O fašiangovom i nefašiangovom kulinárstve a našej otvorenosti

Fašiangy sú tento rok iné ako počas predošlých rokov. Spôsobuje to požiadavka obmedzenia sociálnych kontaktov kvôli koronavírusovej pandémii. Čo iné nám ostáva, ako uchýliť sa k súkromnému hodovaniu? Tým sa dá dodržať tradícia fašiangov - pretože tie boli popri karnevalových radostiach aj obdobím hodovania pred nastávajúcim pôstom. Dal som si tú námahu a preštudoval som si niekoľko etnografických článkov venovaných obvyklým fašiangovým jedlám a zistil som, že tradície ľudového hodovania nie sú veľmi v súlade so zdravou výživou - tak ako je dnes prezentovaná dietológmi. Beztak už máme na tieto fašiangy kvôli koronavírusovej uzávere - a smutným číslach o obetiach Covidu - skazenú náladu a ja akoby som vám týmito riadkami chcel náladu skaziť ešte viac, keď do toho pletiem zdravú výživu. Takže - súkromné hodovanie - áno aj nie. Ide o to zachovať zdravú mieru. Táto úvaha na úvod je len odbočkou od toho, o čom chcem písať - a to je jazyková rôznorodosť názvov fašiangových pochúťok naprieč Slovenskom.

Typickou fašiangovou pochúťkou sú na masti pražené sladké šišky z kysnutého cesta. Vyprážali sa v celej strednej Európe. Literatúra zaznamenáva viacero názvov šišiek - na východe Slovenska pomenovanie šišky alternujú kreple. Okrem toho bola na južnom a strednom Slovensku rošírena alternatíva pampúchy. Zrejme z českého prostredia na západné Slovensko prenikala štvrtá hlavná varianta - koblihy. Koblihy však bývajú plnené džemom, a tak môžeme iba špekulovať, či kobliški, ktoré však poznali aj na krajnom výhode Slovenska, boli plnené, alebo nie.

Všetky tieto štyri hlavné pomenovania mali rôzne regionálne podoby, napr. pampúški, krample, graple. Lokálne pomenovania boli dosť rôznorodé - niekde sa objavovali aj ďalšie varianty - vypražanki, buchti na masti, škvarené haluški, kotúče.

V niektorých regiónoch sa pre šišky objavuje aj označenie fánky, ktoré však aj s jeho alternatívou čeregy býva na väčšine územia používané pre ploché na masti pražené pečivo ale z nekysnutého cesta. Fánky, alebo čeregy sú ďalšou hlavnou fašiangovou sladkosťou - údajne je to starší variant šišiek. A tiež majú mnoho iných podôb - triesky, mrváky, chrapne, harovce...

Fašiangy boli podľa etnografov obžierkovými dňami - a nehodovalo sa len so šiškami a fánkami, ale baštili sa najmä mäsité jedlá - počas fašiangov vrcholili zabíjačky. Teda ďalší čierny bod pre zdravú výživu, ktorý sme zdedili od našich predkov...

Za zvláštny druh folklóru, ale teraz skôr mimofašiangového, môžeme považovať aj príchod amerických donutov na naše územie. Pôvodne sa v anglosaskom svete volali doughnut - čiže doslova orech z cesta. Američania si ich postupne zjednodušili na donut, čo sa vyslovuje približne ako "dónat". Tieto americké šišky prenikli do našich hypermarketov - niektorí z "jazykovo vyškolených" marketingárov ich zrejme začali prepisovať mechanicky ako donuty. Kedže sa vyznačujú rôznymi pestrofarebnými posýpkami, ktoré neboli natoľko typické pre naše klasické šišky, možno očakávať, že slovenčina ich prijme na svoju dobroprajnú hruď a raz budeme mať v slovníku slovenského jazyka aj donuty. Zatiaľ tam nie sú, ale nevidím silu, ktorá by marketingový folklór naštartovaný globalizmom zastavila. Veď je to celkom šik mať rozkošnú cukráreň s názvom La Donuteria. A napokon nie je to nič nové pod slnkom - kreple sme kedysi prevzali z pôvodne nemeckého Krapfen a fánky zasa z nemeckého Phannen - aj keď medzi tým možno ešte bola medzizastávka týchto slov v maďarčine. Zdá sa, že slovenčina je otvorený jazyk. Máme otvorenú ekonomiku, tak prečo nie aj jazyk. Ešte k tomu pridať otvorené hlavy...

Treba k tomu ešte dodať, že donuty sa v našej jazykovej praxi uchytili ako označenie šiškových kotúčikov, ktoré majú v strede otvor. A zdá sa, že označenie šišky sa používa pre cukrovinky, ktoré v strede nemajú otvor. Takže svojím spôsobom sa jazyk rozvíja, obohacuje. Vďaka importu zo zahraničia pribudlo s donutmi nové rozdielové označenie šišiek.