Tatry na obrátku, alebo žula lepšia(?) ako andezit

Pôvodne som chcel v Tatrách vyliezť len tak na obrátku niečo ľahké, aby som sa postupne pomaličky zbližoval aj s tatranskou žulou. Večer som chcel dôjsť na Skalnatú chatu, ráno vybehnúť niečo krátke - napr. odistenú Spišskú cestu na Huncovský štít a šup do doliny a na vlak domov. A kedže Eva, s ktorou mal liezť Kosťa, mohla prísť na horolezeckú slezinu Grill&Climb až na poludnie, Kosťa ma potešil oznámením, že dovtedy so mnou polezie. Lenže Kosťa je rozbehnutý lezec, rozbehnutý natoľko, že zatiaľčo ja som sa na Skalnaté pleso viezol z Tatranskej Lomnice lanovkou, on to vybehol za čas len o málo dlhší ako jedna hodina. Rozbehnutý je aj na skalách a Spišská cesta na Huncovský sa mu zdala byť prikrátka. Vybral Puškášovu cestu cez pravé vhĺbenie na Kežmarák (4-5). Hneď mi bolo jasné, že môj rýchly tatranský obrátkový variant je týmto tatranským bigwallom ohrozený. Ale Kežmarák má lákal - aj keď som mal obavy, ako pomaly z neho budem schádzať. Ešte som to chcel s Kosťom uhrať na ľavého Puškáša, ktorý je odistený a teda mohol byť rýchlejší, ale Kosťa vyhlásil čosi v tom duchu, že odistené cesty sú v Tatrách pod jeho úroveň. A tak sme v piatok dopoludnia stáli pod vhĺbením, ktorým začína Puškášova cesta... Teda, skôr ako sme sa do pod vhĺbenia dostali, čakal nás celkom zaujímavy preskok zo snehového poľa na malého snehového trpaslíka a až potom prekrok na skalu. Pozrel som sa potom dolu do trhliny medzi skalou a snehovým polom a veru bola pekných pár metrov hlboká. Keby globálna klíma nelámala tepelné rekordy, povedal by som, že tu vzniká tatranský ľadovec :-)

Kosťa rýchlo vyštartoval po príjemných žulových oblinách. Občas niečo založil a tuším len raz použil nejaký osadený štand. Ostatné štandy zakladal, a keď som sa trocha zblížil s tatranskou žulou, skúsil som to tiež. Niekde po štvrtej dĺžke lana sme začali improvizovať a odbočili sme doprava do menej zatečenej línie. Tak sme sa zoznámili aj s cestou Pravým pilierom (4).

Nepostupovali sme pomaly, ale zakladanie a lezenie si pýtalo svoj čas, a keď sme sa dostali do horných pasáží Kežmaráku, kde prevažuje dvojkový terén, bolo mi jasné, že z dvojdňovej tatranskej obrátky nič nebude, a bude asi trojdňová, lebo popoludňajší rýchlik z Popradu mi ufujazdí.

Kosťa pri zostupe naštartoval druhú tatranskú rýchlosť a ja som sa za ním šuchtal seniorským tempom. Na chatu som sa vrátil až po deviatej, tak-tak, že som nemusel vytiahnuť čelovku.

Ale napriek tomu som Kosťovi veľmi povďačný. Dal mi príležitosť vyskúšať si tatranskú žulu - porovnať ju s andenzitom, ktorý som nedávno poznával na Kalamárke. Pravdu povediac, na žule sa mi liezlo asi príjemnejšie ako na andezite. Párkrát som narazil na nejaké ťažšie miesto - ale vždy som našiel nejaký šikovný stupík, na ktorom perfektne podržala lezečka, či lištu, kde sa dali založiť prsty. A vzrušenie z toho, že si v ťažšom mieste nemôžete odsadnúť, pretože nemáte do čoho, má tiež svoje čaro.

V najťažšom mieste jednej z dvoch dĺžok, ktoré som ťahal, sa mi podarilo zapnúť lano naopak - čiže, keď som išiel vyššie, ťahal som sa lanom dolu. Visel som na vytláčajúcom bloku zavesený za ruku a druhou som si pod sebou musel povypínať istenie, ktoré som si predtým založil. Kosťa sa mal na čom baviť. Ale žula aj ruka držali. A tak sa môžem tešiť na ďalšie tatranské "obrátky".