Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

V kúte

(Lezecká poviedka)

V kúte

Nie je to bohviečo dostať sa do kúta. Keď som bol malý, tak ma niekedy strašili kútom. Niektoré deti ním aj naozaj trestali. Dokonca som v nejakej dickensovke čítal o deťoch, ktoré trestali kľačaním v kúte na kukurici. Tie deti si preventívne obmotávali handrami kolená. Boli na kút pripravené. Tak si to pamätám, ale napriek tomu som - nie veľmi pripravený - vliezol do toho kúta. Cielene. Lebo som sa chcel po lezeckej pauze rozliezť. Trocha som sa aj. Pomohla mi finta Únik nahor. Lebo nadol sa nedalo.

Stalo sa to takto: Zasekol som prsty pravej ruky za trojprstový chytík. Potom som hľadal stup pre pravú nohu. V kúte som pre ňu našiel šikmú plôšku. Držala dobre. Pre ľavú ruku som nenašiel nič, len hladkú stienku. Aj ľavú nohu som mohol len oprieť o náprotivnú stenu otvoreného kúta. Potreboval som sa zdvihnúť na pravej nohe. Zdalo sa mi, že ak sa na nej zdvihnem, stratím rovnováhu a ľavá noha vystrelí von z kúta a poletím nadol. Ale nevidel som iné riešenie, začal som sa na pravej nohe zdvíhať. "Dávaj pozor," zakričal som môjmu spolulezcovi Ivanovi. - Raz - dva - idem... Ale nedokázal som zdvih dokončiť, necítil som sa na to. Mal som pocit, že to nepôjde. Chcel som sa vrátiť, že si to ešte premyslím, ale zistil som, že ak pustím ten prštekový chytík, nemám sa čoho chytiť a spadnem. Dole som už zliezť nevedel... Posledné istenie bolo takmer dva metre podo mnou a pod ním kamenné lávky. Zemovka vo výške! - Nie, zemovka nebude! Ten trojprstový chytík je dobrý, ale musím zabrať. Musím veriť, že ľavá noha sa mi z náprotivnej stienky kúta nevyšmykne doľava. A musím sa vyzdvihnúť na pravej nohe. Rýchlo! Na tom chytíku sa dlho neudržím. Raz - dva - idem... Priťahujem sa pravou rukou a zdvíham sa na pravej nohe a... vyšlo to. Ľavá noha nevystrelila a mohol som ju postaviť vyššie. Našiel som aj priateľské hrbolčeky pre ľavú ruku. Zlaňák už bol na dosah ruky.

Znova v kúte 2:0

Je to menej napínavé, ako som to minule popísal. Vtedy som poplietol nohy. Na tú plôšku v kúte treba dať ľavú a nie pravú nohu. A tie plôšky sú tam nad sebou až dve. Možno si z nich vybrať. Na ľavú náprotivnú stienku kúta nejde ľavá noha, ale ľavá ruka a na nej sa treba vzpierať a zároveň sa zdvíhať na ľavej nohe. Prštekový chytík pre pravačku ostáva, ten je kľúčový. Pravou rukou sa vyťahujem nahor a zároveň sa zdvíham na ľavej nohe a vzpieram ľavou rukou. Simultánny pohyb všetkých končatín, pretože zároveň na pravej hrane kúta hľadám nejaký hrbolček pre položenie pravej nohy. Vysvitá, že finta Únik nahor nie je nutná, ak sa trocha viac trénuje, rozmýšľa...

Pod kútom 2:1

Je to napínavejšie, ako som si minule myslel. Tentokrát som nepoplietol nohy, ale kľúčový trojprštekový chytík sa odlomil. Preletel som sa a tvrdo som pristál až pod kamennými lávkami. Dopadol som, ale trocha lepšie než sa dalo očakávať... Pád sa mi nohami podarilo stlmiť. Ivan, ktorý ma zdola istil, a videl, ako som prehučal ponad lávky a pristál pod nimi nohami napred, mi povedal, že mám mačacie inštinkty, a že on si radšej svoj pokus nechá na inokedy... Ani ja som ďalší pokus radšej nedával.

