Na nešťastie, či našťastie, Pravda je istá, Nikdy sa nevracajte Na staré miesta.
Hoc je všetko ako vo dne A kroky späť vieš, Motáme sa ako potme Ty a ja tam tiež.
Veľ pútnikom do dávnych dní: Cesty takej niet! Prosím - medzi priateľmi - Hlavu mi nepleť.
No, čo bolo, je len na skok, Nič ma nezdrží, A štyridsiaty piaty rok Znova sa blíži.
V tom roku štyri-päť, azda -- Daj bože, divy -- Mama bude znova mladá A otec živý.
Gennadij Špalikov
Je to jedna z básničiek, ktorá sa na ruských weboch často objavuje. Napísal ju básnik, ktorý sa nikdy nestal starším mužom - Gennadij Špalikov. Je v nej obsiahnuté posolstvo o našom zajatí v čase - posolstvo, ktoré platí bezhranične. Toto posolstvo je zosilnené spomienkou, ktorá v ruskej literatúre a filme druhej polovice dvadsiateho storočia rezonuje zrejme najsilnejšie: Spomienkou na straty spôsobené druhou svetovou vojnou. Gennadij Špalikov sa narodil v roku 1937 a vo vojne stratil otca.
Špalikovova hviezda zasvietila začiatkom 60-tych rokov - písal úspešné filmové scenáre, pesničky (Ja šagaju po Moskve), básničky, ale potom prepadol alkoholu a prestalo sa mu dariť. V roku 1974, keď písal scenár pre film o Majakovskom, si zvolil ten istý osud ako Majakovskij. Spáchal samovraždu.
По несчастью или к счастью, Истина проста: Никогда не возвращайся В прежние места.
Даже если пепелище Выглядит вполне, Не найти того, что ищем, Ни тебе, ни мне.
Путешествие в обратно Я бы запретил, Я прошу тебя, как брата, Душу не мути.
А не то рвану по следу — Кто меня вернет? — И на валенках уеду В сорок пятый год.
В сорок пятом угадаю, Там, где — боже мой! — Будет мама молодая И отец живой.
O knihe a filme Breh
Možno niekoho bude zaujímať, ako som sa dostal k veršom G. Špalikova. Po čase sa mi znova dostala do rúk kniha Jurija Bondareva Breh. Je to román o nenávratnosti prežitého, ktorého hlavným hrdinom je spisovateľ, vojnový veterán. Keď som si následne pozrel film, ktorý natočila podľa románu dvojica slávnych režisérov Alexander Alov a Vladimír Naumov, uvedomil som si, že ešte pôsobivejšou postavou príbehu je Nemka Emma Herbertová so svojou nikdy sa nekončiacou prvou láskou. Hľadal som potom nejakého "súputníka" - čitateľa, ktorý by nejakým spôsobom komentoval silný príbeh Brehu, a v jednom ruskom diskusnom fóre som našiel ako komentár k príbehu verše Gennadija Špalikova. Nedalo mi to a preložil som ich.
Dvojdielny film Breh zo štúdií Mosfilmu si môžete nájsť na stránkach You Tube. Slávni režiséri príbeh vylepšili, prerozprávali ho do mimoriadne poetického filmového jazyka a pridali mu ešte jednu vrstvu spomienok na detstvo. Z tejto vrstvy je nasledujúca ukážka. Stojí za to si ju pozrieť. Do akej miery sa na tomto pridávaní novej vrstvy príbehu podieľal autor knihy Jurij Bondarev, sa mi nepodarilo zistiť. Je však uvedený ako spoluautor scenára filmu.
Historický kontext
Ruská spoločnosť dlhodobo nie je slobodná. S výnimkou krátkych období v roku 1917 a na konci 80-tych a na začiatku 90-tych rokov 20. storočia. V roku 2022 sa skrutky diktatúry znova uťahujú. Umelecké diela, ktoré vznikajú v podmienkach diktatúry, treba posudzovať opatrne. To, čo sa zdá v podmienkach slobodnej spoločnosti málo pravdivé, môže byť v podmienkach režimu, kde vládne lož a strach, odvážny humánny počin...
