Hľadanie Fiťfiriťa
Blízko pri Strednej by mala podľa sprievodcu byť cesta Fiťfiriť. Môj známy, lezec Paľo, raz, keď sme sa bavili o lezení na Hrádku, spomínal práve tento názov - Fiťfiriť. Možno spomínal viacero ciest, ale len tento názov sa mi zapísal do pamäti. Zdá sa mi byť zábavný a vďaka jeho rozkódovaniu nájdete v tomto článku aj jazykové okienko.
Tak sme začali pátrať po ceste Fiťfiriť - mala byť hneď vedľa. Na Hrádku sú vzorne pod cestami umiestnené tabuľky s názvami a obtiažnosťou ciest. Ale nápis Fiťfiriť sme tam, kde mal byť - v druhej ceste napravo od Strednej, nevedeli nájsť. (Pozn.: 16. júna 2022 sme už pod cestou našli krásnu farebnú tabuľku - podobne ako pod inými cestami.)
"Škoda, že tu nie je Paľo, poradil by nám." Naraz sa vľavo ozval hlas podobný Paľovmu - a naozaj ako božské zjavenie - bol to on, už naliezal do nejakej šestkovej cesty. Že sa mu chce z Bratislavy trepať až na Hrádok :-). Potvrdil, že Fiťfiriť je naozaj druhá cesta napravo od Strednej. Všetky cesty tam majú krásne tabuľky s názvami, len pod tou, ktorú sme hľadali, takáto tabuľka chýbala... Našli sme tam len starý nápis 5+. Pôvodne tam vraj bol červenou na skale napísaný aj názov, ale ten sme nejako neobjavili.
Kút - platne - "Tatry" - kút
Konečne padlo rozhodnutie a naliezol som do úvodného kúta - cesta má v sprievodcovi pre jednotlivé dĺžky hodnotenie 5-, 5+, 4. O chvíľu som okúsil tvrdosť hrádockého hodnotenia. Ak ste navyknutí na hodnotenia zo skaliek v okolí Bratislavy, či v Rakúskom Hohe Wande, tak v prípade Fiťfiriťa pokojne môžete ku každému hodnoteniu pridať pol, možno aj jeden stupeň. Navyše, istenia v ceste sú od seba viac vzdialené ako na pribratislavských skalkách.
Kedysi som s obľubou hlásal, že z komíno-kúta sa vypadnúť nedá. Teraz som bol rád, keď som vyliezol z úvodného kúta na platničku. V platniach sa cítim v poslednom čase komfortnejšie. Ale o chvíľu som si musel priznať, že ani platňa nie je vo Fiťfiriťovi zadarmo. Ale oboje, aj kút aj platňa, predstavovali pekné lezenie - ako to už býva, keď to nie je celkom zadarmo.
Doliezol som prvú dĺžku a začal som pripravovať štand. Moravskí lezci v susednej ceste, ktorí predtým liezli Fiťfiriťa, ale buď nevedeli ako sa cesta volá, alebo to nechceli prezradiť, na mňa volali, že to môžem celé doliezť, že 60-tka lano postačí až na koniec druhej dĺžky. Kedže sme si s Marekom chceli precvičiť viacdĺžkové lezenie, štand som predsa len urobil.
V druhej dĺžke krátko nad štandom je v platni kľúčik cesty. Dal by som tomu šestku - nebolo to zadarmo, ale nebol to ani ťažký boj. Platnička je tam nakrátko zvislá, ale nevytláča.
Predsa len tréning na Tatry
Keď môj spolulezec Marek doliezol ku stromu, kde je druhý štand a odkiaľ väčšina lezcov zlaňuje, pretože ako nám povedali naši lezeckí susedia Moraváci, "vyššie je to škaredé", tak sme začali riešiť, čo ďalej. Marek chcel pokračovať, a tak som zistil, že tréningu na Tatry sa nevyhnem. V tomto prípade to bol ľahký terén, začínal trojkovou stienkou pripomínajúcou rebrík. Po pár metroch bola erárna slučka, potom sa už postupovalo voľne v trojkovom teréne. Tam som založil ešte jednu slučku pri skalnom výstupku, na ktorý som sa potreboval vyšvihnúť. Potom som sa dostal na rampu so stromami. Tam som urobil ďalší štand.
Z trojdĺžky štvordĺžka
Takže to sme už mali uzavretú tretiu dĺžku, no vrchol cesty bol ešte vyššie. Potom sme trocha koketovali s odbočením doprava, ale bolo to tam pomerne "krehké". Napokon sme si všimli, že povyše naľavo je vyistený strmý kút, ktorý vyzeral pomerne priateľsky. Bolo to dokončenie Strednej - cesty, ktorá sa práve tu hore spája s Fiťfiriťom, čo sme ale vtedy ešte nevedeli. Do tejto dĺžky práve naliezala trojica moravských lezcov. Chalani s pieskárskym a vraj aj s tatranským "výcvikom", švihali a o chvíľu sme mali kút k dispozícii. Znova to ale bola tvrdšia klasa než štvorková uvádzaná v hrádockom sprievodcovi. Na jednom mieste som si nevedel poradiť ináč, len tak, že som zasekol ruku do špáry na žabu, čo v štvorkách nebýva zvykom. Ale "dobrý lezec" urobí aj zo štvorky sedmičku...
V hornej časti sa kútošpára zmenila na otvorený kút a niečo tam aj znelo trocha dunivo... Vyliezli sme až na vrcholovú hranu steny a boli sme radi - bez toho by sme nemali úplne pocit, že sme si oťukali hrádocké skaly.
Potom sa nám podarilo nájsť chodník - takmer feratku - s rebríkmi i oceľovými lanami, kadiaľ sme zbehli dole. Ešte bolo svetlo, takže napokon sme vrátili z Hrádku nevyfackaní.
My sme Fiťfiriťa liezli ako štvordĺžku. Kedže prvé dve dĺžky je so 60-metrovým lanom možné spojiť do jednej, dá sa to liezť ako trojdĺžka. Ak zachováme hodnotenie obtiažnosti podľa hrádockého sprievodcu - bolo by to 5+, 3, 4, čiže cca. 55, 15, 30 metrov. My sme išli variantu cca. 25, 20, 15, 30 metrov. Takto sme sa viac videli, počuli.
Jazykové okienko
Zavolal som autora cesty Doda Voveza mladšieho, odkiaľ vlastne vyhrabal ten názov, ktorý som si tak dobre zapamätal. Dodo mi pripomenul, čo sa mi malo hneď vybaviť, že fiťfiriť je riadne slovo - označuje bezvýznamného, ľahkovážneho človeka - to už citujem etymologický slovník slovenčiny. V slovníku som sa ďalej dozvedel, že pôvod toho slova je v maďarskom zvukomalebnom slove, ktoré vyjadruje hrkútanie prepelice. Ako citoslovce označujúce hrkútanie prepelice sa fiťfiriť používa aj na Slovensku. V maďarčine slovo označuje aj malé živé dievčatko, aj niekoho, kto sa veľmi - nepatrične - vytŕča. Aj v slovenčine sa jeho význam tiež posunul do mierne hanlivého, výsmešného významu. Až potom mi prišlo na um, že jedna z hrdiniek humoristického románu Zvonodrozdovo dostala v slovenskom preklade prezývku Fiťfiriťka...
Dodovi tento názov v roku 1988 spontánne napadol aj kvôli tomu, že mu zárez v dolnej časti cesty "pripomínal riťku". Takže, kto chce, môže brať tento článok ako pozvánku na riťku.
