Poctivá päťka v Höllentali, alebo poďakovanie pánom F. Gaisbauerovi a F. Jugovi

Cesta Gaisbauera a Juga (GJW) je stará už takmer 90 rokov. Všetka česť pánom lezcom, čo v roku 1934 pri vtedajšej lezeckej výzbroji a výstroji vymysleli túto 180 metrov dlhú líniu. Odvtedy je lezená veľmi často, asi aj preto, že je podľa ohodnotenia na Bergsteigen.com asi najľahšia v ľahko dostupnej stene Vordere Klobenwand. Má iba V. stupeň obtiažnosti UIAA. Možno niektorí lezci, ktorí do nej naliezajú, nevedia, že starým klasikám niekedy ostáva historické ohodnotenie z čias, keď boli stupnice náročnosti uzavreté a VI bola najťažšia a všetko iba trocha ľahšie bolo za päť (čiže rímska päťka). A keď sa stupnica UIAA v roku 1978 otvorila a pribudlo najprv ohodnotenie náročnosti VII, tak postupne vysvitalo, že niektoré cesty za päť, ktoré neboli najľahšie, ale ani najťažšie, by v rozšírenej stupnici už mohli byť za šesť, pretože niektoré niekdajšie mimoriadne ťažké šestky sú v skutočnosti už sedmičky, či osmičky atď...

Takže niektoré cesty sú z historických dôvodov, či kvôli tradícii, podhodnotené. V Rakúsku, nielen v Höllentali, ale napr. aj v oblasti Peilsteinu, je užitočné všimnúť si, kedy cesta vznikla. Takúto pozornosť si zaslúži aj GSW. Kedže to nie je mimoriadne ťažká cesta, k zmene jej ohodnotenia zatiaľ nedošlo a asi ani nedôjde, ale zaiste sú niektoré úseky tejto cesty také, že si v nich dobre zaleziete. Druhá, piata a šiesta dĺžka GJW sú naozaj pekné päťky - ako sa vraví "s poctivou klasou".

Prvá dĺžka cesty je šikmá rampa, v ktorej sme našli nalezených dvoch maďarských chalanov, ktorí nás prosili, či niekde pod cestou nevidíme walkie-talkie vysielačku, ktorá im spadla dolu. Márne však vyvolávali tou, čo im ostala v rukách, nebolo počuť žiadnu odozvu a ani sme nikde spadnutú vysielačku nevideli. Zato tú jednu osirelú, som potom počul znova, keď ju jej majiteľ v komíne v prvých dĺžkach nechtiac stlačil o skalu. Chlapci boli smutní, že sa chystajú tri dni liezť v Höllentali a hneď v prvý deň prišli o vysielačku. Nezačali však GJW úplne najhoršie, na jar tohto roku boli v ceste dve nehody, pričom v jednej sa poranil lezec, keď odvalil šuter práve v prvej pohodovej trojkovej dĺžke, kde oni prišli len o vysielačku.

Druhá dĺžka je komín, ktorý je podľa ohodnotenia zo sprievodcu na Bergsteigen.com kľúčikom cesty. Mladý maďarský lezec s ním zápasil dosť dlho. Aj mňa komín trocha vyškolil a pripomenul mi, že je lezený od roku 1934 - dvakrát mi v ňom ušla noha na často požívanom a následne vyšmýkanom vápenci. Tak som sa doň radšej na krátkom úseku zakliesnil - ale netvrdím, že sa nedá preliezť aj elegantnejšie. Boris, môj spolulezec, vravel, že sa mu to podarilo. V komíne sú pomerne nahusto tri prvé nity, pričom okolo toho tretieho je jedno z kľúčových miest cesty.

Podobne ako komín sú veľmi dobre odistené aj ďalšie ťažšie miesta cesty, ktoré topo z Bergsteigen.com označuje ako päťkové. Ale aktuálne topo na Bergsteigen.com nie je presné, cesta je omnoho lepšie odistená, než je uvedené v tomto nákrese. Toto staré prekonané topo odporúča zakladať a my sme cestu preliezli bez zakladania. Redšie odistené sú menej ťažké úseky - tretia a štvrtá dĺžka.

Po komíne v druhej dĺžke som si v ďalších dĺžkach cesty vyšmýkané miesta nevšimol. Asi to je tým, že úzky komín nedáva až toľko miest na výber stupu ako iné úseky. Ináč, v tom komíne je "bagáž" na chrbte naozaj na obtiaž.

Druhý štand cesty je urobený v rozšírení komína. V tretej dĺžke treba prekonať ešte jedno komínové miesto a potom je štvorkový dolez na štand, ktorý má cesta spoločný s paralelným Nix für Sudererom. Zapamätal som si tú dĺžku Suderera, ktorá nasleduje po tomto štande - je to veľmi vzdušný traverz, po ktorom nasleduje stále vzdušná široká špára. Aj GJW poskytuje v štvrtej dĺžke pekné lezenie. Zrejme preto, že je táto dĺžka ohodnotená len za IV., je vybavená menším počtom nitov. To je dĺžka, kde by možno niekto chcel niečo aj založiť.

Pre inšpiráciu - spoločný štand oboch ciest - Suderera i GJW pod ich 4. dĺžkou - umožňuje ich skombinovanie. Ale následné dĺžky sú pekné v oboch cestách. Takže - ťažká voľba.

Na začiatku piatej dĺžky GJW sme riešili, či postupovať ponúkajúcou sa špárou napravo, alebo ísť po lákavej línii borhákov doľava, ako je nakreslené v tope. Zavesené slučky v pravej špáre vyzerali varovne a Boris sa správne rozhodol, že treba ísť doľava.

Boris stále sníva o Paklenici a piata i následná šiesta dĺžka mu pripomenuli lezenie na chorvátskych skalkách.

Piata dĺžka sa začína nevýrazným pilierikom a postupne prechádza do mierneho vhĺbenia a končí sa štandom pod previsom, ktorý sa vzdušným traverzom oblieza doľava. Bolo mi potešením si tento oblez vyskúšať. V šiestej dĺžke po výleze z traverzu sa odporúča urobiť medzištand na strome, pretože lano vyberá dolu v traverze výraznú zákrutu a začína drhnúť. Od stromu je potom krátky dolez chytovatou platničkou na vrchol. A tam sa môžeme poďakovať pánom Gaisbauerovi a Jugovi za to, čo pre nás v roku 1934 vymysleli.

Popis cesty na Bergsteigen.com

Viac o lezení v Höllentali

Webkamery - Dolné Rakúsko