Kalamárske otvorené úchopy

Skaly na Kalamárke mi trocha pripomínajú pieskovcové skalné mestá v Čechách, alebo v Nemecku. Nevyrovnajú sa im síce počtom vežičiek, ale majú iné veľké plus - nie sú z pomerne krehkého pieskovca, ale z andezitu - čiže zo sopečných vyvrelín. Na skalách neraz vidno, ako sa hornina ukladala vrstva po vrstve - podobne ako keď sa dnes stavajú pomocou mamutích 3D tlačiarní experimentálne domy. Na Kalamárke ide o experiment prírody, ktorý sa vydaril. Vydaril sa mimoriadne - nielen pre lezcov, ale aj pre všetkých obdivovateľov prírodných krás.

Krátko predtým, ako som navštívil Kalamárku, som objavil video rakúskeho lezeckého youtubera zvaného Mani the Monkey, ktorý vysvetľoval, aké dôležité je rozlišovať pri lezení úchopy - otvorené - polozavreté, zamknuté... Spomenul som si na to na Kalamárke aj vďaka Matúšovi, ktorý ma na skalách sprevádzal.

"Stačí, keď dlaň položíš na oblinu, nemusíš ju zovrieť a ono to drží", vravel Matúš.

Naozaj, kalamársky andezit je aj o tom, že vrstvy tejto sopečnej horniny sú neraz ukladané na seba v oblých vrstvách. Takže, keď hľadáte ostré chyty, do ktorých by ste radi zakvačili prsty, tak niekedy vyjdete naprázdno. Ale čoskoro istíte, že andezitové obliny držia dobre aj bez zovretia prstov do zamknutého, či polozavretého úchopu, čiže toho úchopu, ktorý nám, čo lezieme najčastejšie na vápenci, dáva najviac istoty.

Spomínané video Mani the Monkeyho je o tom, že úchopy treba striedať - kvôli vyššej výkonnosti, menšej stereotypnosti svalovej námahy. A tiež kvôli zdraviu lezcových rúk je lepšie uprednostňovať otvorené úchopy - na Kalamárke je na to príležitostí viac než na vápenci. Okrem toho sa mi zdá, že aj lezky držia na andezite lepšie ak na vápenci - to je ďalšie plus Kalamárky.

Lezecký sprievodca Vlada Lineka zaznamenáva na Kalamárke 649 ciest v piatich oblastiach: Horné skaly, Dolné skaly, Južné skaly, Boriakove skaly a Melichova skala a pár stránok je v sprievodcovi venovaných aj ľadopádom. Najviac ciest (320) sprievodca popisuje na Horných skalách a Dolných skalách (211), "najmagickejšou sú Boriakove skaly, špeciálnou atmosférou dýcha aj Melichova skala. Netreba zabudnúť ani na Južné skaly, kde je množstvo ľahkých a stredne ťažkých ciest," uvádza autorský komentár k sprievodcovi.

Linekov sprievodca vyšiel v roku 2020. Odvtedy pribudli na Kalamárke ďalšie cesty. Najnovšie, v júni 2023, sa o to zaslúžili nestarnúci borci z Geriatrického lezeckého klubu (GLK).

O Kalamárke som vždy čítal na rôznych klubových stránkach nadšené ohlasy po lezeckých zrazoch, podobne nadšené bývajú aj stránky venované súťažnému Kalamárkapu. Pripájam sa k týmto nadšeným ohlasom - na Kalamárke si zalezú aj rekreační lezci, aj lepší lezci, ktorí hľadajú náročnejšie cesty. Väčšina ciest je v tieni stromov, čo je výhoda Kalamárky pre horúce letné dni v porovnaní s viadĺžkovým andezitom na Hrádku. Na Hrádku sa mi zdalo, že andezit sa v horúcich letných dňoch omnoho viac rozpáli ako vápenec. (Ale aj na Hrádku je už nový sektor tienený stromami, kde sa dá horúčavach niečo podnikať.)

O Kalamárke sa všeobecne traduje, že prvé istenia tam bývajú vyššie než na iných skalách. Z desiatky ciest, čo som tam počas jednej návštevy stihol vyskúšať, som nemal pocit, že by tam boli "o držku" nástupy. Dolezy k prvému isteniu neboli tažké, aj keď niekedy bolo - napr. na klasickej Drevenej ceste - vysoko. Ale všetci sme nejakí - pre orientáciu v lezeckých možnostiach - moja výkonnosť je taká, že obvykle čisto ťahám šestky a ľahšie sedmičky. Ale na Kalamárke som si musel "bádavo" odsadnúť aj v prvých päťkách, do ktorých som naliezol. Na "andezitové" otvorené úchopy si treba najprv zvyknúť.

Viac o lezení na Kalamárke