Najkrajší kopec v rakúskom pohorí Rax?

Preinerwand (1783m) je možno jeden z vizuálne najzaujímavejších kopcov v blízkych rakúskych Alpách v pohorí Rax. Prinajmenšom pri pohľade zo severozápadu, keď ho fotogenickým robí hladká homolovitá platňová vrchná časť nad dolným členitým pásmom skál. Označujú ju Preinerwandplatte a mohli by sme ju označiť ako západný vrchol Preinerwandu. Táto homoľa je zároveň vyčnievajúcou hranou náhornej plošiny Raxu, po ktorej sme si to ku kopcu došliapali. Na náhornú plošinu sme sa vyviezli lanovkou Raxseilbahn z Hirschwangu a za necelé dve hodiny sme pohodlne došli k cieľovému vrcholu. Odolali sme pokušeniu zlaniť si platňou do zvolenej cesty Direkte Preinerwandplatte, 5. Nemali sme veľa času, a kde je zlaňák, sme mohli iba tušiť. A navyše, chceli sme získať komplexnú informáciu o kopci.

Zišli sme pár metrov nadol po chodníku zvanom Holzknechtsteig a ja som zakrátko začal dostávať tú "komplexnú informáciu" o Preinerwande. Keď som pod stenou prechádzal cez skalný hrebienok, za ktorým bola sutina a nad ňou nástup do našej diretky, zakričal niekto zhora "Stein!" a hneď sa začala sypať spŕška skál. Keby som bol o 15 metrov ďalej, čo som aj mal byť, tak by som to bol schytal. Ešteže som výrazne zaostal za Mirom, keď som ho fotografoval.

Hovorí sa, že na Mont Blancu je jeden ruskoruletový žľab, cez ktorý každý musí prejsť a zhora tam padajú uvoľnené skaly. Toto miesto pod Preinerwandom sa mi ale zdalo byť bezpečnejšie. Nado mnou bola skalná klenba a povedal som si, že keď sa nalepím na stenu, tak sa po nej dostanem cez potenciálne ohrozený úsek k nástupu do diretky. O chvíľu som však získal ďalšie info do mozaiky komplexného poznávania Preinerwandu. Miro mi potom povedal, že sa mu zdiaľky zdalo, že som si našiel šikovný traverz. Tak to vyzeralo len z diaľky. Skala, po ktorej som traverzoval, bola trieštivá, pozostávala z lámavých šupiniek, ktoré som krok po kroku musel odkopávať a odlamovať rukami, aby som sa mal čoho chytiť a na čo stúpiť. Nebol som pri tom traverze vysoko, len nejaké dva-tri metre, ale bol som veľmi rád, keď som zliezol dolu do sutiny. Lezci už našťastie zhora žiaden kameňostroj nespustili, a tak sme mohli nastúpiť do diretky. Jedno ponaučenie som si z toho vzal - na nástupy netreba chodiť pod stenou, v ktorej už niekto lezie, ale treba sa od nej držať čo najďalej a približovať sa k začiatku cesty zdola, pokiaľ sa to dá, hoc aj cez nepríjemnú sutinu.

Trocha rozklepaný som došiel k Mirovi pod nástup do diretky a povedal som mu, nech radšej ide prvý, lebo ja si musím vydýchnuť. Miro nastúpil len v prístupových topánkach, ani si nedal lezečky a napokon mu tá prvá dĺžka trvala dlhšie, ako mala, lebo kdesi hore za hrebeňom nenašiel štand. Našťastie predtým vyčaroval vysielačky a tak ma rádiom informoval o návratovom manévri k poslednému borháku vhodnému na istiace stanovisko... Mal som dosť času, aby som si vydýchol, ale prvá takmer chodecká ľahká dĺžka bola, ako ma už počas jej zdolávania varoval Miro, nepríjemne rozbitá. Vravel som si, "takto som si lezenie na malebnom Preinerwande nepredstavoval!"

V druhej dĺžke som potom naliezol do nie veľmi sympatického, ale ľahkého komína - a čuduj sa svete - skala začínala byť pevná. A čím vyššie sme išli, tým bola pevnejšia. Len v poslednej šiestej, ale už veľmi položenej dĺžke, sa znova trocha lámala. Akoby nám kopec chcel povedať - pozrite, taký som mohol celú cestu byť.

Napokon sme mali z lezenia na Preinerwande veľmi pekný zážitok. V prvých troch dĺžkach sme nabrali celkom peknú výšku, pod nami krúžili vtáci a kúzelným vyvrcholením bolo, že na konci tretej dĺžky sa naraz členitý skalný terén končí a ocitli sme sa pod nádhernou hladkou platňou.

