaickejšie – rybárik sa živí tak, že loví malé rybky, ktoré plávajú pod hladinou. Aby ich lovil, musí ich vidieť. Voda musí byť priezračná. Taká bola začiatkom septembra 2008. Keď sme sa začiatkom mája 2009 znova vplavili do lagúny pri pavúčom tuneli, voda už natoľko priehľadná nebola. Aj keď rybky plávajúce tesne pod hladinou sa dali uzrieť. Ale rybárika sme tu už nevideli. A jeho fotografiu sme si museli požičať z webu rakúskeho národného parku Dunajských luhov - Donau Auen.