Predjarie na Tupej a na Popradskom plese

Keď sme v piatok večer 17. marca stúpali zo zastávky Popradské pleso nahor k horskému hotelu, najprv sa pošmykol Jano. V tme sa nedala rozoznať ľadová glazúra na asfaltke. O chvíľu som sa skydol aj ja. Našťastie to boli najdramatickejšie pošmyknutia sa počas nášho víkendového tatranského výletu.

Plánovali sme vyliezť Gálfyho pilierom na Tupú (2285 m). Ale keď sme v sobotu ráno vystúpali pod stenu, už v nej bola nalezená partia Poliakov. Napokon sme sa vybrali do žľabov napravo od piliera. Vystupovali sme v snehu za pomoci cepínov a mačiek. Až v hornej časti, kde sme narazili na kamenný výšvih, sme sa istili lanom, ale potrebovali sme ho iba v jednej 40-metrovej dĺžke. Nad ňou sme sa prestali istiť. V tejto dĺžke, kde sme preliezali skaly, bolo jedno miesto lezecky náročnejšie - asi trojkové. Najväčšie starosti nám počas postupu robili miesta, kde bol sypký sneh a v snahe zachytiť sa doň cepínmi, sme sa prepadávali až po skalu. Ale vždy napokon cepín alebo mačky zabrali a rýchlospust nadol sa nekonal.

Toto zimné lezenie malo jarný nádych - nielen preto, že 18. marec už patrí do meteorologickej jari (hoci horolezci sa radšej riadia kalendárovou jarou :-), ale aj kvôli plusovej jarnej teplote. Tá vylákala na Popradské pleso (1494 m) zástupy ľudí - mnohí si to zamierili až do sedla Ostrva (1966 m) a trocha som niektorým závidel, keď som videl, ako naľahko bez ruksakov si po svahu vykračujú. Výškový rozdiel medzi plesom a sedlom je 472 metrov.

Na Popradskom plese bol rušný víkend. Horský hotel bol nabitý najmä skialpinistami. V sobotu okolo nás lietali vrtuľníky - horská služba zasahovala v dolinách nad plesom dvakrát. Na miestami zľadovatelej ceste zo zastávky Popradské pleso zasahovala jedenkrát. Keď sme v nedeľu dopoludnia schádzali nadol, stretávali sme lyžiarov i bežcov, rodiny s deťmi i s kočíkmi, aj maďarských turistov s kuframi na kolečkách. Všetci sme sa občas svorne kĺzali na povrchu, ktorý v noci zamrzol a nestihol sa ešte v jarnej teplote roztopiť.