Vraciam sa spätne po rokoch k tomuto nie najpríjemnejšiemu zážitku. Danú cestu som v tom čase mal už niekoľkokrát prelezenú, takže som ju poznal a poznal som aj jej nie práve najbezpečnejšie úseky. Že som uvažoval nad necvaknutím prvého istenia je pravda, ale nakoniec som sa rozhodol cvaknúť, aj vzhľadom na rozbitosť tohoto miesta ktoré ma čakalo.
Aby som ujasnil pohnútky ktoré ma viedli k dileme, či cvakať alebo necvakať prvé istenie, tak k tomu poznamenám, že v časoch keď som začínal liezť, boli prvé istenia v mnohých cestách tie, ktoré sú dnes ako druhé, takže som bol zvyknutý liezť cesty a zapínať prvé istenie až vyššie.
K samotnému výlomu - toto miesto sa preliezalo štýlom že skala ktorá so mnou vypadla, sa brala na bočák a tlačilo sa cez pravú nohu hore do dobrých chytov (dlhší to dočiahli aj bez toho). V ten deň bolo veterné počasie a skalu som samozrejme skúšal, či neduní, ale aj na fotách vidno, že puklina bola vyplnená zeminou, ktorá tlmila typický dunivý zvuk, ktorý vydáva nepevná skala. Takže som liezol ďalej, uvedeným spôsobom som skalu zaťažil a potom si len pamätám, ako som cítil, že skala sa odliepa aj so mnou, mrzko som niečo zahrešil. Otočilo ma čelom smerom od skaly a dole, a ako Jožo spomínal, čas sa spomalil a ja som rozmýšľal, že ak to Joža trafí, hádam ho to aj zabije, a ja sa mrzko zlámem, minimálne ruky, ale isto aj dačo inšie. Našťastie Jožo zareagoval ukážkovo duchaprítomne a zachránil sebe aj mne zdravie a sebe možno aj život. V lane som ostal visieť asi 1 - 1,5 metra nad zemou. Ako Jožo spomínal, potom som už len doliezol pre expres, previazal sa do borháku, spustil ma dole a išli sme ta het.
(Lezeckú príhodu popísal Janči. Fotky, žiaľ, neposlal, takže obrázok je iba ilustračný, prevzatý z rubriky
Lezenie s vášňou. Škoda, že všetky lezecké zážitky nemajú takýto šťastný koniec.)
