Sochár Robert Kühmayer a Bratislava

Miesto: Galéria mesta Bratislavy, Mirbachov palác
Dátum: 27.09.2007 - 25.11.2007

Život a dielo Roberta Kühmayera

Výstava Sochár Robert Kühmayer a Bratislava je v poradí už štvrtou, po výstavách Viktora Tilgnera, Jána Fadrusza a Alojza Rigeleho, monografickou prezentáciou venovanou osobnostiam sochárstva konca 19. a prvej polovice 20. storočia na pôde Galérie mesta Bratislavy. Hlavným podnetom na usporiadanie výstavy boli zmienky o sochárovi, ktoré sa objavili v roku 2006 pri realizácii projektu Bratislavský umelecký spolok 1885 – 1945. Galéria mesta Bratislavy získala v roku 1961 Kühmayerovu sochársku pozostalosť, ktorá doteraz nebola odborne spracovaná.

O živote Roberta Kühmayera, žiaľ, nie je veľa informácií. Narodil sa 1. novembra 1883 v Bratislave. O ranom detstve Roberta nemáme takmer žiadne overené údaje. Ako 16-ročný odišiel pracovať do sochárskej dielne Josefa Valentina Kassina (1856 – 1931) vo Viedni. Po piatich rokoch, v roku 1904, sa vrátil do Bratislavy. Vďaka štipendiu, ktoré získal od mesta, študoval v rokoch 1907 – 1910 na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, v ateliéri bratislavského rodáka Bélu Radnaiho (Rauscha). V snahe zdokonaliť svoje doterajšie vedomosti sa rozhodol stráviť dva roky (1911 – 1912) v umeleckom centre Európy, v Paríži. Nastúpil na súkromnú akadémiu Julian a stal sa žiakom profesora Raoula Verleta.

Po parížskom pobyte sa v roku 1912 vrátil do rodného mesta, kde žil a tvoril až do roku 1945, keď emigroval do Viedne. V Bratislave sa Kühmayer zapájal do kultúrneho diania. Od roku 1913 až do roku 1939 bol členom Bratislavského umeleckého spolku (Pressburger Kunstverein, Pozsonyi Képzőművészeti Egyesület), a zúčastňoval sa na spolkových výstavách.

Robert Kühmayer sa vo všeobecnosti spomína ako skromný, dokonca až príliš skromný umelec. Ako dobrý človek s "veľkým srdcom", ktorý mal veľmi rád deti. Jediné vlastné mu však zomrelo... Jeho životná púť sa skončila v marci 1972 vo Viedni, vo veku 89 rokov. Sochárska tvorba Roberta Kühmayera súvisela predovšetkým s bratislavským kultúrnym prostredím. Jeho súčasníkmi boli Alojz Rigele (1879 – 1940) a Jozef Arpád Murman (1889 – 1944). Ich odborné štúdium a umelecké začiatky sa viažu k obdobiu monarchie. Zrelá fáza spadá približne do obdobia prvej Československej republiky. Okrem toho ich spájala aj príslušnosť k Bratislavskému umeleckému spolku. K najstarším zachovaným Kühmayerovým prácam, ktoré vytvoril ešte počas pobytu vo viedenskej sochárskej dielni J. Kassina či krátko po ňom, patrí Portrét Edmunda Mergla z roku 1904. Vychádza v ňom z tilgnerovských výtvarných princípov.

Je pozoruhodné, že práce, ktoré vytvoril ako študent Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti, nesú pečať vyhraneného výtvarného názoru a poukazujú na jemný umelecký cit a tvorivý potenciál. V roku 1907 vytvoril svoju prvú monumentálnu prácu – reliéf Nechajte maličkých ku mne prísť, v roku 1909 kompozíciu Vianoce v lese, po roku 1908 bronzový reliéfny náhrobok Elsy Markowetz a v roku 1910 Portrét muža (Štúdia hlavy) a neobyčajne pôsobivé sochy v duchu secesného symbolizmu Viera (Smútiaca žena) a Mignon s harfeníkom. Všetky tieto diela majú v podstate spoločný výtvarný názor, prezentujúci vtedy aktuálnu secesnú líniu sochárstva.

Kühmayer je príkladom toho, že pobyt v Paríži, mekke moderného umenia 20. storočia, ešte nie je zárukou toho, že v umelcovej tvorbe sa prejaví vzťah k experimentom moderného sochárstva. Konzervatívne ovzdušie akadémie Julian, predchádzajúce školenie či jeho umelecké cítenie mu možno nedovolili prekročiť hranice oficiálne uznávaného vkusu. Aj keď v niektorých komorných sochách ženských aktov cítiť maillolovského ducha. Priamo z parížskeho pobytu sa zachovalo len jedno jediné dielo – Boj kentaura s Lapithom z roku 1911.

Keď sa po dvojročnom parížskom pobyte vrátil do rodného mesta, okamžite získal niekoľko verejných objednávok, z ktorých najznámejšia je Kačacia fontána z roku 1914. Okrem toho realizoval niekoľko náhrobkov z rokov 1913, 1917 a 1920, ktoré sú na Ondrejskom cintoríne. Za zmenených spoločensko-politických podmienok po roku 1918 Kühmayer zjavne stratil možnosť realizovať oficiálne sochárske úlohy. Ďalšie vyhotovené dielo na verejnú zákazku je až z roku 1933, a to socha Barlolámača pre Piešťany. V spoluautorstve s Alojzom Rigelem vytvoril ešte v roku 1942 komornú fontánu Dievča so srnkou. Poslednou známou monumentálnou Kühmayerovou prácou je reliéf Roľníčka (žnica) a Robotník z roku 1943.

Od dvadsiatych rokov mala v jeho tvorbe dominujúce postavenie komorná plastika. Portréty, ale najmä ženský akt, ktorý už natrvalo ostal stredobodom jeho tvorivého záujmu, či už v plne plastickej, alebo reliéfnej podobe. Priklonil sa tým k neexpresívnej línii sochárskeho prejavu. Pri ženských postavách volil väčšinou statický pokoj, vyrovnanosť (Kľačiaci akt ženy, Kúpajúca sa, obe z dvadsiatych rokov či Eva z roku 1936). Časom sa nevyhol stereotypu opakujúcich sa schém (Žena so zdvihnutými rukami, Ženský akt so zopätými rukami alebo Ženský akt s rukou nad ľavým prsom, všetky z tridsiatych rokov). Najmä v niektorých reliéfoch z obdobia okolo roku 1936 badáme zosilnenie lyrického akcentu a postupné zjednodušovanie foriem (Žena vchádzajúca do kúpeľa, Žena vychádzajúca z kúpeľa, Žena s jablkom – Eva či Kľačiaci ženský akt). Za zmienku stojí aj jedna zaujímavosť týkajúca sa technológie materiálu, s ktorým Kühmayer pracoval. V roku 1930, po štyroch rokoch práce, skúmania i nezdarov, vynašiel umelý kameň – kamennú hmotu, ktorá sa dala liať do formy rovnako dobre ako bronz. Kühmayer urobil v umelom kameni portrétne busty, ale aj rôzne reliéfy. Je paradoxom, že táto výstava je jeho prvou samostatnou prezentáciou v Bratislave, napriek tomu, že Robert Kühmayer zaujíma svoje pevné miesto v dejinách nielen bratislavského, ale aj slovenského sochárstva.

Želmíra Grajciarová, kurátorka výstavy