3:1 a pochybnosti

Po dlhšej prestávke sme sa znova išli pozrieť do obľúbeného kúta. Snáď z toho ulomeného kľúčového chytíka niečo ostalo. "Máš na to natrénované?" opýtal sa ma Ivan. "Už som tam bol viackrát," zahundral som si. Prvé metre cesty a istenia som prebehol, ani s nástupom do kúta som sa veľmi nekašľal, založil som expresku, lano a už sa naťahujem za tým, čo ostalo po tom trojprštekovom chytíku. Je to menšie, skôr je to pršteková dierka, ale zachytiť sa o to dá. Hodil som ešte kontrolný pohľad dolu pod seba. Čosi mi tam nesedelo. Veď nemám lano zapnuté do poslednej expresky! Ale veď som ho zapínal... Hej, veľmi narýchlo. - Našťastie, či nanešťastie Ivan to zdola nevidí... Ten kút ma znova skúša. Čo teraz, idem dolu alebo hore? "Dávaj pozor," zakričal som Ivanovi. - O chvíľu som bol hore. Ten chytík mi stačil a hoci si kroky obvykle veľmi nepamätám, ukázalo sa, že tento kút mám už nacvičený. Doliezol som, zapol som sa do zlaňáku. 'Som tu, teraz by som mal mať pocit triumfu,' pomyslel som si... Ivan ma spustil dolu. Popísal som mu ako má zdolať kútik - "žiadnu fintu únik nahor nebudeš potrebovať, ak to tak urobíš."

Ivan začal liezť a ja som rozmýšľal, prečo vlastne zo zdolanej cesty nemám radosť. Veď som sa trocha posunul, leziem lepšie ako predtým. Niečo podobné som zažil v zime v hale, keď som po viacerých rokoch "šestkovania" začal liezť sedmičky. Prekvapene som zistil, že ma moje malé triumfy netešia.
'Čo vlastne chcem, veď leziem to, o čom som s predtým márne usiloval. Konečne som sa posunul a môžem sa zlepšovať ďalej. Čo vlastne chcem?..'

Ivan doliezol ku kútu. Teraz sa bude musieť odhodlať. "Nebóój, zakričal som, dobre sa tam lieta..." Potom som si uvedomil, že to asi nie je najlepší spôsob povzbudzovania. "Ale to som utrhol chytík. Už som to vyčistil, s tebou sa tam nemá čo utrhnúť!" kričal som, aby som zahladil výhražnosť predošlého "povzbudzovania".

"Neponáhľaj sa, ja mám čas. - Fakt je to ľahké, keď si dobre rozložíš váhu. Si lepší ako ja..."

Ivan je naozaj lepší lezec. Pri bouldrovaní v hale prebaletí také špecialitky, cez ktoré sa viem presápať, až keď mi vysvetlí jednotlivé kroky. Ja som na druhej strane silný v niečom, čím sa by som sa veľmi nemal chváliť - vystihuje to starý bonmot "odvaha zlacnela a rozum zdražel". Ivan je vo výške opatrnejší. Preto teraz v kúte váha. Ale myslím si, že som mu dal dobrý softvér. "Dávaj pozor," kričí Ivan. Odpovedám ako vždy: "Stále dávam pozor." (Veď mám poloautomatické istítko...)

Odstúpil som od steny a sledujem ako sa Ivan plazí kútom. Ten borhák je tam fakt trocha nižšie, ako bývajú istenia na týchto cestách. Jemne popúšťam lano. "Dober!, kričí veselo Ivan, lebo je už hore. O chvíľu pristáva na zemi.

Softvér pre dvoch

"Chcel som tiež ísť do kúta najprv pravou nohou, ale potom som to urobil na ľavačku, ako si vravel a bolo to fajn. Dobre si to vymyslel," chváli ma.
"Hej, až na to, že som to liezol bez zapnutej expresky."
"Ako?"
"No cvakol a necvakol som ju."
"Myslel si si, že si ju zapol a nezapol si ju?" rýchlo pochopil Ivan. "No, aj mne sa to už stalo. Len nie na takom fajnovom mieste. - To bola tá oranžová?"
"Áno."
"Má dosť tvrdý zámok. Prečo si sa nevrátil?"
"Zdalo sa mi to ešte ťažšie, ako ísť nahor. Ten kút je pre mňa jednosmerná ulica."
"Možno," pripustil Ivan a zavtipkoval: "Aspoň si to preliezol rýchlejšie... A máš teraz dobre nabité. A ja tiež."
'Vlastne áno,' pomyslel som si. "Poďme hľadať ďalší kútik."

Vlado Bibel

Ďalšie fikcie a historky: >>

Je to napínavejšie, ako som si minule myslel. Tentokrát som nepoplietol nohy, ale kľúčový trojprštekový chytík sa odlomil. Preletel som sa a tvrdo som pristál až pod kamennými lávkami.

Vydané: 2020-06-30
Aktualizované: 2020-06-30