V poslednom čase sa rozšírili okolo nás reči o akejsi pozitívnej slovanskej vzájomnosti. Vzhľadom na naše historické skúsenosti je to prinajmenšom odvážne a svedčí to o absencii historickej pamäti. Stačí si spomenúť na Československo v roku 1948 a začiatkom rokov 50tych, keď sovietski poradcovia exportovali do Československa svoj model socializmu a následne aj "špagátové" politické procesy. Alebo o dve desaťročia neskôr, keď Sovietsky zväz pošliapal politickú nezávislosť Československa, ktorého vtedajšie komunistické vedenie už prestalo poslúchať sovietskych poradcov.
Zdalo by sa, že politická slovanská vzájomnosť bola v roku 1968 z pohľadu českého a slovenského národa definitívne pochovaná. Napokon rok 1989 bolo tiež aj o tom - o vymanení sa z objatia veľkého ruského brata. Ukrajina sa o to tiež pokúša a ruský Putinov režim dnes útočí na jej štátnosť.
Ak dnes niekto po tých historických i súčasných skúsenostiach ruských susedov exhumuje slovanskú vzájomnosť, nemôže to myslieť úprimne, ide mu o nekalý politický profit, či je to putinský agent. Alebo, pripusťme, nemá žiadnu historickú pamäť...
Treba však priznať, že nejaká vzájomnosť tu je, ale je celkom iná, než tvrdia jej exhumátori. Odpoveď nachádzame u takých ruských intelektuálov v exile, akým je spisovateľ - historik Boris Akunin. Je to vzájomnosť medzi súčasným ruským režimom a hitlerovským režimom, súčasnou režimu loajálnou ruskou populáciou a nemeckou populáciou v časoch nástupu Hitlera.
Paralela vzájomnosti podľa Borisa Akunina
Väčšina v Nemecku:
1932 - začiatok 1933: Ach, stále ten Hitler. Nám je to jedno, nezaujímame sa o politiku.
1933 - 1935: Ľuďom sa žije lepšie, dostali prácu, rastú výplaty, kto by bol nespokojný.
1936 - 1938: Napokon sa krajina pozviechala z kolien, prinavrátili sme jej autoritu vo svete, sme superveľmoc, Hitler je silný a Rakúsko i Sudety vždy boli naše.
1939 - 1941: Chcú nás prepadnúť, vyhrážajú sa a klamú nám, aj doma máme plno nepriateľov, no Nemecko je na prvom mieste, prinútili nás viesť vojnu, budeme v Moskve za 3 mesiace.
1942 - 1945: Vojna je zložitá, nehodí sa kritizovať vodcu, nemožno si želať našu porážku, to robia len zradcovia, Hitler vie, čo robí, musíme sa zomknúť.
1946: Ach, aká hrôza, katastrofa, krajina je zničená, odkiaľ sme to mali vedieť, o politiku sme sa nestarali, sme jednoduchí ľudia.
Väčšina v Rusku:
1999 - začiatok 2000: Ach, stále ten Putin. Nám je to jedno, nezaujímame sa o politiku.
2000 - 2012: Ľuďom sa žije lepšie, dostali prácu, rastú výplaty, kto by bol nespokojný.
2013 - 2020: Napokon sa krajina pozviechala z kolien, prinavrátili sme jej autoritu vo svete, sme superveľmoc, Putin je silný a Krym i Donbas vždy boli naše.
2021 - začiatok 2022: Chcú nás prepadnúť, vyhrážajú sa a klamú nám, aj doma máme plno nepriateľov, no Rusko zvíťazí, prinútili nás viesť vojnu, budeme v Kyjeve za 3 dni.
2022 - ... : Vojna je zložitá, nehodí sa kritizovať vodcu, nemožno si želať našu porážku, to robia len zradcovia, Putin vie, čo robí, musíme sa zomknúť.
Ako píše k tejto historickej retrospektíve Boris Akunin, ľudia v Rusku, "ktorí stihli zopakovať päť zo šiestich etáp, z nejakých dôvodov veria, že šiestu nebudú opakovať."
Historická paralela a skutočnosť
Historická paralela tu je, ale v súčasnosti - na jar 2024 - nie je isté, že Putin skončí tak ako Hitler. Ukrajina krváca a Rusko krváca tiež, ale Rusko má viac delových nábojov v podobe ľudských zdrojov a aktuálne aj viac ozajstných delových nábojov. Pomoc Západu pre Ukrajinu nie je stopercentne istá. Nemožno vylúčiť aj situáciu, že rusko-ukrajinský konflikt zamrzne na nejakej demarkačnej línii a Putin sa v Rusku zabarikáduje podobne ako dynastia Kim Ir-sena v Severnej Kórei.
Scenárov možného vývoja je viac. Najhorší predstavuje jadrová vojna Ruska so Západom.
Vlado Bibel
V poslednom čase sa rozšírili okolo nás reči o akejsi pozitívnej slovanskej vzájomnosti. Vzhľadom na historické skúsenosti je to prinajmenšom odvážne.
