Rok 2024 - chatu možno skôr zacítite, než ju uvidíte
Vo chvíli, keď som nad skalným úbočím zazrel svetlá Zbojníckej chaty, som zacítil aj pach ľudského obydlia. Alebo som chatu zacítil skôr, ako som ju uvidel? Teraz naisto neviem. Faktom je, že pach Zbojníckej chaty ma sprevádzal aj na druhý deň, keď som z nej po letnom daždi daždi schádzal dolu a zdalo sa mi, že pach sa tiahne až do polovice Veľkej Studenej doliny. Dúfam, že prudký lejak niečo z chaty nesplavoval dolu dolinou... To, že do roku 2024 nedokázali kompetentní odsmradiť sociálne zariadenia chaty, je škoda, pretože trojhodinová túra na chatu je ešte krajšia, než je výdatná, keď so sebou vlečiete nejaký lezecký matroš. Na chate som spal v turistickej - horolezeckej nocľahárni a smutné bolo, že ten pach sa dovnútra cez otvorené okná vkrádal aj v noci.
Aktuálny chatár Miki Knižka vraví vo videu na YouTube, že sníva o skultúrnení toaliet na Zbojníčke, držme mu v tom palce.
Zápach je jedinný negatívny zážitok, ktorý sa spája s mojou poslednou krátkou návštevou na Zbojníckej chate. Chata poskytuje dobré stravovacie služby a je výborným východiskovým bodom pre výlety na okolité vrcholy.
Anjel strážny nás na Javorák nepustil
S mojím spolulezcom Mirom sme pobavili našich oddielových kamarátov, keď sme večer v nocľahárni vysypali na podlahu hŕbu friendov, s ktorými sme chceli na druhý deň vyliezť ľahkú cestu Keleho mladšieho a Šunu ľavým rebrom na východný vrchol Javorového štítu. Tí, ktorí tam boli, tvrdili, že stačí omnoho menej než kompletná sada friendov a čokov, o ktorej som sa dočítal na internete. Ale friendy máme pekné, farebné, usúdili naši kamaráti... Ráno som potom ešte niečo z pripraveného materiálu vyhodil, aby sme neboli natoľko predimenzovaní. Horšie bolo, že Mira chytila v noci nejaká behačka. No boli sme celkom namotivovaní, tak sme nepočúvali hlas rozumu, že asi by v ten deň nemal ísť liezť.
Po žltej značkej je z chaty pod Javorový štít asi 40 minút chôdze, jeho široká juhozápadná stena je nádherná a čím bližšie sme sa k nej približovali, tým viac lezeckých línií sa v nej črtalo. Naše rebro zdiaľky vyzeralo strmo ako celá stena, ale keď sme po nepríjemnej sutine stúpali k pilieru, tak sa celkom priateľsky položil. Horšie bolo, že pod pilierom Mira chytili demobilizačné kŕče, a tak bolo jasné, že z lezenia v ten deň nič nebude. Akurát som si mohol obmrknúť prvú trojkovú dĺžku, v ktorej bolo zdola vidieť 2 borháky, čo mi pripomenulo slová kamarátov z chaty, že tam tak veľa zakladať netreba. Aké sú ďalšie dĺžky, to napíšem až nabudúce, keď tam naozaj polezieme.
Vo chvíľach, keď Miro stenal pod stenou Javorového štítu, sa nám zdalo, že ho načisto opustil anjel strážny, ale napokon sa ukázalo, že ten jeho anjel nie je úplný naničhodník. Keď sme znova zišli nazad k chate, začalo jemne mrholiť, tak ako uvádzali pôvodné predpovede (MeteoBlue a SHMÚ), ktoré som niekoľko dní pre výletom znova a znova študoval. Z nich mi vychádzalo, že krátko pred poludním má začať pršať. Preto som pôvodne navrhoval skorý ranný budíček. Ale všeobecná mienka kamarátov, ktorí čítali predpovede ináč ako ja, bola, že pršať nemá. Rád som im uveril, nepatrím medzi ranné vtáčatá a večerný výstup na chatu tiež neprial skorému vstávaniu. Našťastie, či žiaľ(?), akoby zasiahol Mirov anjel strážny, keď nás nepustil do steny. Pred jedenástou, keď by sme bez Mirových kŕčov nepochybne boli v stene, sme už boli nazad na chate a za oknami intenzívne lialo a ozvalo sa aj nejaké hrmenie. Lejak bol aj mimo pôvodných meteorologických očakávaní, lebo poďľa tých "mojich" predpovedí malo len mokvať, a nie liať.
Na záver treba povedať, že vyumývaná Veľká Studená dolina bola po daždi ešte utešenejšia ako pred ním, len škoda - (už sa opakujem), že ma pri zostupe nadol prenasledoval ten pach toaliet Zbojníckej chaty.
Na lezenie v Tatrách som mal len jeden deň. Snáď to nabudúce vyjde.
