Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Prší na mlyn (poviedka)

Strašne pršalo. Pes menom Portas ležal schúlený pri mlyne. Občas zdvihol hlavu a smutne sa pozrel na hladinu Malého Dunaja, po ktorej tancovali dažďové kvapky.
,,Ach, prší, panebože, zasa prší,“ vyrušil ho opitým hlasom správca mlynu. Tackavým krokom vošiel dnu a vpustil tam aj psa.
,,Nie je vodníkom lepšie? Toto im nevadí.“
,,Je,“ odpovedal pes. ,,Ale na čo sa ty sťažuješ? Sem-tam povodíš turistov po mlyne, a potom ideš na pivo. Po mne ani pes neštekne.“
,,Včera ani dnes tu nikto nebol.“
Obaja, muž i pes sa nostalgicky dívali oknom na rieku. Dážď vytrvalo jazdil po hladine, bičoval bútľavé vŕby a veľké mlynské kolo.
Prišla noc. A potom ráno. Slnečné.
Pes vyskočil na muža polosediaceho-pololežiaceho na rozheganej stoličke. Správca mlynu sa otriasol, zívol a pretrel si oči.
,,Dnes bude na pivo.“
Vonku sa motkali prvé ranné vtáčatá. Bufetárka utierala stoly a dlhé lavice, ktoré ešte nestihli vyschnúť.
,,Zbytočná práca, Mariška,“ skríkol na ňu správca mlyna. ,,Slnko to vysuší,“ ukázal na guľu hore na oblohe, podobnú zatiaľ nevinnému bledožltému kuriatku, ktoré sa s blížiacim poludním premení na žeravé pekelné znamenie.
Na lúčke pred pohostinstvom, kde bolo verejné táborisko, zbieral Mariškin Jano smetie. Papieriky napichával na paličku s ostrým hrotom, ostatné hádzal do plastového vreca.
,,Zasa prídu, nasvinia a odídu,“ šomral. ,,Minule mi jedna ženská vynadala, že prečo tu nie sú sprchy. Tam máš sprchu, hovorím jej,“ a ukázal na rieku. ,,Čo chce za 30 korún.“
Jano sa zhováral sám so sebou.
,,To je fakt, čo chce za 30 korún,“ ozvalo sa z bútľavej vŕby.
,,Buď ticho,“ zahriakol hlas Jano. ,,Ešte si všetci budú myslieť, že hovorím do vŕby, a zatiaľ sa ty, vŕba (naštvane ukázal na strom), prihováraš mne.“
Správca so psom sa zatiaľ uvelebili v pohostinstve. Bola sobota. Šiesty deň hojnosti po piatich nehostinných.
Prichádzali výletníci.
Prvé okolo obeda dorazilo dvojkanoe. sedela v ňom veľmi chudá mladá žena a zápasnícky vyzerajúci chlapík. S fučaním vytiahli kanoe na breh.
,,Výborne, sme tu prví. Budeme mať najlepší flek,“ pochvaľoval si chlapík. Žena sa slastne zaškľabila, vykročila na lúku a zahrkotala pritom kosťami.
,,Fuj, smrť prišla,“ odpľul si správca mlynu, ktorý sa prebral z letnej letargie a s oživením si obzeral dvojicu. Portas zavyl.
,,Kde nič nie je, ani smrť neberie, tak čo sa bojíš. Haf.“
,,Nehovor haf. Je to smiešne, najmä, keď chceš byť taký múdry.“
Pár začal vykladať batožinu zabalenú v nepremokavých obaloch.
,Nieže tu po sebe necháte odpadky,“ namosúrene ich upozornila bútľavá vŕba. ,,Neznášam najmä plasty. Nerozkladajú sa. Sú horšie ako hrdzavé plechovice od paštét. A vôbec. Mali by ste jesť zdravé rastlinné tuky. Flora prospieva srdcu,“ zakrákorila vŕba.
,,Daj pokoj,“ namrzene odvrkol chlapík. ,,Neprišiel som sem počúvať prospešné rady. A vieš čo, dám si pauzu. Idem na pivo.“
Žena neprotestovala, len sa obrátila k vŕbe.
,,Načo mi vnucuješ rastlinné maslo, nevidíš, že som smrtka?“
,,To už hej, “ uznanlivo pokývala vŕba konármi, „Ale čo tu robíš s ním ?“
,,Nemôžem si vyhodiť z kopýtka? Veď je víkend.“
