Leví manželia Ivana Krenčeya

I.K.: Najlepšie umiestnenie dosahujem v kategóriách kolekcie a tablá. Ide o podobné kategórie v tom zmysle, že obe sú založené na viacerých tematicky príbuzných fotografiách. Tabló je však jedna veľká fotografia s minimálne troma ďalšími zábermi, zatiaľ čo kolekciu tvoria zvyčajne 4 samostatné fotografie. Za svoj najväčší úspech považujem zisk zlatej medaily na 14. medzinárodnej súťaži kolekcií VÖAV Kollektionen-Circuit 2016, s cyklom fotografií levov nazvaným Ako manželia. Za úspech považujem aj zlatú medailu na rakúskych krajinských majstrovstvách Wiener Landesmeisterschaft 2013 a tiež bronzovú medailu v roku 2015.

Vo veľkých súťažiach sa dnes o ocenenie uchádzajú stovky fotografov a človek sa spočiatku teší aj z toho, keď sa v niektorej kategórii dostane do prvej stovky (veď predbehol päťsto či viac iných súťažiacich). V roku 2015 sa mi podarilo splniť kritériá na udelenie strieborného odznaku a titulu AVÖAV (artist - umelec rakúskeho fotografického zväzu), ktoré sa dávajú za mimoriadne fotografické výsledky, a tento rok dokonca aj na udelenie zlatého odznaku a čestný titul EVÖAV, ktoré zrejme dostanem na budúci rok. Okrem ma teší, že v marci získala moja fotografia Pelikán v súťaži časopisu ČS-Fotografie prvé miesto v kategórii Príroda.

V umeleckej fotografii, ktorá sa u nás obyčajne nazýva tvorivou fotografiou, sa úprava fotografií považuje za samozrejmosť. Táto postprodukcia umožňuje autorovi to, čo bolo oddávna možné maliarom: dať do obrazu len to, čo považuje za dôležité, resp. odstrániť z neho všetko rušivé a také, čo sa mu zdá zbytočné.

Spomínané fotografie sú vybraté zo stovák záberov, často s pozadím, ktoré by pozorovateľa znervózňovalo, alebo by narúšalo atmosféru. Fotograf potom musí zvolenú fotografiu upraviť (ak vie) do takej definitívnej podoby, aby jej emocionálny i racionálny účinok na diváka presne zodpovedal jeho predstave. V umeleckej fotografii je dovolené prakticky všetko, dokonca deformovať človeka, zviera alebo aj celý svet. Nie je to dovolené v dokumentárnej fotografii, ktorá musí veľmi prísne zobrazovať realitu a postprodukcia spočíva len v úprave expozície, kontrastu a pod.

Fotografujem štandardne fotoaparátmi Canon 5D MIII, ale už som si vyskúšal aj Nikony. Nosím so sebou vždy najmenej dva fotoaparáty s rôznymi objektívmi, aby som ich na mieste činu nemusel meniť: Prach s obľubou sadá na fotografické senzory a ich čistenie je potom nielen drahé, ale často aj málo úspešné. Najnovšie testujem aj 2 bezzrkadlové aparáty Fujifilm, ktoré snímajú mimoriadne ostro.

Začas som ešte ako sedemročný, keď som po starom otcovi zdedil Leicu a Rolleiflex, čo boli v tých časoch vysnívané stroje profesionálov. Starý otec Florian Masár bol v prvej polovici 20. storočia známym bratislavským umeleckým zámočníkom a kováčom a po ňom som asi zdedil lásku k fotografovaniu a k umeniu vôbec.
Po skončení prvej ľudovej som mal v letnom tábore príležitosť vyvolávať filmy a fotopapiere v ozajstnej fotokomore. A už ma to nikdy nepustilo. Ako 36-ročný so sa stal členom známeho bratislavského fotoklubu Roland, neskôr fotoklubu Ružinov. Koncom 80. rokov som na 20 rokov prestal fotografovať - najprv kvôli zrušeniu výstavy, keď mi nechceli povoliť fotografiu, ktorá by dnes obstála aj materskej škole... Bol na nej okrúhly, guľovitý luster, ktorý vyzeral trocha ako zadok. Pravdu povediac, vtedy som to tak zámerne aj vymyslel... Žiaľ, tú snímku už dnes nemám. Ale od fotografovania ma nadlho odstavila najmä alergia na fotochemikálie.

Ja som robil s farebnou fotografiou, kde sa pri vyvolávaní používali veľmi agresívne chemikálie. Napokon sa to so mnou skončilo tak, že už len keď som stretol kamaráta z fotoklubu, tak sa mi vyhadzovali vyrážky. Digitálnu éru vnímam ako prirodzený vývoj, analógové fotografovanie považujem dnes za stredovek, hoci mám viacero dobrých kamarátov, ktorí sa ho nevedia vzdať.

Kedysi som fotografoval väčšinou iba ľudí a tzv. street photography. Ale dnes má každý najmenej jeden fotoaparát i dobre fotografujúci mobil, takže fotografovanie cudzou osobou mnohí považujú za obťažovanie alebo dokonca za trestný čin. Preto sa väčšinou orientujem na zvieratá. Tie majú so mnou viac trpezlivosti ako niektoré modelky, ktoré mi občas pred objektívom zapózujú tiež. Okrem kategórie nature photography stále rád fotografujem aj street a hmyz či drobné zvieratá ako makro. Veľmi rád mám aj abstraktnú fotografiu.
Málo obľúbenými a povinnými cvikmi sú pre mňa fotografie architektúry a krajiny, ale prakticky vôbec už nerobím dokumentárnu fotografiu. Okrem zopár desiatok záberov pre časopis Pressburger Zeitung, s ktorým som donedávna intenzívne spolupracoval, som naposledy ešte v rokoch 1988 - 1991 nafotografoval čiernobiely cyklus RUINY STAREJ PETRŽALKY, ktorý by som ešte chcel vydať aspoň ako e-book.