Pre cestu Wüde Posteline je typická snímka, na ktorej spolulezec Miro hľadí do topa. Zaujímavé na tom je to, že sme ani neblúdili, ani to nebol nejaký ťažký terén, ale viackrát sme sa nevedeli dopočítať istiacich nitov a mne sa dvakrát stalo, že som minul štand a vzápätí som jeden ináč dobre viditeľný štand nenašiel, hoci som bol blízko neho. Podľa počtu založených istení mi totiž vychádzalo, že tam vôbec nemá byť. Podobnú skúsenosť mali v tejto ceste aj iní lezci. Mne sa ju zrejme podarilo ešte kreatívne rozvinúť :-)
Cesta vedie prevažne po nenáročnom pilieri a zrejme je v niektorých jej ľahších dĺžkach viac nitov, než je nakreslených v tope. Zato sme ale v prvej 5+/6 dĺžke videli nit, ktorý sa pekne otáčal okolo svojho tela.
Tri dĺžky náročnosti 5+ až 6 sa striedajú so štyrmi trojkovými-štvorkovými dĺžkami a jedna je choďák, ktorým sa dostávame pod vyhlásenú peknú - "schön" dĺžku cez 20-metrovú stienku s veľkou dierou v skale. V tejto stienke je naťahaných aj niekoľko športových ciest a staré skoby potvrdzujú, že sa tam liezlo ešte predtým, ako v roku 2008 vymysleli cestu Wüde Posteline. Naša línia viedla najprv traverzom napravo od diery a potom stúpala hore do nehlbokého kúta.
Keď sme už boli nalezení do tejto predposlednej traverzovo-špárovej dĺžky, tak na plošinu pod ňou naklusal párik kozorožcov a zhora sa mi zdali byť celkom sebavedomo-statné, takže som si povedal, že dobre, že prišli, až keď sme odliezli. Ale možno podceňujem plachosť hohewandských paroháčov.
Cesta je pomerne dlhá. Ak nerátame jeden 35-metrový choďák, tak má 230 metrov. Po ľavej strane piliera vedie trojkový Postlgrat a predposledná "schön" dĺžka Wüde Posteline sa ním dá obísť.
Na stránkach českého lezeckého webu Horyinfo.cz som našiel viacero fotiek, ktoré lepšie vystihujú lezenie cez kľúčové dĺžky než naše fotky. Video z cesty, dokonca viacdielne, sa dá nájsť na YouTube.
Sprievodca s topom je na Bergsteigen.com.
Rada pre nájdenie začiatku cesty: Napravo od začiatku Wüde Posteline je 7- cesta Schlüsselerlebnis označená tabuľkou.
Cesta začína takýmto kútom, po ktorom sa začína nie veľmi pekná, akoby štiepivá skala. Ale o tej v ceste platí, že čím vyššie, tým je skala krajšia.
Miro dolieza peknú predposlednú dĺžku. Kým som vytiahol foťák, tie veľké kozorožce, ktoré vraj v susednej sedmičkovej ceste spúšťajú šutre na lezcov, zdrhli.
Po vyše polroku sme znova nakukli na rakúske vápencové skaly v Hohe Wande. Počas výletu sme intenzívne študovali plán zvolenej lezeckej trasy...