,,Dobre, dobre. Len prosím ťa, nechoď do vody. Sú tam ryby, o deťoch ani nehovoriac.“
Dorazili ďalší prišelci. Po súši i po vode. Lúka sa zastrakatila kockovanými dekami a frotírovými osuškami. Ženy sa natierali opaľovacími prípravkami a muži svorne zatĺkali do zeme stanové kolíky. V okamihu, keď pracovný ruch utíchol, zaplnili sa lavice pohostinstva. Jano s Mariškou mali čo robiť, aby všetkým rýchlo poroznášali pivá.
Aj správca mlynu bol zamestnaný. Prišli zvedaví turisti.
,,Ták, milostivá, zohnite hlavičku, aby ste sa neudreli na tráme,“ upozorňoval úslužne pri vstupe do mlyna a hneď spustil výklad o jeho histórii, technickom vybavení a majiteľoch. Až potom nasledoval zlatý klinec prehliadky.
Spustil mlynské kolo.
Správca si počas niekoľkých sezón, čo sprevádzal turistov, všimol, čo ľudí najviac fascinuje: Že mlyn naozaj ide.
Vždy sa opakovalo to isté. Turistov rozčuľovalo, keď pes Portas rušil výklad nevecnými poznámkami, hádali sa s obďaleč stojacou bútľavou vŕbou, ktorá mala nemiestne ekologické požiadavky, ale znova a znova ostali v nemom úžase, keď zarapotalo mlynské kolo.
S postupujúcim popoludním zaľahla na lúku dusnota. Aj pivári sa rozhodli ochladiť telo i zvonka a čľapkali sa v rieke. Smrtka by sa tiež rada namočila, ale vždy, keď sa čo-len pozrela k vode, vŕba výstražne zašušťala listami.
Partia vodákov nasadla na kanoe a vybrala sa hore prúdom hľadať drevo príhodné na večerný táborák.
,,Budú špekáčky, „spokojne vrčal Portas, keď sa opäť rozvaľoval pri správcovi v pohostinstve.
,,Mäsko, mäsko,“ opakovali jednohlasne smrtka s vŕbou - jedna omámene, druhá s odporom.
,,Raz mi podpália konáre,“striasol sa strom.
,,To by bolo naozaj predčasné, aj keď si už dosť stará,“ odborne skonštatovala vycivená smrtka.
,,Ale keď príde na to, vyschneš, a skončíš v plameňoch.“
Vŕba sa znova striasla a radšej zmĺkla, aby nepodnietila smrtku k ďalším pochmúrnym rečiam. Lenže tá ešte neskončila.
,,Nudím sa,“ povedala otrávene. Nebezpečne sa jej pritom zablýskalol vo vpadnutých očiach.
,,Idem si zahrať karty.“
Vstala z deky a čudesne sa prelamujúc v nepekných bokoch vykročila k pivárom.
Portas zakňučal a vtisol sa do temravy po rozložitou lavicou.
Smrtka si sadla k svojmu spoločníkovi, chvíľu mlčky sledovala rozbehnutý rozhovor a potom vytasila karty.
,,Kto si to so mnou rozdá?“
Karty už aj plieskali po stole.
Keď smrtka prehrala tretiu partičku, zatiahlo sa nebo. Zadul víchor. K lúke sa hnala smršť.
Ľudia vyskakovali z vody a pratali veci do stanov a do áut. Zablyslo sa.
,,Och, bože, ani ty mi nedopraješ!“ vykríkla smrť, keď ju divoký vzdušný vír uchytil z lavice a odnášal k šope, kde mal Jano motyky, hrable a kosu. Uchmatla ju a letela preč.
Správca s Portasom vbehli do mlyna a pozorovali, ako vietor kmáše stromy a dážď máča vodákov, ktorí uchránili svoje imanie pred vodou na rieke, ale na pevnine ich zradilo nebo.
Pršalo celú noc. Pršalo celý deň. Celý týždeň. Lúka osamela. Rieka zmútnela. Po prúde sa valili obrovské kusy dreva. Vŕba si lízala rany po nemilosrdnom vetre a čosi mrmlala.
Toho leta sa už nik neprišiel kúpať.

Ida Bibelová (Jelka, október - november 2002)

Viac informácií:

Ida Bibelová: Literárna tvorba

Jelka

Vydané: 2003-06-10
Aktualizované: 2003-06-10