O fernete z kánojky

Keď sme po splave v Gabčíkove vykladali na auto čln, stalo sa nevídané - vypadla z neho fľaša fernetu. Hľadeli sme na ňu ako na zjavenie. S tým člnom sme už boli na dvoch splavoch - štyrikrát sme ho vykladali na auto, obracali hore dnom a teraz toto. Fľaša bola asi dobre zaklesnutá vedľa vzduchovej nádrže v špici kánojky. Mal som predstavu, komu asi mohla patriť, predtým sme boli na jednom veselom splave, kde mohla ostať pozabudnutá, tak som si povedal, že objav čestne oznámim a poteším majiteľa. Došli sme domov, fľašu som dal do chladničky. Bolo už načatá, a tak ma to zlákalo ochutnať, čo sme to v člne tak dlho prevážali. Veď majiteľ si nevšimne, ak z máličko načatej fľaše ešte trocha ubudne. Fernet nebol zlý, ale ostal som svojmu predsavzatiu verný. Fľaša poputovala naspäť do chladničky.

Asi by som na druhý deň bol nález čestne ohlásil, ale kamarát, ktorý by mohol vystopovať majiteľa, práve odcestoval. Tak som fernet trošička ochutnal znova. Ale naozaj len máličko. Hovoril som si: Čo by som to bol za kamaráta, keď kamarátovi vypijem fernet? Čo by si o mne pomysleli?

Na ďalší deň ma fľaša znova lákala - veď si nemôžu pamätať, koľko tam toho fernetu presne bolo. A iste by mi dali odpiť ako nálezné. Tak som si znova dal kvapku.

Aj ďalší deň ma fernet znova lákal. Ked som o fľaši rozmýšľal, tak mi napadlo, že pri prevoze autom pokojne mohla vypadnúť z člna a rozbiť sa. Klamať? hovorím si. To teda nie. Čestne priznám, že mi fernet zachutil. Veď napokon, tým, že tú fľašu zabudli v člne, ohrozili mňa aj moje auto, ba aj cestnú premávku. Môžu byť radi, že im nevynadám. Nieto ešte dostať nazad fľašu fernetu. Tak som si z fľaše znova odpil.

Na druhý deň ma ale hrýzlo svedomie. Fernet mi stále chutil, a čo sa týka obsahu fľaše, ten viditeľne ubúdal. Zaumienil som si, že porozprávam kamarátovi, ako to bolo s tou fľašou, a ak sa nájde majiteľ, tak mu kúpim novú fľašu, a aby to bolo fér, trocha z nej spolu odpijeme. Iste bude súhlasiť.

Keď som sa napokon stretol s kamarátom, bolo to v takom zhone, že o fernetovej záležitosti nebol čas hovoriť. Čestne priznám, mlčal som nej aj preto, lebo vo mne začal hlodať červík pochybnosti, či tých majiteľov, ktorí sa prihlásia k fľaši, nebude priveľa. Okrem toho, etiketa na fľaši z člna bola dosť ošúchaná. Ktovie odkedy tam fľaša bola zašprajcovaná, a ktovie, či sa na ňu neulakomí nepravý majiteľ? Keby som na lodenici vyvesil oznam "V kánojke sa našla fľaša fernetu. Komu patrí, nech sa prihlási," iste by sa mnohí prihlásili len preto, aby videli toho ksichta, čo takto dobrovoľne vracia nájdený poklad. Takto uvažujúc som dopil posledné zvyšky fernetu. Kedže si však nie som naistom, či som sa zachoval čestne, píšem tieto riadky o tom, ako príťažlivosť fernetu prekonala pekné predsavzatia. (Asi sa tak v histórii nestalo prvýkrát.) Nehláste sa, prosím, všetci. Radšej si vždy dobre prezrite čln. Možno aj vy budete musieť riešiť podobnú fľaškovú dilemu. Pravdepodobnosť je možno vyššia, ako pravdepodobnosť úspešnej výhry v lotte. Veď na vode býva veselo.