Baťov kanál a Morava: Pozvánka pre suchozemcov

Aké majú suchozemci pocity na lodiach? No, rôzne. V roku 2007 sme sme sa to vybrali zistovať do mesta, kde by to možno niekto ani neočakával – do záhoráckej Skalice. V Skalici otvorili prístav, ktorý sa stal súčasťou stále populárnejšej plavebnej cesty nazvanej Baťov kanál.

Webkamery Baťov kanál: >>

Vodnú cestu vybudovali v rokoch pred druhou svetovou vojnou a jej účelom bolo uľahčiť prepravu hnedého uhlia z Rohatca pri Hodoníne päťdesiat kilometrov na sever do elektrárne v Otrokoviciach slúžiacej závodom obuvníckeho mága v Zlíne. Vodná cesta slúžila na tento účel aj po vojne. Fungovala takmer dve desaťročia, no potom sa prestala používať. Od 90-tych rokov minulého storočia však dáva druhý dych turistickému ruchu na južnej Morave. Teraz prišiel rad aj na Skalicu. Sú za tým samozrejme ľudia – v prípade Skalice je jedným z nich Marián Tongeľ, ktorý sa síce narodil na vnútrozemskom Slovensku, ale lode a plavbu má akosi od svojho vnútra rád, najprv sa im venoval v Chorvátsku a napokon v Skalici spoluzakladal Prvú plavebnú spoločnosť. A dnes má pri meste už svoj prístav. Najväčším plavidlom, ktorý má domáce kotvište v Skalici, je obytná loď – hausbót Barborka. Barborka svieti novotou, jej motor príjemne slabučko vrčí a loď prekvapivo dynamicky manévruje vo vodách skalického prístavu. "Naši kolegovia z ďalších prístavov na Baťovom kanáli nám o lodi povedali, že je až príliš luxusná," povedal nám Marián Tongeľ. (Pozn. z roku 2010 - spomínaný hausbót Barborka je už mimo prevádzky.)

Plavba hausbótom je jednou z najobľúbenejších aktivít na Baťovom kanáli. Barborku si napríklad bolo možné prenajať aj s kapitánom, ktorý poskytne sprievod a odborný výklad o tejto vnútrozemskej vodnej ceste, ale kormidlovanie lode po krátkom zaškolení zvládne aj suchozemec, takže na hausbóte sa môžete plaviť aj sami, samozrejme, len ak obstojíte pri úvodnej inštruktáži. Podobne je to aj v ďalších ôsmich prístavoch na Baťovom kanáli – takmer každý požičiava hausbóty, motorové člny, veslice a samozrejme aj kánojky. My sme si pre výpravu po kanáli vybrali najskôr motorový čln.

Na motorovom člne medzi krovinami

Motory požičiavaných člnov majú nižší výkon, sú prispôsobené maximálnej rýchlosti 5 kilometrov za hodinu, ktorá platí na turistickej vodnej trase, aby sa nepoškodozvali brehy kanála prílišným vlnobitím. Podľa našich skúseností je táto hranica najvyššej rýchlosti mierne prekračovaná, ale výkon používaných motorov nepripúšťa pretekárske výstrednosti.

Z našej štvorčlennej posádky doteraz riadil motorový čln len trinásťročný Peťko. Ale rýchlo sme sa to naučili aj ďalší. Na riadiacej páke motora možno pridávať plyn ako na motorke a smerovaním páky určovať "kurz" plavby člna. V tomto prípade to je smer Sudoměřice, kde je najbližší prístav na Baťovom kanáli. Motor vrčal o niečo hlasnejšie ako na hausbóte a rýchlo sme míňali zelené kroviny po oboch brehoch kanála. Po pár minútach riadenia člna suchozemec získa istotu. Akurát sa nesmie veľmi zadívať do okolitej krajiny, pretože čln si to na neširokom kanáli rýchlo zamieri do pobrežnej húštiny. Motorový čln zo Skalického prístavu je stabilný, široký, bez ťažkostí sa v ňom možno aj postaviť.

