Hohe Wand: Neue Schillerkante na veži Weningerturm

"Nie je to pohodová cesta a nehodí sa pre halových lezcov," napísal autor horolezeckých sprievodcov a ciest Thomas Behm o šestkovej 138-metrovej ceste Neue Schillerkante na veži Weningerturm v lezeckej oblasti Hohe Wand v Rakúsku. Cesta bola vytvorená v roku 1967 a Andi Baumgartner ju zrenovoval a odistil po vyše polstoročí v roku 2018. T. Behm ju ďalej charakterizuje ako "hodnotnú lezeckú túru s trocha alpským charakterom". Do piatich dĺžok si vraj máme vziať laná dvojičky. Zároveň je však podľa hodnotení v sprievodcoch cesta výborne odistená. Ako bonus sprievodcovia uvádzajú možnosť zrýchliť zostup z veže pomocou predpripravených zlaňákov a dvomi 45-metrovými zlaneniami sa spustiť do lesnej strminy pod západnou stenou veže.

Cestu sme druhého mája 2025 vyskúšali a pokiaľ ide o kvalitu istenia, súhlasíme. No ten zlaňovací "bonus", ktorý sme si tiež vyskúšali, by sme si spätne radšej odpustili.

Sprievodca na Bergsteigen.com cestu hodnotí za 6+/6. T. Behm je trocha miernejší v hodnotení a uvádza, že aj pri hákovaní je to päťka. (5 obl.), ale zároveň pripojil spomínanú poznámku o hodnotnej túre.

Už v prvej dĺžke za 5 sa treba rozliezť. Druhá a tretia dĺžka sú pohodovejšie štvorky. Aj keď v tej druhej štvorke je taká kuriozita - borhák je schovaný za vytláčajúcim, priam previsovým miestom a to nebýva v štvorkových úsekoch zvykom. Ale dá sa to zľahčiť ľahkým terénom zprava.

Štvrtá šestková dĺžka je v ceste najvychytenejšia - po krátkom stúpaní po malých chytoch nasleduje vzdušný prekrok za skalnú hranu a potom krátky výlez. Bratislavskí lezci, ktorí sa do cesty vydajú, by si mali toto miesto predtrénovať najprv na Sokolíkoch na Pajštúne. Treba ísť zadkom do vzduchu a hľadať niečo za rohom. Toto miesto je na Schillerkante ťažšie ako na pajštúnskych Sokolíkoch, ale tu je naozaj dokonalo odistené. Dokonca je tam aj jeden nit navyše, o ktorom T. Behm píše, že sa nemá používať, pretože lano potom drhne.

Mne osobne sa zdala byť ťažšia než tento traverz nasledujúca piata päťplusková dĺžka, v ktorej som bol rád, že mám lezky s tvrdými špičkami a môžem sa spoľahnúť, že ma udržia na malých stupíkoch. Ale spolulezec Boris v nej našiel aj dostatok chytov.

Táto posledná dĺžka má najprv ťažší 5+ úsek a potom nasleduje ľahšie lezenie, kde sa odporúča niečo založiť. To sme skúsili, ale bolo to len symbolické a napokon sa nám to ani nezdalo byť potrebné. Na danom mieste bola aj stará slučka.

Prvá aj posledná dĺžka majú po 30 metrov a po dolezení sa veľmi so spolulezcom nemusíte počuť. Je dobré si dohodnúť nejakú signalizáciu lanom, alebo mať iné spojenie.

Po doleze sme sa nechali zlákať alternatívou ponúkaného zlaňovania, ale nebol to dobrý nápad. Terén, ktorým sa zlaňuje, je členitý a boli sme veľmi radi, keď sa nám po prvom 45-metrom spuste podarilo stiahnuť laná. Druhý spust bol ešte rozorvanejší ako prvý, nenašli sme ani zlaňovací kruh a laná sme založili okolo stromu. Tento zlaňák bol menej exponovaný, a v ľahko leziteľnom teréne a to bolo šťastie, lebo lano sa napokon v nejakých 10 metroch nad nami zachytilo a dokonale obmotalo okolo halúziek stromu, takže sa nedalo stiahnuť. Bol som rád, keď som k nemu doliezol a odmotal ho.

Keďže sa nezachytil uzol spájajúci dvojičky, ale koniec lana, naučil som sa niečo nové - lano treba sťahovať podľa možnosti tak rýchlo, aby ho jeho koniec nestihol v páde predstihnúť, ináč sa môže ten napredujúci konček lana beznádejne zamotať okolo hrotov skál, či konárov stromov.

Ale aj s týmto poznatkom by som sa v budúcnosti v takom členitom teréne ako je na Weningerturm, zlaňovaniu s dvojičkami radšej vyhol. Celkom ma desí predstava, že by sme sa mali, najmä v prvom hornom zlaňáku, kde bola ťažká stena, šplhať s prusíkmi na miesto, kde je zachytené lano.

Viac o lezení na Hohe Wande.

Webkamery - Hohe Wand a Dolné Rakúsko.