Pod Bratislavským hradom býva bosorka s kŕdľom havranov. Mohla by mať aj čierneho kocúra na hrbe, alebo zmiju vo vlasoch. Potom by však nebola taká mladistvá a milá. A je to vôbec bosorka? Všimnite si ju lepšie. Bosorka nie je socha nejakej význačnej osobnosti z histórie, ktorá je nedotknuteľná. Často na ňu vyliezajú deti. Je to ich kamarátka. S históriou má predsa len však čosi spoločné.
"Kedysi dávno bosorky upaľovali alebo topili v Dunaji," povedal mi sochár Tibor Bartfay. "Chcel som ich rehabilitovať," usmieval sa a hovoril o soche, ktorú vytvoril koncom 80. rokov, keď architekt Ferdinand Milučký v svojom projekte formoval novú podobu Hradného vrchu.
Bartfayova bosorka je spomienkou na skutočné ženy. Stihla ich krutá smrť po nemiestnom obvinení z bosoráctva, obcovania s diablom a inými nečistými silami, z čarov, ktorými vraj poškodili susedov. Kniha priznaní slobodného kráľovského mesta Bratislavy eviduje až štyristo takýchto rozsudkov. Pamätné bolo upálenie prvej bratislavskej bosorky Agáty Tootovej-Barnabášovej roku 1602 pred Michalskou bránou. Agáta sa pri mučení sa musela priznať, že obcovala s diablom menom Pen, lietala na metle a oslepila istú ženu, keď ropuche zašila oči.
"Boli to múdre ženy," myslí si sochár. "Poznali liečivé bylinky, boli šikovné kuchárky, gazdinky. Ich jedinou chybou bolo, že sa komusi znevideli, často pre hlúpu, malichernú príčinu," taká je Bartfayova obhajoba nespravodlivo odsúdených bratislavských bosoriek.
Bosorky to kedysi dávno mali v Bratislave ťažké. Ani dnes nemajú na ružiach ustlané. Bronzovú plastiku sochárky Ľudmily Cvengrošovej, ktorá je spomienkou na nešťastnú Agátu Tootovú a má byť výstrahou proti náboženskému fanatizmu a netolerancii, sa nepodarilo umiestniť na mieste jej upálenia pri Michalskej bráne, je vraj pre túto lokalitu nevhodná. Aspoňže je tam inštalovaný do dlažby Cvengrošovej pamätný reliéf. Aj pri ňom ma raz smutne pobavil trefný postreh jedného zahraničného turistu, ktorý skonštatoval, že text pri reliéfe hovorí o mieste, kde bola upálená bosorka, a nie nespravodlivo odsúdená, nevinná žena.
Dievča pod hradom o miesto nemuselo bojovať. Jej otec, sochár Bartfay, by mohol byť spokojný. Pretože však má "bosorky" rád, celkom spokojný nie je. Ani v júni 2007, keď sme sa stretli, Hradný vrch ešte stále nevyzeral tak, ako by miesto vychádzok pod starobylým hradom malo vyzerať. Bartfayovi celkom právom prekážalo tamojšie zanedbané, neupravené prostredie. Jeho bosorka, ktorá vlastne bosorka nie je, by si zaslúžila, aby k nej prišli upratať.
Ida Bibelová
