"Bešeňovské travertíny sú vzácnosť, ale málo sa o nich vie," povedala mladá žena, ktorá kvočala pri vytekajúcom prameni a neberala vodu do plastových fliaš. "Ochutnajte," ponúkla nás. Minerálka mala mierne železitú, ale príjemnú chuť. Prameň vyviera neďaleko červenkasto sfarbenej kamennej kopy priamo nad železničnou traťou, ktorá vedie popri známom komplexe termálneho akvaparku v Bešeňovej.
Na zmienku o bešeňovských traverínoch možno natrafiť v mnohých popisoch turistickej lokality, ale väčšinou to býva iba sporé konštatovanie, že v chotári obce Bešeňová sa nachádza štátna prírodná rezervácia - travertínové pole, pestro sfarbené vďaka zlúčeninám železa. A o minerálnom prameni sme sa dozvedeli až tu. Len pred polhodinou sme v Bešeňovej zaplatili nemalý peniaz za balené minerálky a s istou dávkou irónie sme si pomysleli, že bezplatný "travertínový" prameň je dobre utajený celkom zámerne.
Travertíny sme našli na dvoch miestach. Jedno je už spomenutá kopa nad železnicou a k druhému sme sa dostali, keď sme sa vrátili po asfaltovej ceste smerom k obci a zabočili sme do poľa na pravej strane. Travertínová skalka z neho výrazne vytŕča, takže sa nedá minúť. Na oboch miestach sa nachádza iba tabuľka so známym symbolom a nápisom prírodná rezervácia. Viac informácií sme našli v publikácii Prírodné Krásy Slovenska - Kamene v kapitolke Živá kamenná kaskáda. Geologička Mária Bizubová v nej píše, že "bešeňovské travetíny - to nie je len opustený kameňolom, kde sa ťažil zlatý liptovský travetín. Jeho vyleštené zlatožlté dosky zdobia napríklad budovu Univerzity Komenského v Bratislave alebo Palác národov vo švajčiarskej Ženeve". Po prečítaní týchto riadkov sa nám už charakteristika miestnej obyvateľky, že travertíny sú vzácnosť, zhmotnila do konkrétnejšej podoby. Bizubová tvrdí, že "travertíny z Bešeňovej patria vďaka nezvyčajnej rozmanitosti k najzaujímavejším útvarom v Európe. Hoci nie sú také mohutné ako preslávené mamutie kaskády v tureckom Pamukkale..., sú neobyčajne krásne a niektoré ešte živé".
Aj tu platí, že život je voda. Práve vďaka minerálnym prameňom s obsahom železa a síry majú terasy nad železničnou traťou zaujímavé farebné tónovanie - od bielej cez žltú, pomarančovú až po rumelkovo červenú, prípadne hnedú. Ako upozorňuje Bizubová, najsýtejšia červená farba je v tesnej blízkosti výveru, ďalej od neho bledne. Na život kameňa má vplyv aj striedanie ročných období. V zime je obsah železa vyšší a povrchové vrstvy sú červenšie, v suchom lete, keď sa do vody nedostáva toľko prímesí s presakujúcou povrchovou vodou, je kaskáda svetlejšia. My sme ho videli na prelome mája a júna, a zdalo sa nám, že travertínová kopovitá kaskáda je ako malá kováčska vyhňa. Žiarila ako uhlíky - od hnedastosýtych, ktoré živia plameň cez slabočervené - dohasínajúce až k sivastým, ktoré už dopukotali. Možno k tomu dojmu prispelo horúce počasie a bezoblačná obloha s teplým slnkom, ale farebná škála miesta bola nesporne zaujímavá. Živý kameň lemovala šťavnatá jarná tráva a drobná a voňavá materina dúška.
K prameňu sa pritmolil aj okrúhly pán v maskáčoch v sprievode vrtkavého psíka. Posťažoval sa, že má za sebou už tri srdcové príhody a žije s bypassom. Prišiel si nabrať vodu, lebo on už pivo, ani iný alkohol nemôže. A mastné mäso tiež neje, zásobí sa rybami, ktoré si v lete nachytá v Liptovskej Mare. Ešte nás poinformoval o mieste, kde mu najlepšie berú a pribral sa plniť si fľaše.
Travertín za cestou pôsobil oveľa opustenejším dojmom. A tiež smutnejším. Možno preto, že už nie je živý. Bizubová píše, že za to môže hydrogeologický vrt v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Vinou tohto zásahu zanikli minerálne pramene a ustala tvorba travertínu, ktorý tu bol biely. Terasa vyschla a travertín nadobudol matnú sivú farbu.
Na vrchole skalky nedávno postavili kamenný kríž. Nepoznáme zámer tohto aktu, ale vďaka nemu pôsobí skalka tak trochu ako pomník. Veď aj kamene môžu mať svoje pomníky.
Pripojte komentár