Prvý prístav, ktorý sme míňali na Baťovom kanáli, je známy technickou zaujímavosťou zvanou výklopník. V Sudoměřiciach sa pôvodne presýpalo uhlie z vagónov do lodí. Teraz je výklopník technickou pamätihodnosťou a vyhliadkovou vežou. Baťove lode, ktoré prevážali uhlie, boli dlhé až 38 metrov a široké 5 metrov. Napratalo sa do nich 150 ton uhlia a mali hĺbku ponoru 120 cm. Tieto člny boli po kanáli ťahané z brehu. V tých častiach vodnej cesty, ktorá vedie priamo po rieke Morave, ich ťahali remorkéry. Suchozemcom, ktorí sa stávajú na kanáli prvýkrát vodnými turistami, pridá na istote informácia, že kanál bol naprojektovaný na hĺbku 150 cm.

Zelená - plavíme sa do komory

V Sudoměriciach sme popri výklopníku a prístave našli aj príjemné posedenie s občerstvením v tieni stromov. Aj tu je možné táboriť, podobne ako v tých ďalších prístavoch, ktoré na tejto vodnej ceste neboli postavené priamo v mestách.

Nad Sudoměřiciami nás čakala prvá plavebná komora v Petrove. Hladina kanála prekonáva rôzne prevýšenia a bez vzdúvadiel by vodná doprava nefungovala. Zelená na riečnom semafore nás pozvala do vzdúvadla. Trvá to pár minút, kým sa hladina vody vyrovná s úrovňou hladiny za druhými vrátami plavebnej komory. Mokrý pás na stenách komory informuje, aký je rozdiel medzi hladinami. Môže to byť aj niekoľko metrov! Keď sa otvoria druhé vráta, pokračujeme ďalej. Komorovanie, ako sa to tu odborne volá, je poskytovanié zadarmo. "Je to jedna z mála vecí, které jsou v Česku bezplatné," povedal nám správca komory v Petrove. Prechádzali sme viacero komôr, a nikde sme dlho nečakali. V komorách je dosť miesta, aby sa do nich zmestilo viacero plavidiel, aj väčších hausbótov, či vyhliadkových osobných lodí, ktoré premávajú medzi jednotlivými prístavmi. Trinásť plavebných komôr v lete funguje každý deň, mimo sezóny len cez víkendy.

Nad Petrovom okolo Baťovho kanála začali pribúdať stromy a zakrátko sme dorazili do jedného z centier Slovácka – Strážnice. Toto mestečko je známe svojimi folklórnymi festivalmi, je to čosi ako slovenská Východná. Hneď vedľa Baťovho kanála tu postavili malebný skanzen, Múzeum dediny juhovýchodnej Moravy. Kopaničiarske, roľnícke i vinohradnícke domčeky z 18-teho až začiatku 20-teho storočia a ich vybavenie názorne ilustrujú, aký kultúrny skok sme zaznamenali v minulom storočí. V slováckom skanzene nemôže chýbať aj domec prisťahovalcov zo Slovenska. V Strážnici sme okrem múzea našli aj veľmi príjemný kemping s kúpaliskom schovaný v tieni vysokých stromov.

Noc na hausbóte

Našou ďalšou zastávkou na Baťovom kanáli boli Vnorovy. Tie sú zaujímavé tým, že sú v nich dve plavebné komory. Každá na opačnom brehu rieky. Po prekonaní jednej komory člny križujú Moravu a vzápätí vchádzajú do ďalšej komory. V minulosti tu vybudovali špeciálnu lanovku, ktorá lode preťahovala do pokračovania kanála na druhom brehu Moravy. Zo zariadenia už ostali len hrdzavé pahýle.

Na tomto mieste Baťov kanál Moravu len križuje. Neskôr, severnejšie, vedú niektoré úseky Baťovej plavebnej dráhy priamo tokom rieky.