V prvej dĺžke na preinerwandskej platni (našej celkovo štvrtej), som ocenil, že už mám aké také skúsenosti z Platne na Medených Hámroch. Akurát, že táto v Raxe je o niečo vyššie položená. Jedno ťažšie miesto som si tam pre istou dodatočne odistil, ale išlo by to s vierou v rajbasové lezečky aj bez toho. Bol to len veľmi krátky úsek.

Naša piata, najťažšia dĺžka, sa začína najťažším miestom - mierne vytláčajúcou špárou. Miro si s týmto previštekom ľahko poradil a užíval si najkrajšiu dĺžku cesty. Tak sa pri lezení rozbehol, že znova minul štand - či nenašiel ho - a znova potom musel zopakovať návratový manéver z prvej dĺžky, aby ma mohol odniekadiaľ istiť. Ten štand kľúčovej piatej dĺžky som ako druholezec tiež nenašiel. Dodatočne som prišiel na to, že chybu som urobil ja, keď som Mirovi nedal vedieť, že natiahol v 35-metrovej dĺžke vyše polovicu lana, a že sa už dostal do ďalšej dĺžky.

To, že sme štand nenašli, môže súvisieť s tým, že Direkte Preinerwandplatte je cesta z roku 1936, teda z čias, keď sa odisťovali cesty menej dôsledne ako dnes a už aj z úcty k prvolezcom sa neraz ponechávajú v pôvodnom stave, či doistia sa iba tam, kde je to podľa dnešných lezcov naozaj nevyhnutné.

Posledná šiesta dĺžka vyšla na mňa, ale tam už výstup v platni len miestami pripomína lezenie, natoľko je dosť položená. Úplne hore už veľmi nebolo kde založiť štand, potenciálni kandidáti - vyčnievajúce skaly - sa dosť vyklali, ale vzhľadom na položený terén som to už veľmi neriešil.

V sprievodcovi na Bergsteigen.com je odporúčané zaparkovať nad osadou Griesleitenhof a šliapať nahor. To obnáša tri kiláky z výšky 867 metrov nad morom do výšky 1557 metrov (prevýšenie 690 m), podľa Mapy.cz za 1:51 hod., v hornej časti po nepríjemnom sutinovom teréne. To prevýšenie sme si chceli odpustiť, a tak sme si vymysleli prístup zhora z náhornej planiny, pri ktorom nám 600 výškových metrov ušetrila kabínková lanovka. Nápad to bol dobrý, ale mal jeden háčik - prvá lanovka išla až o 8:30 a bolo potrebné šliapať k nástupu a liezť rýchlo, aby sme stihli poslednú lanovku, ktorá mala ísť dolu o piatej. Tento lanovkový variant po chodníku zvanom Seeweg bol síce dlhší - má 5,5 km, ale možno ho aj s prevýšením 210 m nahor a 199 m nadol prekonať za takmer ten istý čas ako prvý strmostúpavý variant. Samozrejme, že keď cestu popoludní doliezli, bolo už neskoro a museli sme miestami klusať, aby sme stihli poslednú lanovku. Na naše prekvapenie sme za chatou Ottohaus začali predbiehať ľudí, ktorí sa vôbec neponáhľali. Principiálne sme však klusali ďalej. Keď sme došli na konečnú hornej stanice lanovky, výletná reštaurácia i nástupná hala tam doslova praskali v švíkoch. Tak mnoho ľudí sa v pekný slnečný deň vyviezlo nahor, že lanovka premávala azda až do siedmej.

V lanovke sme schádzali nadol už za tmy, a mňa prekvapilo, že kabínka má vo vnútri svojho "vodiča", ktorý ju ovládal cez malý vysvietený pultík. Ináč bola v preplnenej kabínke tma. Niektorí cestujúci s nadšením zhíkli pri prehupnutí sa kabínky cez vodiace kolesá pri stožiaroch lanovky. Lanovka je zrejme technická relikvia - je to vraj najstaršia osobná lanovka v Rakúsku a jej výstavbu začali v roku 1925.

Dodatočne som zistil, že je možný ešte tretí variant prístupu k Preinerwandu - je zrejme lacnejší ako lanovka a je tam menej potácania sa cez sutinové polia ako z Griesleitenhofu. Tento variant vedie z Preiner Gscheidu k chate Waxriegelhaus a odtiaľ na chatu Neue Seehutte, z ktorej je pod stenu len na skok. Celkom 4,7 km s prevýšením necelých 600 metrov za dve hodiny.

Viac o lezení v Raxe, Höllentali

Webkamery - Dolné Rakúsko

Sprievodca k ceste Direkte Preinerwandplatte na stránkach Bergsteigen.com