Hohe Wand: Na krásnom modrom vápenci

Na krásnom modrom vápenci sme sa ocitli v Dolnom Rakúsku v lezeckej oblasti Hohe Wand. Cesta, ktorá hrá modrou farbou, sa volá Hochempor Verschneidung, čo by sa dalo preložiť ako Vysoký strmý kút. Sprievoda na Bergsteigen.com o ňom píše, že je to najkrajší "verschneidung" na Hohe Wande. To bol dôvod, prečo sme sa tam vybrali.

Samotný Hochempor Verschneidung je vlastne len troj-štvordĺžková cesta, úvodný nástup do kúta a výlez nad kútom sú ľahšie a stredný kútový úsek sa vďaka štandu dá rozdeliť na dve dĺžky. Druhá vec je, že k ceste sa treba dostať. To znamená vyliezť jednou z ciest, ktoré končia v kotli zvanom Turnerbergsteiger Kessel, a v ňom potom choďákom traverzovať pod vybranú cestu. Obvykle ten, kto ten traverz v kotli ide prvýkrát, ostane naviazaný na lane, ten kto ho pozná, sa môže odviazať. Ak lano neťaháte po zemi, je to ohľaduplnejšie k lezcom, ktorí môžu byť v cestách pod vami, najmä po výleze z Betty tam je veľa šotoliny (a neskôr aj kamzíčích bobkov).

My sme pre výstup do kotla zvolili jednu z tých ľahších ciest - Betty (5+). Už som ju liezol v roku 2021. Teraz som tam na moje prekvapenie zistil, že tie dĺžky ciest, ktoré neťahám, si veľmi nepamätám. Tak to bolo s úvodnou dĺžkou Betty. V jednom mieste som si myslel, že som nadliezol vysoko nad štand, ale mýlil som, ešte som mal pokračovať ľahkým komínom. Zabudol som, že prvá dĺžka má dobrých 35 metrov.

Prvá nástupová dĺžka k začiatku samotného kúta Hochempor Verschneidung je za 3+ a má nejakých 15 metrov. Vážne lezenie začína až v stále strmšom kúte, pričom obe jeho dĺžky sú veľmi dobre odistené, takže, ak sa vám najmä druhá dĺžka ťažko polezie, pravdepodobne budete bojovať s nutkaním niečo háknuť. Dokopy ten kút môže byť vysoký približne 30 metrov, podľa topa na Bergsteigen.com len 20 metrov, ale to je nepresné. V tope je celý kút zakreslený ako jedna dĺžka, ale v strede je urobený štand s dvoma borhákmi, ktorý sme použili. Ďalší je hneď nad kútom.

Od začiatku mi bolo jasné, že keď je niečo lezecky "pekné", ako sa píše o tomto "verschneidungu", tak je to aj ťažké. V druhej dĺžke kúta som sa o tom znova presvedčil. Bola ťažšia a dala mi zabrať - na úvod i na záver som odsadal. Ako to už býva zvykom, 5+ na cestách z prvej polovice 20. storočia býva omnoho ťažšie, ako sú dnešné 5+. Cestu prvýkrát preliezli F. Stadler a E. Wenisch v roku 1932.

Samotný kút by sa dal vyliezť aj na jeden záťah, ale nám prišlo vhod, že sme sa mohli vystriedať. Na menšiu vzdialenosť sa lepšie istí, citlivejšie možno sledovať spolulezca. To si Mišo "užil", pretože natiahnutie tej druhej časti "verschneidungu" mi trvalo celú večnosť, a tak Mišo trocha na štande skrehol. (Mišo, prepáč.) Myslím si, že som bol pomalý aj preto, že som sa najmä na úvod viac tlačil do platne, kade vedie ťažšia cesta a prehliadal som možnosti kútového lezenia na rozpor. Ale tá špára v tom kúte je dosť často chytovatá len na končeky končekov prstov. Našťastie, viac zatečená bola len v dolnej časti.

Pri spracúvaní fotiek z výletu som si uvedomil, že ten vápenec, po ktorom sme liezli, hrá farbami. Nie je len šedý, či hrdzavo-žltý, ale je aj zaujímavo modrý. Hrá farbami ako skalné bralá niekde na Sahare. Zrejme je to nejaká reakcia miestneho hohewandského vápenca s dažďovou vodou?

To, že tam skala púta farebnosťou, nie je jej hlavný bonus. Tým pre lezcov je, že je nádherne pevná.

Viac o lezení na Hohe Wande.

Webkamery - Hohe Wand a Dolné Rakúsko.