Vnorovský prístav na pravom brehu Moravy sa stal naším táboriskom. Správca prístavu Jan Šulc nám ponúkol ubytovanie v odpočívajúcej lodi zvanej Rozárka. Staručká Rozárka má technickú pauzu a čaká na opravu. Dočasne slúži ako nenáročný nocľah. Suchozemci si na ňu musia zvyknúť. Vietor ju môže rozkolísať a v noci neraz o jej kýl zavadí niektorý z moravských vodných živočíchov. V takom prípade malý suchozemec v podpalubí ostražito zatají dych a zbystrí sluch. Ale je to vždy len planý poplach, Rozárka pokojne kotví ďalej.

Jan Šulc chcel byť odmalička námorníkom. Pri jeho správcovskom baťovom tehlovom domčeku stojí pruhovaný maják. Pod majákom sedí vodník. Atmosféru prístavu dokresľujú mačky a psík. Za domčekom je pre návštevníkov táboriska k dispozícii "koupací salón", sprcha len zľahka schovaná za provizórnou stienkou. Hneď vedľa plavebnej komory je občerstvovací pult, kde môžu vysmädnuté posádky natankovať skôr ako opustia prvú vnorovskú vodnú komoru.

Po Morave a v Morave

Baťov kanál vybudovali tak, že spojili regulovanie rieky Morava s úpravami na závlahové účely. Z vodnej cesty dlhej vyše 60 km, vedie 27 km riekou a zvyšok umelým kanálom. Na rieke povolili vyššiu rýchlosť ako na kanáli, ale keď sa zráta čas potrebný na prekonanie plavebných komôr, na plavbu po kanáli zo Skalice do Otrokovíc a nazad sú potrebné štyri dni. Na sever od Vnorov ešte turistov očakávajú Veselí nad Moravou, Uherské Hradiště, v ktorého blízkosti je pamätné miesto staroslovanskej kultúry Veleherad aj s archeologickými vykopávkami. My sme vo Vnorovoch odbočili z Baťovho kanála smerom na juh do rieky Moravy a zavŕšili sme riečne putovanie ešte väčším "priblížením sa" k vode. Z motorového člna sme presadli do kánojok. Zlákali nás totiž moravské meandre. Rieka Morava sa predtým, než sa stane hraničnou riekou medzi Českom a Slovenskom, zarezáva do piesčitého územia, ktoré sa tiahne na Moravu zo Záhoria. Aby prerazila cez "juhomoravské piesky", musela zbesilo kľučkovať a vytvorila tak malebné zákruty. Voda dodnes berie borovice, ktoré neopatrne vyrástli príliš blízko piesočnatých brehov. Miestami tak vznikajú celkom divoké scenérie. Škoda, že najmä v na prvých kilometroch plavby cez Prírodný park Strážnické Pomoravie rieku špatia známky civilizácie. Možno je to je pozostatok vlaňajších povodní. V každom prípade by tu Morava potrebovala podobnú brigádnickú očistnú akciu, ako usporiadali tento rok na Malom Dunaji na Slovensku.

Rieka však mú úžasnú samočistiacu schopnosť a v najkrajších partiách, kde, kde sú piesočnaté brehy najvyššie, bola už celkom čistá a pomaly sme už zabúdali na to, že sme suchozemci, ktorí sú na rieke len hosťami. Do reality nás vrátil šikmo trčiaci konár z vyvráteného stromu. V rýchlom prúde sme doň pomerne prudko narazili a to nás rozkolísalo natoľko, že sa kánojka obrátila hore dnom. Naša havária mala dve fázy. V tej prvej, ktorá trvala zlomok sekundy, sa ešte zdalo, že si prinavrátime stabilitu. V tej druhej sme už zistili, že voda Moravy je celkom príjemná. Bolo to asi najkrajšie miesto na kúpanie, aké možno nájsť na Morave. Keď sme lovili naše veci z vody na breh, stúpali sme do príjemného mäkkého piesku. Pozývame tam aj iných suchozemcov – a takisto do Baťovho kanála.

> Praktické informácie, kontakty na poskytovateľov služieb na Baťovom kanáli.

Pripojte komentár